Počiatky histórie okuliarov zrejme siahajú až do počiatku ľudskej kultúry, nakoľko ľudia so slabým zrakom si uvedomovali, že vidia horšie, než väčšina ostatných a že v mladosti videli lepšie. Z toho je pravdepodobné, že k vynálezu okuliarov došlo na základe vedeckého bádania, než náhodným brúsením priehľadných kameňov. svedčia o tom nálezy drahokamov vybrúsených do tvaru spojných šošoviek, ktoré boli nájdené v hrobkách faraónov. Najstaršia písomná zmienka hovorí o cisárovi Neronovi (54 – 68), ktorý používal pri sledovaní gladiátorských zápasov brúsený smaragd. V dvanástom storočí sa už poznala polguľová šošovka, ktorá po položení na drobné písmo umožňovala starým ľuďom vidieť malé písmená. Neskôr sa šošovka pridržovala medzi písmom a okom. Zo starých dokumentov a kroník vyplýva, že okuliare pochádzajú z Talianska. Zápis z roku 1305 spomína zručného mnícha Alexandra della Spina, ktorý samostatne zhotovoval okuliare, vtedy nazývané “Brill” podľa minerálu, z ktorého boli šošovky brúsené. Pred 600 rokmi existovali dve oblasti výroby okuliarov: Nizozemsko a Benátky. Okuliarové obruby sa vyrábali zo železa, striebra, zlata, kosti, rohoviny a kože. Prvý obraz človeka s okuliarmi pochádza z roku 1352 (k videniu vo firme Optik centrum). Rozmach okuliarov bol zaznamenaný po rozšírení kníhtlače. Okolo roku 1500 boli známe dva druhy okuliarov: slabé spojky pre diaľkové videnie a dvakrát tak silné pre videnie nablízko. Okuliare boli pridržiavané pred očami, uväzované šnúrkou; až v roku 1792 prišli okuliare s držadlami za ušami. Pomenovanie !optik” vznikol asi v roku 1635, podľa označenia z Berlína ako dvorný titul “opticus”. Okolo roku 1900 dochádza k výraznému skvalitneniu okuliarových šošoviek. K nám sa okuliare najpravdepodobnejšie dostávali z Nemecka. Predávali ich podomoví obchodníci; až neskôr vznikali obchodíky popri dielňach na ich spracovanie. Dvadsiate storočie prinieslo aj do oblasti okuliarov nové materiály a technológie výroby.