Bicyklovanie

I. Úvod

Bicykel. Čo si pod týmto slovom predstavíte? Dvojkolesové jedno-stopové vozidlo na nožný pohon, hovorí definícia. No v skutočnosti ide o mimoriadny pojem. Hoci dennodenne ich vo svojom okolí vidíme, dnešný človek taký bicykel vníma ako dopravný prostriedok, na ktorom sa nanajvýš tak chodí nakupovať a nič viac.

Neuvedomujete si, čo všetko sa za týmto majstrovským dielom skrýva. Mám dôvod si myslieť, že je potrebné aspoň v teoretickej rovine vám bicykel predstaviť aj z inej stránky.

Je nevyhnutné si najskôr k bicyklu vypestovať vzťah, až keď ho človek získa, otvoria sa mu oči, uvidí čo iní predtým nevideli, spozná veci, o ktorých sa mu ani len nesnívalo, ohúria ho nové perspektívy a očarí ho technika cyklistiky v celej svojej kráse. Zrazu sa začne čudovať a ostane prekvapený, o čo všetko ostal dovtedy ochudobnený. Spozná, že bicykel ho udrží pri dobrom zdraví, vnútorne ho zocelí, a stane sa mu prostriedkom na odreagovanie sa od všetkých starostí.

Nasadnete na svoj verný bicykel, rozbehnete sa veľkou rýchlosťou, až sa dostanete do svojho tempa. Po chvíli sa vám nohy budú už len podvedome opierať do pedálov a vy si môžete jazdu vychutnať naplno. Do tváre vám šľahá a v ušiach hučí vietor a vy sa rútite rýchlosťou vpred ako strela, tiene stromov sa len tak mihajú, krajina ubieha a mení svoj ráz, míňate dediny a mestá, lúky a polia s očami pevne upretými do diaľav. Cítite sa voľný ako vták. Ste sám sebe pánom. Nikto sa do vás nestará. Túto idylu neoddeliteľne dopĺňa tlmený dunivý zvuk pneumatík a monotónny tichý bzukot reťaze. Počas takejto prechádzky sa vám hlava dôkladne prevetrá. Verte, čo aké ste mali problémy, ťažkosti či nebodaj starosti, zrazu sa vám budú zdať už len také malé, malilinké. Naopak, namiesto nich prídete na nové pozitívne myšlienky, všetko sa vám ujasní, nájdete cieľ života, ostane vám jasné, načo ste vlastne tu. Domov si prinesiete pocit veselosti, pocit dobre vykonanej práce a niekedy dokonca aj nádchu.

II. História bicyklovania

Najprv si spravíme krátky výlet do histórie. Bicykel ako dopravný prostriedok má omnoho dlhšiu históriu ako športový nástroj. Ako všetci dobre vieme, koleso bolo vynájdené a začalo sa používať na prelome 4. a 3. tisícročia pnl. Práve tento objav bol predpokladom pre vznik bicykla. Prvú zmienku o bicykli môžeme datovať približne do roku 1350 pnl. V hrobke egyptského vládcu Tutanchámona je totižto vyobrazené pohyblivé zariadenie s dvomi kolesami, na ktorom sa jazdec, takpovediac staroveký cyklista, pohyboval odrážaním nôh od zeme. Pravdaže nemožno ešte hovoriť o bicykli, aký ho poznáme zo súčasnosti. Tento prapredok bicykla sa očividne neujal, veď uplynuli skoro 3 tisícročia, kým sa objavil v náčrtkoch jedného z najväčších géniov ľudstva Leonarda da Vinciho. Žiaľ, ani táto vízia nikdy neopustila rysovaciu dosku svojho majstra.

Asi o 200 rokov neskôr, okolo roku 1790 Francúz Médé de Sivrac vyrobil prvý drevený bicykel (tzv. celerifera). Skladal sa z dreveného rámu, o ktorý boli pripevnené kolesá. Vozidlo nemalo žiadne kormidlo a jazdec sedel na vankúši. Bicykel sa poháňal a riadil odrážaním nôh od zeme.

Za vynálezcu bicykla považujeme ale nemeckého baróna Karla von Draisa. Doterajšou konštrukciu bicykla vylepšil tým, že vyrobil jednoduché riadidlá, ktorými ovládal predné koleso, a tým menil smer pohybu, a zároveň udržiaval rovnováhu. Zistenie, že riadidlami sa dá udržať stroj vo zvislej polohe znamenalo zásadný prelom.

Týmto zlepšovákom zobral riadenie bicykla doslova do vlastných rúk. Jazda podľa neho pomenovanej takzvanej "drezine" sa stala obľúbeným koníčkom vo vyšších kruhoch v Nemecku, Anglicku a Francúzsku. Draisovi bol síce v roku 1818 udelený patent, no vážny problém predstavovalo odrážanie sa nohami od zeme, ktorý ostal nedoriešený. Rýchlo sa pri tom opotrebovávali topánky a otĺkali nohy.

Našťastie si toto v roku 1840 uvedomil škótsky kováč Kirkpatrick McMillan. Rozhodol sa nohy zdvihnúť od zeme a využiť ich na poháňanie predného kolesa. Mal asi strach z rovnováhy, keď zostrojil radšej trojkolku.

V najbližších rokoch držali prvé miesto vo vývoji bicykla najmä Francúzi. Parížsky zámočník Pierre Ernest Michaux, ako prvý vynašiel pedále. Jeho krajan M. Thévent urobil ďalší významný krok tým, že na kolesá pripevnil gumené obruče, hrubé 5 cm.

V roku 1845 Sas Mylius upravil draisinu tým, že na predné koleso namontoval kľuku a pedále. Vývoj bicyklov pokračoval strojmi s extrémmne vysokými prednými kolesami, velocipedmi, keďže bolo poháňané predné koleso a konštruktéri sa snažili, aby sa s čo najmenšou námahou podarilo prejsť čo najväčšiu vzdialenosť. Cyklisti sa začali na chodcov pozerať zhora. Nebolo zriedkavosťou, keď predné koleso malo priemer aj 2 metre. Naučiť sa jazdiť na takom bicykli si vyžadovalo veru poriadnu dávku námahy a zručnosti. O mnohom vypovedá samotný fakt, že spolu s bicyklom sa predávala aj fľaštička s dezinfekčným prostriedkom, ktorý slúžil na promptné a rýchle vyčistenie rán spôsobených pádmi z takéhoto bicykla. Tento druh bicykla bol priamo nevhodný na dlhé cesty a v prípade dopravnej nehody neposkytoval takmer žiadnu ochranu, aj keď bola na bicykli tá malá fľaštička. Na väčšinu pádov z tejto „hory“ bolo potrebných približne 10 fľaštičiek. Jazdec bol vystavený počasiu, pohybu do kopca a proti vetru, takže z toho bolo usúdené, že nie je možné s ním výjsť do terénu.

K ďalším objavom patrilo vynájdenie guľkového ložiska v roku 1869, ktoré zmenšovalo trenie medzi nábojom kolesa a jeho osou. O ďalšie vylepšenie kolesa sa pričinili páni Cowper a Starles, ktorí začali vyu-žívať koleso s drôteným výpletom. Vtedy poznali len výplet typu slniečko – teda slnečný výplet. V tejto dobe sa postupne nahrádzal pôvodný konštrukčný materiál - drevo, pevnejším železom. Niektorým bicyklistom možno vyhovovalo, že sa zo svojho "kostitrasu" môžu na ostatných pozerať zhora. Iným, a tých bolo iste viac, nerobili dobre pády z výšky. Prvé nízke bicykle s prevodom na zadné koleso začal vyrábať a predávať James Starkley v roku 1885, ktoré sa chytili tak veľkého predaja, že sa začali zaujímať o tento svetový prevrat aj ostatní výrobcovia, aby spojili svoje sily a vytvorili niečo dokonalé. Za prvé pneumatiky vďačíme Johnovi Dunlopovi, ktorý trojkolku svojho syna vylepšil tým, že z obyčajnej hadice na polievanie vyrobil vzduchom plnené pneumatiky. Natiahnutá pevná guma na drevené koleso mala dokopy vyše tisíc pripináčok, ktoré držali nafúknutý vzduch.

Nový pôžitok z jazdy priniesla voľnobežka, tú vynašiel na začiatku 20. storočia Erich Sachs. Bicykel sa začal rýchlo rozširovať po celom spriemyselnenom svete. Kým ešte v roku 1896 stál bicykel asi trojmesačnú priemernú mzdu robotníka, v roku 1909 jeho cena klesla pod úroveň jednomesačnej. V Európe dosiahol bicykel obrovský rozmach v čase medzi svetovými vojnami. Nielenže ženy ovládali takýto pre nich nový dopravný prostriedok, ale už aj malé deti sa zaujímali o vzrušujúcu jazdu z kopcov, ktorá pre ne znamenala veľkú zábavu. Neodmysliteľné boli malé preteky na bicykli po skončení vyučovania, ako aj zdravotné kurzy pre chorých ľudí. Nová technológia výroby, ako aj ponuka nových zliatin (dural) a využitie prevodu s preraďovačom, priniesla na trh vysokokvalitné a ľahké bicykle. Iná bola situácia v Amerike, jeho popularita sa postupne znižovala, až sa začal považovať iba za hračku. Každý ho už mal dosť. Potrebovali niečo lepšie, pevnejšie a vojna im neposkytovala priestor na rozvoj. Ale druhá svetová vojna znamenala prevrat. Už v prvom desaťročí po jej skončení sa počet automobilov v Európe strojnásobil, a predaj bicyklov prudko poklesol. Naopak v Amerike zaznamenala cyklistika postupnú renesanciu. V 70. rokoch bol rozmach v plnom prúde a začal sa vracať aj naspäť do Európy. Taktiež uprostred 70. rokov kalifornský cyklisti, ktorí uprednostňovali terénnu jazdu, skombinovali široké pneumatiky s technológiou ľahkých konštrukcií. Zrodil sa horský bicykel - trvanlivý ľahký stroj, ktorého víťazné ťaženie v súčasnosti mení celý charakter svetovej cyklistiky.

III. História horských bicyklov

História dnešných horských bicyklov (MTB - Mountain Bikes) sa začala písať v roku 1973, keď v Kalifornii dvaja nadšenci cyklistiky Gary Fisher a Joe Breeze začali na svojich bicykloch jazdiť na neupravených horských cestách. Používali staré stroje s balónovými pneumatikami a mohutným oceľovým rámom. Bolo ťažké ovládať bicykel svojím telom, ak presahoval váhu 20 kg. V roku 1976 sa začali tradovať prvé preteky na neupravených terénoch, ktoré dostali názov "repack" z výrazu, ktorým
sa označovala oprava zadnej protišliapacej brzdy. Táto brzda bola po každom preteku prakticky zničená nadmernou záťažou. Staré bicykle však sužovali aj ďalšie problémy, ako praskanie rámu, prednej vidlice, pedálov a riadidiel. Gary Fischer a Joe Breeze však prišli s technickými inováciami, ako pridanie zadnej bubnovej brzdy, montáž motocyklových riadidiel, neskôr pribudla prehadzovačka a zadné päťkoliesko.

Stále však bol problém ovládať prehadzovačku, ktorá v tých časoch bola montovaná na rám (ako je to stále riešené na cestných bicykloch – vidíme ju na bicykloch typu Favorit). Odstránil to Gary Fisher, ktorý ovládanie prehadzovačky namontoval na riadidlá. Priateľ Joa Breezeho Charlie Kelly ako prvý navrhol stavbu mohutných rámov, ktoré vydržali extrémne zaťaženie.

Koncom roku 1979 zakladajú Fisher a Kelly firmu na predaj rámov, ktoré vyrábal remeselník Tom Ritchey na základe Garyho nákresov, a nazývajú ich Mountain Bikes. Stala sa veľkým prevratom v Amerike. Nastala éra raketového nástupu popularity MTB, ktoré boli najprv vyhradené terénnym extrémistom, neskôr sa stali štandardom. Postupne dochádza k masovému rozvoju MTB, z dôvodu veľkej žiadanosti, a klasické cestné bicykle sa dostávajú na okraj záujmu a stávajú sa artiklom vyhradeným pre úzku skupinu ortodoxných cestných cyklistov. Obrovská obľuba u obyvateľstva viedla k rozvoju pretekov horských bicyklov a k zaradeniu ako jednej z foriem závodnej cyklistiky. Viedli sa terény cez les, skaly, pohoria, vodné plochy a rôzne zákutia sveta, ktoré sa tradujú dodnes.

A čo bicykel budúcnosti? Dnes vďaka rastúcej popularite bicyklov sa technológia ich výroby a vývoja rozvíja na celom svete. Každá súčiastka a každý mechanický pohyb sa podrobuje preskúmaniu vo svetle najnovších vedeckých poznatkov, k dosiahnutiu najvyššieho výkonu a prekonanie rýchlostného rekordu. Aby sme dosiahli niečo také, musíme mať špeciálne upravený bicykel, kde jazdec je naklonený dopredu, skoro v ležiacej polohe, a tým zabezpečuje celkovú nosnosť, stabilitu, odpor vzduchu, ťažisko a hlavne rýchlosť. Bicykle sú testované v špeciálnych vzduchových budovách, kde môžeme sledovať dráhu vzduchu pri veľkej rýchlosti. Takto sa zaznamenávajú odchýlky, ktoré sa okamžite odstránia. Takýmito bicyklami sa najnovšie zaujíma spoločnosť BMW a Specialized.

IV. Vývoj bicyklov

Postupne sa vývoj bicyklov zdokonaľoval, rámy sa začali líšiť podľa toho, či boli využívané mužmi alebo ženami. Najväčšie obsadenie sedadla mali však muži. V našom storočí vznikli prvé pretekárske bicykle, ktoré mali prakticky dnešný tvar cestných pretekárskych bicyklov. Z nich boli odvodené stroje pre cyklokros, ktoré mali prakticky iba terénne pneumatiky, konštrukcia bola zhodná s cestnými bicyklami. Vývoj pokračoval ďalej s využívaním bicykla na rôzne účely a podľa toho sa začal zaraďovať do skupín. Skupiny sa členia podľa rôznych kritérií, ktorými sú veľkosť rámu, veľkosť kolies, typ riadidiel, pedále, štýl jazdy jazdca, aký terén sa použije a dokonca závisí aj od príslušenstva, výstroju a výzbroju. Takmer každá skupina je platená svojimi sponzormi, ktorí dbajú na to, aby jazdci boli čo najlepší, využívali každú vec pre svoje vylepšenie v súťaži, boli originálni a mali výdrž. Každá skupina má rôznych sponzorov. Poznáme približne 11 štýlovbicyklovania, ktoré sa samozrejme kombinujú a navzájom dopĺňajú. Keď ich spočítate dohromady, je to strašne veľa závodov, ľudí, techniky a všetko si pamätať, dá zabrať. Pokiaľ sa zaujímate len o jednu disciplínu, tak sa v nej môžete cítiť veľmi silný.

Sú to:

- Cykloturistika,
- Dirtjump,
- Trial,
- Downhill,
- Speedtrial,
- Fourcross,
- Flatland,
- Snow fourcross,
- Freestyle,
- Rodná hlina.
- Freeride,

Každý z týchto štýlov je osobitný, zvláštny a niečím výnimočný. Každý z nich má vlastnú dráhu bicyklovania, vlastný terén, ktorý prekonáva vlastnou silou, usilujúci sa vylepšiť každodenným tréningom na dráhe, alebo na ulici. U každého typu si vysvetlíme najdôležitejšie časti a pojmy.

1.Cykloturistika

Dôležitým predpokladom bezpečného putovania cykloturistov pri poznávaní krás nielen našej krajiny sú značkované cyklotrasy, vo svete bežné, ktoré sa začali aj u nás vyznačovať od r. 1994, kedy vznikol Slovenský cykloklub (SCK) združujúci občanov so záujmom o aktívny pohyb na bicykli. Základným predmetom činnosti klubu je budovanie siete značených cyklotrás systémom jednotného cykloturistického značenia na celom území Slovenska a ich ďalšou údržbou. Vyznačujú sa legálne cyklotrasy, pri ktorých sú zohľadnené záujmy ochrany prírody, dopravnej polície, vlastníkov lesov a pozemkov, miest a obcí. Tieto sa zakresľujú do vydávaných cyklomáp a turistických máp, ostatné sú prezentované ako odporúčané trasy. Z hľadiska náročnosti sa trasy delia na ľahké - vhodné pre začiatočníkov, rodiny s deťmi, stredne ťažké - vyžadujúce dobrú fy- fyzickú kondíciu a ťažké - vyžadujúce vynikajúcu kondíciu, ovládanie bicykla a skúsenosti z jazdenia v exponovanom teréne. Pri značených cyklotrasách sa používa jednotný systém značenia na Slovensku, aplikovaný Slovenským cykloklubom.

Ale väčšina ľudí chápe cykloturistiku, nie ako vychádzky do prírody, ale skôr ako vychádzky na ulicu, prejsť si zopár kilometríkov okolo svojho bloku alebo ísť len do obchodu. Tomu ja hovorím „fúrikovanie“, pretože nič nerobia, len sa fúrikujú hore dolu. Na to používajú horské bicykle, ktoré im úplne stačia. Prekážky obchádzajú, idú len za stanoveným cieľom, napríklad do susedného mesta. Dôležité pre nich je udržiavať si pitný režim a systematicky vynaložiť silu na jazdu.

Na horskom bicykli začalo jazdiť niekoľko ľudí, hľadajúcich vzrušujúcu alternatívu k jazde po diaľnici. Dnes je to profesionálny šport, ktorým sa môže zaoberať každý na ľubovoľnej úrovni, od profesionálneho závodníka až k občasnému rodinnému výletu. Ako sám názov naznačuje, jazda na horskom bicykli znamená jazdu po horách.

Ale to nie je všetko. Kolesá sú navrhnuté na jazdu v teréne, čo znamená po cestách, po skalách, po lesoch, cez rieky – v skutočnosti všade, kde chcete jazdiť. Bicykel zvládne pomerne všetko. Jeho robustný vzhľad dodal odvahu mnžstvu menej športovo založeným ľuďom, aby jazdu na bicykli skúsili. Proste nasadnúť a ísť môže každý bez ohľadu na vek, pohlavie, telesnú kondíciu a ambície.

Cykloturistika je veľmi obľúbená, avšak je dosť časovo náročná pre mnoho ľudí. Preto najčastejšie vidíme všade okolo seba cestných cyklistov, ktorý „bránia“ automobilom v jazde. Využívajú cestu ako svoju trasu pre bicyklovanie. Ide o športovú jazdu na cestách a na uzavretých okruhoch. Najznámejším celosvetovým okruhom na svete sú preteky Tour de France. V žiadnom prípade sa neodporúča využívať tento druh bicykla v akomkoľvek teréne.

2. Trial

Trial vznikol na konci sedemdesiatych rokov v Španielsku a do Československa ho priviezli na prelome 70 – 80 rokov českí jazdci motocyklového trialu, ktorý prišiel vhod ako dobrá preprava. Od tej doby uplynulo veľa času a z trialu sa stal plnohodnotný individuálny šport, kde musí jazdec na špeciálne upravenom bicykli prekonať rozmanité, prírodné alebo umelo vytvorené kontrolné úseky behom určeného časového limitu, s čo najmenším počtom trestných bodov. Trial je individuálnym športom, a to pomerne mladým. Je to ideálny šport pre mladých a odvážnych chlapcov aj dievčatá. Nie je športom nebezpečným, aj keď rada divákov, hlav-ne babičiek si zakrýva oči, aby nevideli, čo sa môže stať. Trial patrí k viacerým disciplínam modernej cyklistiky.

Mnoho bicyklistov využíva pre trial svoje „tátoše“, svoje vlastné bicykle, aj keď vôbec nepatria do kategórie cyklotrialu. Ako bolo spomenuté, trialisti na horských bicykloch prekonávajú prírodné, alebo umelo vytvorené prekážky. Takéto prekážky si však tvoria len za účelom cvičenia a zdokonaľovania svojich doterajších trikov.

Najväčším zlomom je prekonanie prekážky inými trialistami nepredstaviteľná. Je to najdynamickejšie sa rozvíjajúca disciplína horských bicyklov a možno preto je aj tak zaujímavá a najviac uchytená medzi jednotlivými štýlmi bicyklovania. Už aj malé deti sa obšmietajú okolo ulicových – streetových trialistov, aby sa od nich niečo nové priučili. Tí viacej skúsení im s veľkou radosťou ukážu ich malé umenie.

Pre tento šport potrebujete byť hlavne rýchli a ohybíý, ale zároveň silní a vytrvalí. Veľkú dávku odvahy a veľa sústredenia. Ide vlastne len o to, aby ste sa nedotkli zeme nohou a hlavne, aby ste nespadli. To je na triale možno najťažšie, ale možno aj najzaujímavejšie.

Trial na horských bicykloch sa odvodil od cyklotrialu, ktorý sa od neho podstatne líši. Bicykel je odlišný od klasichých MTB, úplne odlišný od cestných a krosových bikov a celkom podobný BMX bicyklu. Trialový bicykel má 20´´ (palcové) kolesá, nízky rám a malé, poprípadne i žiadne sedlo. To je ich špecialita. Používajú čeľusťové brzdy, hydraulické. Sú ľahšie, aj keď majú trochu dlhší rám.

Bike nemá twister ani pegy, takéto srandy má freestylový bike. Cyklotrial vyžaduje omnoho väčšiu koordináciu a psychické sústredenie. Pri súťažiach sa jazdí niekoľko sekcií. Každá sekcia má 12 – 35 m a obsahuje prekážky. Jazdí sa aj v hale, s tým rozdielom, že všetky prekážky vyzerajú ako v prírode. Trial má niekoľko tried: začiatočníci, pokročilí, experti a profesionáli. Medzi najznámejších profesionálnych trialistov patrí Štefan Pčola.

3. Speedtrial

Speedtrial sa ničím neodlišuje od klasického trialu. Takisto zdoláva prírodné a umelo vytvorené prekážky, ale v časovo určenom limite. Je to dosť veľký rozdiel a pri závodoch, pri súťažení, vyžaduje oveľa väčšiu koncentráciu, psychickú zdatnosť, rýchlosť a dokonalé použitie bicykla. Jazdci si nemôžu dovoliť spraviť chyby.

4. Flatland

Druh štýlu, ktorý sa jazdí na podobnom bicykli, aký je BMX-ka. Ale len podobnom, pretože tento bicykel je najvybavenejší zo všetkých freestylových bicyklov. Taký lepší bicykel stojí okolo 35 000,- Sk. S využitím najmodernejšej technológie sa tento druh bicyklovania stáva čoraz populárnejší. Využívajú sa rôzne vecičky, ktoré sú používané pri trikoch. Najdôležitejšia vec je peg. Je valcovitého tvaru, najčastejšie vyrábaný z hliníka, alebo duralu a sú umiestnené na osiach kolies. Ďalšou dobrou, ale nepotrebnou vecičkou je freecoaster. Nachádza sa na osi zadného kolesa a pri pohybe dozadu sa vám netočia kľuky ako u MTB, ale ostávajú na svojom mieste. Dôležité pri zoskakovaní z triku. Neodmysliteľnou súčiastkou takýchto bicyklov je twister, umiestnený na volante. Pri zatočení volantu sa vám u MTB zamotajú všetky brzdové lanká, ktoré tam máte, ale pri twistery nie! Točí sa a točí... Riadenie na flatland je tvarované tak, aby sa vám nohy čo najmenej plietli, keď dáte nohu na predný peg. Je dosť široké, okolo 65 cm. Tieto dôležité súčiastky sú nevyhnutné pre zvládnutie trikov.

Pri začínaní by sa nemalo začať s ťažkými trikmi a jazdec by sa mal zoznámiť s bicyklom. Zo začiatku sa brzdy doporučujú používať, ale nesneskôr vám budú niekedy nadbytočné a stratí sa efekt triku. Jazda, alebo predvádzanie trikov vôbec nie je prevedená na sedadle. Všetko sa to odohráva mimo polohy bicykla, s využívaním pegov a ťažiska bicykla. Ani na chvíľočku si jazdec nesadne na sedadlo.

Zo začiatku sa vyrábali bicykle pre flatland s ťažkých a nepevných materiálov. Častokrát rámy nevydržali váhu jazdca. Rám praskol. Tohto problému sa ujala spoločnosť, ktorá vniesla do flatlandu nové bicykle s vyspelou technológiou a novými zliatinami, z ktorých sa doteraz vyrábajú ľahké, a zároveň pevné rámy. Vyriešila tak plno nevysporiadaných problémov, a tiež zdokonalila systém twisteru. Spoločnosť patrí medzi popredných výrobcov flatlandových bikov a súčiastok na ne a volá sa KHE bikes.

5. Freestyle

Tento štýl nemá od flatlandu ďaleko, ale predsa sa líši výraznou zmenou. Nie síce viditeľnou, ale líši sa. Jazdci jazdia takisto na BMX-ách. Bicykel tohto druhu umenia má ťažisko posunuté dozadu asi o 5 – 10 cm, čiže nie je v strede, ako je to u flatlandovských freestyle-oviek. U tohto typu je viacej možností jazdenia, preto je viac uznávaný medzi bikermi.

Kvalita jazdenia sa zväčšuje, začína jazdiť plno mladých chlapcov, ktorí sa učia nové progresívne triky a kombinácie trikov, odkukávané z videí. Štýl jazdy je na takej vysokej úrovni, ako za veľkým oceánom – v Amerike. Nikto by nečakal, že si zajazdíme v závode so slávnym Ryanom Nyguistom, síce nie v tej istej skupine, ale aspoň v ten istý deň.

Myslím si, že vývoj bude pokračovať, a že to bude stále lepšie./1

Možno preto je štýl viac uznávaný, lebo nie je taký náročný na terén. Rozdeľuje sa do 2 hlavných skupín:

a)street
b)vert

a) Ako už samotný názov naznačuje, jazdí sa predovšetkým na ulici, kde sa preskakujú prírodné aj umelo postavené prekážky, ako sú napríklad obrubník, alebo schody. Jazdci majú neobmedzené možnosti so svojím bicyklom. Vyhľadávajú miesta, pre ktorých sú nezdolateľné.

Využívajú svoje pegy na grindy (šmýkanie sa po obrubníkoch, kvetináčov, zábradliach), skáču po lavičkách v rámci normy. Veľa ľudí si myslí, že to ohrozuje a obťažuje občanov. Preto sú vybudované umelé prekážky, ktorých sú dnes desiatky. Najväčšiu radosťou pre nich je skatepark, poskladaný z rámp, zábradlí a funboxov. Hlavnou podmienku je, aby prekážky neobsahovali ostré hrany. Hotový raj.

b) Vert sú v preklade rampy. Ide však len o jeden druh, ktorý sa volá U rampa. Je v tvare písmena „U“. Jazdci využívajú rovnaký bike, avšak ich nechytila ulica, ale skôr vyskakovanie do výšok. Teoreticky je U – rampa vlastne polovicou veľkej rúry, ku ktorej priliehajú plošiny. Rampy sú vystúžené oceľovou kostrou, takže sa nie je čoho obávať. Môžu na nej jazdiť aj dvaja súčasne. U – rampu považujú za kráľovskú disciplínu nielen diváci, ale aj samotný jazdci.

6. Freeride

Jazda v štýle freeride je voľná, ničím neviazaná, ani ohraničená, čo v nej má byť. Názov môžeme odvodiť ako free – voľný a ride – jazda. Z toho vyplýva, že je len na vás, aký štýl jazdy si vyberiete a na akom bicykli budete jazdiť, skrátka budete zaradený tu. Najviac používaným bicyklom je horský a využívajú sa prvky freestylu a trialu. Jazdci radi preferujú rýchlosť a výšku.

7. Dirtjump

Priaznivci dirtjumpu majú v obľube hlinu, kopce. Jazdci používajú pre skoky trochu mohutnejšie bicykle ako iní, prevažne bicykle do náročného terénu. Dirtjump je hlavne pre odvážlivcov, ktorí sa neboja výšok a rýchlosti zároveň, a ktorým fantázia nechýba.

Pre mnoho divákov je naprosto nepochopiteľné už len to, čo borci dokážu! Táto disciplína je jedna z najtvrdších. Chlapci si postavia nejaký kopček, väčšinou tak 2 metre vysoký a 4 metre dlhý (urobia vlnu, nie lavicu). Týchto jazdcov nebaví byť stále na sedadle, majú radšej, keď sú raz na zemi a raz vo vzduchu.

8. Downhill

Tiež povedané strmý zjazd. Preteky v zjazde získavajú stále väčšiu popularitu medzi pretekármi a medzi divákmi. Kombinácia rýchlosti, skokov a prípadných pádov sa stala divácky vďačným športom. Pretekári dosahujú na niektorých tratiach rýchlosť takmer 100 km/h a preteky priťahujú nielen divákov, ale aj médiá a objavuje sa stále viac sponzorov. Preteky v zjazde majú unikátny, neobvyklý priebeh. Mnoho ľudí si myslí, že je to bláznovstvo, ale tento šport vyžaduje veľké jazdecké umenie a uvedomenie si nebezpečenstva, ktoré sa v ňom skrýva. Výrobcovia vyrábajú bicykle na zjazdy a stále sa pokúšajú zvýšiť rýchlosť jazdy. Celá rada je určená k základnej ochrane pri pretekoch, ktorá je nutná. Tak, ako hlavu chráni prilba, špeciálne rukavice chránia jazdca v prípade nehody. Okuliare chránia oči pred vetrom a prachom. Integrované helmy nie sú povinné, ale majú ich skoro všetci. Chrániče kolien a lakťov sú dnes pri zjazde podmienkou všade. Preteky nie sú len rýchle zjazdy, ale v nich je tiež zahrnutá celá rada technických zatáčok a efektívnych skokov, aby sa preverila skúsenosť pretekára a nielen jeho rýchlosť. Všetci skutoční pretekári mali aspoň jeden pád a väčšina z nich tiež vážne zranenie. Pády ich neodradia od tohto vzrušujúceho športu, plného adrenalínu, pretože vedia, že lekárska pomoc je vždy neďaleko.

Keď dorazia do cieľa zdraví, nedolámaní a celí špinaví, vedia, že to bol dobrý pretek.

9. Fourcross

Fourcross je disciplína pre štyroch na hlinitých kopcoch. Pre nich dôležitú úlohu hrá čas. Snažia sa držať bicyklom pri zemi, aby nestratili nadmerné sekundy, ktoré zavážia pri víťazstve.

Jazdci nie sú rozdelení do kategórií, takže amatérski závodníci a juniori majú možnosť si zasúťažiť s profesionálmi. Zaregistrovaných jazdcov môže byť až 60, ale nakoniec zostanú iba dvaja. Vždy idú na trať dvakrát, raz na ľavej a raz na pravej strane. Víťaz je ten, kto je v oboch jazdách lepší.

U nás sa takéto preteky organizujú 1 – 2 krát ročne. Celú zimu, celú jeseň a celú jar jazdci cvičia, chodia do posilňovní a čakajú na deň, kedy to začne. Ide im predsa o víťazstvo, nemôžu to len tak odfláknuť! Tvrdý tréning sa im oplatí.

10. Snow fourcross

Tento štýl, ako nám napovedá, sa koná na snehu. Nie je o nič okrátený, ako klasický fourcross, ibaže je tu nadmerne veľa snehu a veľká zima.

Dlhá zimná preteková pauza desí každoročne plno bikerov, ktorí by si radi zašantili. Ale pre niekoho zima úplne vyhovuje. Celá akcia je v 2 kategóriách, Junior a Muži open. Vďaka počtu štartujúcich preteky majú zmysel a súhlasí sa s tým, aby sa aj naďalej organizovali a snažili sa o ďalšie vylepšenie. Nikto nečakal, že aj v zime bude niekto jazdiť. Ak sa jazdec zúčastní na zimných pretekoch, nezaskočí ho už v podstate nič, dokonca ani studený dážď. Jazdcom nie je vôbec zima, pretože sú dostatočne naobliekaní, občas aj vyjde slniečko a zahreje ich dokonale.

11. Rodná hlina

Každé mesto má svojich reprezentantov bicyklovania a svojich nadšencov, ktorí majú vlastnú partiu a vo voľnom čase sa stretávajú. Takisto neobídem ani naše mesto. Existuje veľa partií, ale taká, ktorú poznám, som ešte nikde nevidel. Je tam všetko, čo sa týka štýlov bicyklovania. Každý z nich prešiel určitým vývojom a začal sa venovať osobitnému štýlu. Takému, ktorý ho bavil. Začiatky boli samozrejme ťažké pre každého.

Každý z nich jazdil na tom, čo vôbec nedovoľovalo dnešným požiadavkám. Bicykle sa síce podobali horským bicyklom, ale rámy boli oceľové, čo brzdilo celú výučbu. Starostlivosť o zdravie bolo prvoradou úlohou, ale prilby a chrániče na kolená neboli vôbec na potrebu. Nedalo sa nič iné robiť ako trial.

Trial im v krvi ostal, ale s novou technológiou sa všetko pohlo, ba aj rozhodnutie o spoznanie nového štýlu. Tak sa začal každý venovať tomu, čo mu išlo najlepšie.