Najznámejší fyzici sveta

Isaac Newton 1642-1727

Isaac Newton sa narodil vo Woolstrhope neďaleko Londýna na Nový rok 1642. Po smrti nevlastného otca žil spolu s matkou, starou mamou, jedným nevlastným bratom a dvomi nevlastnými sestrami. Učitelia ho na strednej škole príliš nechválili: žiak Newton bol podľa nich „lenivý a nepozorný“ a často sa pochytil so spolužiakmi. No už od malička konštruoval bicykle, ďalekohľady, modely hodín, veterné mlyny a venoval sa aj hľadaniu kameňa mudrcov.

Už v štrnástich rokoch mal zriadené chemické laboratórium. Okrem chémie sa zaujímal o mechaniku a o všetky neobyčajné vynálezy. Najviac sa tešil darčekom typu kladivá, sekery a rozličné iné náradia. Neskôr riaditeľ školy Stokes, ku ktorému sa Newton presťahoval, rozoznal Isaacove vlohy a naliehal na matku, aby financovala jeho štúdiá na univerzite. Pred odchodom na univerzitu sa však stihol zasnúbiť s dievčaťom, ktoré si nikdy nevzal za ženu, ale aj po dlhých rokoch ju občas navštívil, aj keď ona už bola dávno vydatá. Ako 18 ročný začal študovať v Cambridge a mal sa stať duchovným. Náhodou však zriadili prírodovednú fakultu a stal sa profesorom matematiky. Newton rozvíjal metódu, že prijať môžeme len dôkladne overenú hypotézu.

Dá sa povedať, že z neposlušného chlapca sa v Cambridgea vykryštalizoval na filozofa a génia. V roku 1665 sa však Newton vrátil domov, pretože v Cambridgea zúril mor. A práve vtedy vznikla legenda o jablku. Jeden jesenný deň si po prechádzke sadol pod jabloň. Odrazu začal fúkať vietor, zachvel konármi a na zem spadlo niekoľko jabĺk. Na oblohe Newton zbadal žiariť Mesiac. Po dlhých úvahách, ktoré vraj podnietila udalosť s jablkami, o dráhe, dostredivej a príťažlivej sile Mesiaca a planét, Newton zistil, že celú sústavu drží pokope jediná abstraktná, matematická sila, gravitácia. Už nie sú potrebné nijaké hypotézy, lebo každá jednotlivá častica hmoty, podlieha zákonom príťažlivosti a pohybu. Čo sa mu však nepodarilo, bolo vypočítať dráhu Mesiaca, aj keď vedel vypočítať hocijaký výsledok na 50 desatinných miest doslova za pár sekúnd.

Po návrate na univerzitu sa začal dôkladnejšie zaoberať alchýmiou a gravitáciou. Neskôr sa začal zaoberať pohybom Zeme okolo Slnka. Celé dni trávil iba štúdiom. Newton bol samotár, uzavretý, ale vznešený, humánny a vľúdny človek. K vrcholu svojej kariéry, sa priblížil slávnym dielom Matematické princípy prírodnej filozofie. Toto dielo patrí k tým málo knihám, ktoré pretvorili ľudské myslenie a zmenili svet, dokonca sa považuje za najlepšiu vedeckú knihu, ktorá bola kedy napísaná. Newton sa pokladá za zakladateľa súčasnej metodiky vedy. Roku 1705, ho kráľovná Anna povýšila do šľachtického stavu. Napriek veľkej sláve zostal po celý život skromný a jednoduchý. Zomrel vo veku 85 rokov a sníva svoj večný sen vo Westmister Abbey. Bol prvým vedcom, ktorému sa dostalo tejto pocty.

James Watt 1736-1819

Škótsky fyzik a vynálezca. Narodil sa v roku 1736 v Greenocku a zomrel 1819. Bol považovaný za „priateľa baníkov“. Zostrojil parný stroj so všestranným použitím. Veľkou mierou prispel k zmenám v priemysle a doprave. O parnom stroji sa hovorili stáročia, ale ani spoločenské pomery a vhodné konštrukcie mu nedovolí zrodiť sa skôr ako v poslednej tretine 18.storočia. V textilnej výrobe sa začali využívať stroje. Vtedy nebol však pre ne dostatok energie. Na pohon už nestačila sila zvierat, vetra (veterné mlyny), vody (vodné kolesá), bola využívaná až do krajností. Bolo jasné, že musí prísť nový stroj. Bol vyvinutí z parného stroja a zostrojil ho James Watt.

James Watt sa vyučil za mechanika na glasgowskej univerzite, kde opravoval a zostrojoval mechanické pomôcky. Do rúk sa mu dostal Newcomenov ohňový stroj (atmosferický parný stroj. Bol to nedokonalý vynález, ktorý nevedel nik opraviť. Watt ho opravoval ale piest po niekoľkých dňoch zastal. O tom, že to bol nedokonalý vynález svedčí, že mal kotlík ako čajník, valec mal vŕtanie sotva 5 cm a zdvih piesta bol 15 cm. Watt teda zasvätil celý život zdokonaľovaniu tohto stroja. V rokoch 1769 – 1784 dostal Watt štyri patenty za ďalšie zdokonalenie parného stroja. Parný stroj čerpal pôvodne vodu z baní, čo bol vtedajšej dobe problém. Použil ho na pohon iných strojov na sprostredkovanie – poháňal vodné kolesá a tie až potom poháňali továrenské zariadenia. Parný stroj s univerzálnym použitím mal široké uplatnenie. Postavený do trupu lode sa stal prvým samohybným dopravným prostriedkom. V rokoch 1791 – 1840 stúpla v Anglicko ťažba uhlia štvornásobne a výroba surového železa až dvadsaťnásobne. Keď prišiel na myšlienku zhotoviť stroj ako dvojčinný s kondenzátorom a roku 1781 urobil premenu z priamočiareho pohybu na točivý pohyb, mohol sa parný stroj stať motorom, ktorý potreboval priemysel. Watt po celý život vyrábal len nízkotlakové parné stroje. Tvrdil, že sú bezpečnejšie ako vysokotlakové.
Albert Einstein 1879-1955

Túžil pokračovať ďalej v štúdiu a zamestnať sa ako asistent na univerzite, no univerzitná dráha mu zostala na krátky čas zatvorená. Oveľa priaznivejšie podmienky mu prinieslo získanie švajčiarskeho štátneho občianstva. Veľkou oporou v jeho každodennom zápase mu bola jeho priateľka Mileva Maričová. Pochádzala zo srbskej rodiny a Albert sa s ňou zoznámil počas štúdia v Zürichu. Neskôr s ňou uzavrel manželstvo a mal dve deti, dcéru a syna. V tom čase je však už Albert zamestnancom patentového úradu a členom prírodovedeckej spoločnosti v Berne. Tu sa začína Albertova vedecká práca. Po tom, čo vedeckému a akademickému kruhu predstavil svoju prácu o špeciálnej teórii relativity a o novom určení rozmerov molekúl, získal doktorát.

V roku 1908 sa stal docentom na univerzite v Berne. Karty sa v jeho živote obrátili a doterajší nezáujem o jeho názory bol vystriedaný veľkým pochopením a ohlasom vo vedeckých a akademických kruhoch. Profesorské miesto mu poskytla univerzita v Zürichu a záujem prejavili aj ďalšie. V rokoch 1911-1912 pôsobil ako profesor teoretickej fyziky na fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Jeho vedecká činnosť v oblasti fyziky postupne vzbudila záujem v akademických kruhoch celej Európskej spoločnosti.
Zlomovým bodom v jeho živote bol rok 1916, kedy oficiálne prezentoval svoju všeobecnú teóriu relativity. Teória bola všeobecne prijatá a akceptovaná. Otvorila Einsteinovi cestu k veľkému uznaniu a sláve. V roku 1922 mu bola udelená Nobelova cena za fyziku za rok 1921. Otvorili sa mu dvere do kruhov najvplyvnejších a najvzdelanejších ľudí vtedajšej doby.

Teória relativity

V svojej špeciálnej teórii relativity sa snažil dokázať, že čas a priestor sú relatívne. Tieto pôvodne metafyzické absolútne hodnoty nahradil absolútnou hodnotou rýchlosti svetla. Z toho potom odvodil nové transformačné zákony. Vo všeobecnej teórii relativity odmieta aj absolútne ponímanie pohybu.

Starý dlh

Tak aký skromný bol jeho slávny život, tak skromne a s tichosťou odchádzal z tohto sveta s nádejou, že ľudstvo raz bude schopné ceniť si hodnotu života. ,, Smrť je len stará vina, ktorú konečne splatíme. Človek pri tom robí inštinktívne všetko pre to, aby tento okamih odsunul. Je to hra, ktorú príroda s nami hrá. Pri lúčení sa s týmto zvláštnym svetom ma smrť trocha predbehla. To však nič neznamená. Pre nás veriacich fyzikov má delenie na minulosť, prítomnosť a budúcnosť iba význam ilúzie."
Albert Einstein zomrel 18. apríla 1955. Po krátkom a jednoduchom obrade jeho telo spopolnili a rozsypali na neznámom mieste, tak ako si to prial.


Ampére Jean Marie 1775-1836

Geniálne dieťa so zázračnou pamäťou. V trinástich študoval diela najvýznamnejších európskych matematikov v latinčine. Ešte nemal dvadsať, keď ovládal prakticky spamäti celú rozsiahlu Diderotovu a d'Alembertovu Encyklopédiu. Odvážny a úspešný matematik, fyzik, chemik, filozof. Súčasne však aj plachý, nepraktický, depresívny človek a nešťastný manžel. To všetko bol Jean Marie Ampére, meno ktorého nesie jedna zo siedmych základných fyzikálnych jednotiek. Narodil sa pred 230 rokmi, 22. januára 1775 v Poleymieux pri Lyone.

Jeho otec Jean Jacques bol zaujímavý človek. Úspešne sa živil obchodovaním a mal veľký záujem o filozofiu, literatúru a vedu všetkého druhu. V časoch, keď iní počúvajú rozprávky, čítal synovi dielo G. Buffona, tvorcu teórie o vzniku Zeme a vývoji organizmov vrátane človeka. Aj neskôr neúnavne vyučoval sám svojho syna. Ako Ampére spomínal, nikdy ho do ničoho nenútil, preto sa v jeho prítomnosti cítil dobre. Jean Jacques zhromaždil veľa kníh. Tie Ampére miloval, zaujalo ho prakticky všetko počnúc Rousseaom a končiac rímskymi básnikmi. Čo však čítal naozaj systematicky - dokonca podľa abecedy - bola už spomínaná Encyklopédia. Jeho otca, v tom čase už sudcu, však jeden z miestnych jakobínov nechal v roku 1793 nezmyselne popraviť (volal sa Chevalier a sám potom skončil pod gilotínou). Ampére prežíval veľkú depresiu. Na milované rovnice sa nemohol dlhé mesiace ani pozrieť. Nezanevrel však na ne. Prvá v tom čase uznávaná vedecká kniha, ktorú Ampére napísal, mala názov Matematická teória hier.

Ampére sa teda najradšej venoval matematike, živil sa však najmä vyučovaním fyziky a chémie. V roku 1801 sa stal profesorom fyziky v Centrálnej škole v Bourgu, od roku 1805 pôsobil na parížskej Polytechnickej škole. Členom Inštitútu, z ktorého neskôr vznikla Francúzska akadémia vied, sa stal v roku 1814 za vedecké práce v teórii diferenciálnych rovníc. V tom čase takisto ako prvý definoval molekulu ako zhluk atómov. Od roku 1820 môžeme zaznamenať jeho stúpajúci záujem o výskumy vzájomného pôsobenia elektrického prúdu a magnetizmu, ku ktorým ho inšpirovali pokusy dánskeho fyzika Hansa Oersteda. Ampére napríklad zistil, že dva rovnobežné vodiče sa vzájomne priťahujú, keď v nich prúd tečie rovnakým smerom, a odpudzujú, keď tečie protiľahlým smerom. Tento pokus ukazoval váženým francúzskym akademikom.
Elektrinu a magnetizmus predtým považovali za úplne oddelené javy. Ampéra preslávilo práve to, že ich spojil, preštudoval a ako prvý vedecky opísal v knihe Práce o matematickej teórii elektrodynamického javu (1826). James Clerk Maxwell, azda najvýznamnejší fyzik po Newtonovi a pred Einsteinom, oceňoval Ampérove práce veľmi vysoko a pokračoval v nich. Už jeho prvá manželka Júlia sa svadbe dlho bránila, v roku 1799 sa však predsa len zobrali. Zomrela v roku 1804 na tuberkulózu, čo bola príčina ďalšej dlhej Ampérovej depresie. Zostal sám s pocitmi viny, pretože počas krátkeho manželstva pre svoju prácu rodinu často opúšťal. Jeho druhé manželstvo s Jean dopadlo ešte horšie. Mali spolu dve dcéry, ale nerozumeli si. Aj keď ich nikdy nerozviedli, veľkorysý Ampére venoval po smrti svokra manželke a dcéram 170-tisíc frankov. Keď v júni 1836 v Marseille na inšpekčnej ceste jeden z najväčších fyzikov histórie zomiera, je v tak zlej finančnej situácii, že jeho dcéra má veľké problémy, aby zaplatila liečenie a pohreb. Napriek tomu všetkému - alebo skôr práve preto - má na náhrobku napísané: "Bol rovnako dobrý a prostý, ako bol veľký."


Blaise Pascal 1623-1662

Veľký prírodovedec a náboženský filozof. Vďaka poučkám o reze kužeľom, vynálezu počítacieho stroja, objavenia zákona o spojitých nádobách a prvému meraniu tlaku vzduchu sa Blaise Pascal (1623-1662) stal jedným z najvýznamnejších prírodovedcov na svete. Preslávil sa aj ako uznávaný filozof. Francúzsko ho dodnes uctieva ako svojho najväčšieho génia náboženskej filozofie. Mnohé črty jeho vierouky sa znova objavujú u Kierkegaarda.

Blaise Pascal , ktorý sa narodil 19. júna 1623 v Clermont-Ferrand, prejavoval už v detstve nezvyčajné nadanie na riešenie komplikovaných problémov. Jeho otec, finančný a daňový odborník, jedného dňa s prekvapením zistil, že malý Blaise, ktorý ešte vôbec nemal matematiku, sa sám od seba naučil základné pojmy Euklidovej geometrie. A sotva dovŕšil šestnásť rokov, v pojednaní o rezoch kužeľom , v ktorom elipsu, parabolu a hyperbolu zobrazil ako projekcie kruhu, odvodil vetu o Pascalovom šesťuholníku, pomenovanú podľa neho. Roku 1642 poveril francúzsky minister financií Pascalovho otca, aby zaviedol nový daňový systém v Rouene. Keď mladý Pascal videl, ako sa trápi s ťažkými výpočtami, vynašiel a zostavil prvý mechanický počítačový stroj, podľa princípov ktorého sa konštruovali všetky počítacie stroje, až kým sa neobjavili dnešné elektronicky riadené počítače. Pascalovou podstatnou črtou ostala po celý život túžba pomáhať iným. So záujmom sledoval v Rouene pokusy Galileovho žiaka, Florentínčana Torricelliho, s ortuťou.


Mikuláš Kopernik 1473-1543

Jeho objav o pohybe Zeme a ostatných planét mal pre ďalší vedecký vývoj kolumbovský význam. Niet preto divu, že ho mnohí s týmto veľkolepým moreplavcom radi porovnávali. Svojimi poznatkami nabúral vyše tisícročnú tradíciu vychádzajúcu z tvrdení antického Ptolemaia, čo mu dogmatická cirkev dlho nevedela zabudnúť. Aj keď sa v mnohom mýlil, stal sa zakladateľom modernej astronómie. Znamenitý učenec, jeden z najväčších svojej doby, ostane navždy zapísaný zlatým písmom v dejinách vedy. Narodil sa pred 530 rokmi - 19. februára 1473.

Jeho korene siahajú do poľského Toruňa. Mikuláš sa narodil do rodiny úspešného obchodníka s meďou ako najmladší zo štyroch súrodencov. Napriek tomu, že osud ho načas zavial ďaleko od domova, Poľsku zostal verný až do smrti. Detstvo však príliš šťastné nemal. Keď mal desať, stratil rodičov. Detí sa ujal ich strýko Lukáš Watzenrode, ktorý bol biskupom. Synovcom financoval školu v Toruni, aby ich neskôr poslal do Krakova na jednu z najlepších európskych univerzít. Práve krakovské vzdelanie otvorilo Kopernikovi, ako raz sám napísal, dvere ku všetkému, čo neskôr dosiahol. Už tam sa prejavil ako nadšenec astronómie a matematiky. Okrem toho navštevoval kurzy latinčiny, zemepisu a filozofie. Napriek štyrom rokom stráveným v krakovských učebniach štúdium nedokončil. Strýko Lukáš si totiž myslel, že pokojnú budúcnosť zabezpečí synovcom len cirkevná kariéra. Keďže Mikuláša chcel presadiť za kanonika, pozval ho do svojho biskupského sídla. Mladý Kopernik však pri kanonickej voľbe neuspel.
Ako 23-ročný sa preto rozhodol prvýkrát opustiť domovinu. Odišiel do Bologne a na univerzite začal študovať kánonické právo. A keďže nadšenie pre astronómiu a matematiku mu zostalo, chodil aj na nepovinné prednášky z týchto predmetov. Upútal ho hlavne výklad hvezdára Maria de Novaru, ktorému asistoval pri jeho početných pozorovaniach. Pri spoločnom pohľade na oblohu našli prvé rozpory s Ptolemaiovými predpoveďami. Zatiaľ však nešlo o nič prevratné.

Medzitým sa strýkovi Lukášovi podarilo presadiť jeho voľbu za kanonika. Opäť bez diplomu sa Mikuláš vracia späť do Poľska. No tentoraz chcel školu stoj čo stoj dokončiť, a preto požiadal biskupstvo o možnosť druhej cesty do Talianska. Sľúbil pritom, že okrem práva sa bude venovať aj medicíne, aby mohol liečiť členov kapituly. Tentoraz zakotvil na univerzite v Padove. Záverečné skúšky však zložil vo Ferrare, kde ho v roku 1503 promovali za doktora cirkevného práva. V tom istom roku dokončil v Padove štúdium medicíny.

Po štúdiách sa vrátil do sídla svojej kapituly vo Fromborku. V dôsledku postupu v cirkevnej hierarchii sa viackrát sťahoval, no nikdy už neprekročil poľské hranice. Venoval sa aj medicínskej praxi, bol známy široko-ďaleko. Jeho vášňou však zostala astronómia. Najvyššie veže všetkých miest, v ktorých pôsobil, si prebudoval na observatóriá. V nich trávil voľný čas. Sám si zhotovil prístroje na pozorovanie, ktoré po Kopernikovej smrti venovali veľkému astronómovi Tychovi de Brahe. V roku 1514 napísal prvú odbornú prácu - Malý komentár. Útla, rukou písaná knižočka sa dostala do rúk len niekoľkým Mikulášovým priateľom. Skrývala sedem hypotéz, ktoré neskôr spôsobili astronomickú revolúciu. Okrem iného tam stálo: „Pohyb nebeskej oblohy, ktorý denne pozorujeme, je pohybom zdanlivým, zrkadlí sa v ňom pohyb Zeme okolo svojej rotačnej osi. Zdanlivý pohyb Slnka medzi hviezdami počas roka vzniká v skutočnosti obiehaním Zeme okolo Slnka. Zem sa teda jednak otáča okolo svojej osi a jednak obieha okolo Slnka.“

Kopernik si však uvedomoval, že tieto hypotézy treba rozpracovať a hlavne matematicky podložiť. Už nasledujúci rok začal pracovať na svojom vrcholnom diele O obehu nebeských sfér. Písanie však bolo zdĺhavé a vyžiadalo si takmer 30 rokov. V posledných rokoch mu pomáhal nemecký profesor matematiky menom Rheticus. Práve on prevzal dozor nad tlačou knihy. No keďže musel na istý čas odísť do Lipska, spoľahol sa na luteránskeho teológa a matematika zvaného Osiander. Ten však z obavy, aby kniha nepobúrila cirkevnú vrchnosť, vložil do nej príhovor, v ktorom Kopernikovu sústavu nazýva hypotézou, ktorá nemusí byť pravdivá.

Kniha napokon vyšla v roku 1543. Traduje sa, že prvý výtlačok dostal Kopernik len niekoľko hodín pred smrťou. Katolícka cirkev bola ku knihe spočiatku zhovievavá. Nebrala ju totiž vážne. No keď sa na ňu začalo odvolávať stále viac učencov, neváhala ju v roku 1616 umiestniť na index zakázaných diel s odôvodnením, že ide o falošnú pytagorovskú doktrínu odporujúcu všetkému božskému. Vyškrtla ho z neho až v roku 1828.


Galileo Galilei  1564-1642

Galileo Galilei sa narodil 15. februára 1564 v Pise. Tam aj vyštudoval a už ako 25-ročný vyučoval na katedre matematiky. Neskôr pôsobil na katedre matematiky na Univerzite v Padove. Veta E pur si muove! (A predsa sa točí!), je jednou z najslávnejších na svete. Vyslovil ju jeden z najväčších vedcov Galileo Galilei v súvislosti s cirkevným zákazom Kopernikovej heliocentrickej teórie. Z iniciatívy pápeža Jána Pavla II. bola v lete 1981 vymenovaná komisia na posúdenie Galileovho prípadu. Tá pripravila pápežovi podklady pre jeho rehabilitáciu. 31. októbra 1992 ju po 350 rokoch oficiálne predniesol Ján Pavol II. Včera od Galileovej smrti uplynulo 360 rokov. Nebol len teoretikom, ktorý sa zaoberal fyzikálnymi vlastnosťami hmoty a ich pohybu (pohybom telies na zemi, voľným pádom, v oblasti mechaniky ho zaujala šikmá veža v Pise). Bol aj vynálezcom. Skonštruoval termoskop, geometrický a vojenský kompas. Vynašiel mikroskop a skonštruoval ďalekohľad, ktorý bol výsledkom kombinácie dvoch šošoviek, spojky a rozptylky. Zväčšoval tridsaťnásobne a napokon ho prerobil na veľký prístroj vhodný na astronomický výskum.

Medzi prvé Galileove objavy patria štyri mesiace Jupitera. Vypočítal aj fázy Venuše. Nezávisle od zistení iných astronómov pozoroval množstvo stálic a krátery na Mesiaci, ale aj slnečné škvrny a zisťoval rotáciu Slnka. Roku 1611 sa v Ríme stal členom Accademia dei Lincei a venoval sa pozorovaniu slnečných škvŕn. Úspech v Ríme ho podnietil presadzovať Kopernikov heliocentrický model slnečnej sústavy. Galileo si písal so svojím rovesníkom Keplerom. Iný ich rovesník, skvelý pozorovateľ Tycho de Brahe, sa nestal kopernikovcom, ale jedným z jeho prvých kritikov. Kepler takisto považoval Kopernikov systém za nepresný a spresnil ho zavedením pohybu po elipsách. Kým Tychov de Brahe systém mal bližšie k Ptolemaiovmu, Keplerov bol kopernikovský.
Galileo sa postavil za Kopernika. Panuje názor, že heliocentrický astronomický obraz sveta obhájil odbornejšie Kepler, zatiaľ čo Galileo urobil viac v utváraní nového fyzikálneho obrazu sveta. Aristotelovu tézu, že „všetko pohybujúce sa niekto pohybuje“, Galileo jednoznačne vyvrátil a vyriešil i stáročia skúmanú problematiku voľného pádu. Odpoveď na to, prečo Galileo neprijal Keplerov obraz stavaný na elipsách, dáva Galileova mechanika. Mechanický obraz sveta oprel o princíp rovnomerného priamočiareho a kruhového pohybu – a do tohto obrazu Keplerove elipsy nezapadali.

Galileo však narazil na odpor kardinála Roberta Bellarmina, ktorý sa obával rozporu medzi Kopernikovým modelom a učením Svätého písma. Roku 1616 ho kardinál Bellarmino napomenul, že nesmie obhajovať Kopernikovu astronómiu, pretože stojí proti doktríne cirkvi. Dostal však povolenie „matematicky“ sa venovať problematike aj z kopernikovského uhla pohľadu. Od toho času bádal v ústraní vo Florencii.

Keď sa v roku 1623 stal pápežom jeho priateľ Maffeo Barberini, ktorý prijal meno Urban VIII., Galileo si myslel, že cirkev bude jeho učeniu naklonená. V roku 1630 sa vrátil do Ríma, aby zvrátil dekrét z roku 1616 a získal práva publikovať spis Dialóg o dvoch najvýznamnejších systémoch sveta, Ptolemaiovom a Kopernikovom. Galileova práca, publikovaná v roku 1632 vo Florencii, bola vedecky i literárne majstrovským dielom.

Spis vyvolal okamžitú reakciu. V októbri 1633 Galilea predvolala Svätá stolica do Ríma a pred inkvizíciou bol donútený odvolať svoje názory. V odvolaní píše: „Prisahám, že som vždy veril, verím aj teraz a s božou pomocou veriť budem aj v budúcnosti všetkému, čo Svätá katolícka a apoštolská cirkev káže a učí. (…) Prisahám, že v budúcnosti nebudem ani hovoriť ani ústne alebo písomne tvrdiť také veci, ktoré by mohli voči mne vyvolať nedôveru.“

Galileo bol potom nútený odísť do vyhnanstva do Sieny. V decembri 1633 mu povolili návrat do jeho domu pri Florencii, kde žil v domácom väzení. Tu pokračoval v štúdiu zákonov mechaniky, zistil zákony kyvadlového pohybu, šikmého vrhu a sformuloval zákon zotrvačnosti pohybu. Výsledky bádania uverejnil roku 1638 v Holandsku. Dielo obsahovalo základy mechaniky a fyzikálnu obhajobu heliocentrizmu. Jeho zdravotný stav bol čoraz horší. V tom istom roku úplne oslepol a smrť jeho dcéry Marie Celesty v roku 1634 znamenala aj stratu posledného zdroja podpory. Napriek rozsudku sa však nikdy nevzdal vedeckej práce. Galileo zomrel 8. januára 1642 v Arcetri.