referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cecília
Piatok, 22. novembra 2019
Teória Veľkého tresku + stručné dejiny astronómie
Dátum pridania: 22.05.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emiceha
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 475
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16.3
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 27m 10s
Pomalé čítanie: 40m 45s
 
Heliocentrizmus je teória tvrdiaca, že Slnko je stredom vesmíru a Slnečnej sústavy. Slovo je odvodené z gréckeho (ἥλιος hélios = "Slnko" a κέντρον kentron = "stred"). Je protikladom geocentrizmu. Názor, že stredom sveta nie je nehybná Zem, ale Slnko vznikol už v starovekom Grécku a najdokonalejšie ho prepracoval Aristarchos zo Samu. Heliocentrický názor na svet sa však vtedy ešte nepresadil. Pohyb Zeme sa zdal protizmyselný a protirečiaci vtedajšej Aristotelovskej fyzike. Až v 16. storočí Mikuláš Kopernik nanovo vypracoval heliocentrickú sústavu sveta. Podľa Kopernika:
  • centrom celého sveta je nehybné Slnko
  • okolo Slnka obiehajú po kruhových dráhach a rovnomerným pohybom Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter a Saturn
  • svet uzaviera nehybná sféra stálic

Johannes Kepler po mechanickej stránke dopracoval heliocentrický systém, keď opustil predstavu kruhového obehu okolo Slnka a formuloval tri Keplerove zákony pohybu planét. Tieto zákony neskôr odvodil z gravitačného zákona Isaac Newton.
Heliocentrizmus ako učenie protirečiace Biblii bolo dlhú dobu cirkvami prenasledované. Popierali ho a neuznávali pápeži, Luther aj Ján Kalvín. Kopernikova kniha De revolutionibus orbium coelestium bola 5. marca 1616 daná na index zakázaných kníh, Galileo bol za heliocentrizmus odsúdený na domáce väzenie a Giordano Bruno bol zaň upálený. Mnohí ďalší učenci sa potom báli otvorene k heliocentrizmu prihlásiť.

O astronomických poznatkoch Sumerov je pomerne málo správ. Vieme že pred viac ako 5000 rokmi pomenovali už niektoré súhvezdia zvieratníka (napr. Škorpión), ich mená sa používajú dodnes, a skatalogizovali najjasnejšie hviezdy. Všimli si, že sa cez ne premieta pohyb Slnka, planét a Mesiaca po oblohe.
Každá planéta (dokonca Slnko aj Mesiac) pre nich predstavovala boha alebo bohyňu. Od Sumerov prevzali túto mytológiu aj iné národy. Slnko bolo bohom slnka a v Sumeri sa nazývalo Utu. Merkúr bol bohom vedomostí a komunikácie nazvaný Enki, Venuša bohyňou lásky Inanna, Zem bola bohyňou zeme a Sumeri ju volali Ki alebo tiež Ninhursag. Mesiac bol bohom alebo bohyňou mesiaca s menom Nanna, červenú planétu Mars, boha smrti a vojny, nazvali Sumeri Gugalanna. Najvyšším bohom, a zároveň bohom oblohy a búrok, bol Enlil. Saturn, boha roľníctva, nazvali Sumeri Ninurta. Rímski bohovia mali takmer presne rovnaké vlastnosti, len iné mená.

Sumeri boli pravdepodobne prvými ľuďmi, ktorí zostavili kalendár. Používali lunárny kalendár zosúladený so solárnym rokom s ročnými obdobiami. Mal 12 lunárnych mesiacov, a aby vyplnili rozdiel medzi lunárnym a solárnym rokom, vsunuli približne každé 3 roky jeden mesiac navyše. Mesiac začínal pri západe Slnka najtenším kosáčikom nového Mesiaca, ktorý bol viditeľný asi 18 hodín po konjunkcii so Slnkom a asi 36 hodín po vymiznutí kosáčika starého Mesiaca (za určitých okolností 22 až 24 hodín, ak je čisté nebo nad západným horizontom). Deň sa začínal pri západe Slnka a mal 12 hodín. Nový rok oslavovali Sumeri v deň novu po skončení starého lunárneho roka približne v období jarnej rovnodennosti. Pri tejto príležitosti sa konal posvätný svadobný obrad. V starovekom Sumeri boli dve "obdobia" počas sumerského roka: "letné" obdobie Emeš, ktoré začínalo v deň jarnej rovnodennosti, a "zimné" obdobie Enten, ktorého začiatok bol v deň jesennej rovnodennosti. Od Sumerov prevzali tento kalendár Egypťania, Babylončania a semitské kmene. V hebrejskom kalendári je niekoľko podobností so sumerským kalendárom: Hebrejská Pascha začínala približne v období sumerského Nového roku a Sabat začínal po západe Slnka.

Elementy dráhy

Elementy obežnej dráhy
Elementy dráhy sú súbor šiestich veličín a jedného časového údaju, ktoré jednoznačne definujú dráhu kozmického telesa v danom časovom okamžiku kozmickým priestorom. Určenie elementov dráhy je hlavnou úlohou nebeskej mechaniky.
V klasickej nebeskej mechanike sa ako elementy dráhy zvyčajne používajú nasledujúce veličiny:

  • Veľká polos a, zodpovedajúca strednej vzdialenosti telesa od hmotného stredu (ťažiska) sústavy, vyjadrená v astronomických jednotkách (AU);
  • Excentricita čiže výstrednosť dráhy e, udávajúca typ obežnej dráhy (druh kužeľosečky) a jej tvar;
  • Uhol sklonu dráhy i k základnej rovine sústavy súradníc, vyjadrený v uhlových stupňoch alebo v radiánoch;
  • Dĺžka výstupného uzla Ω, udávajúca uhlovú vzdialenosť výstupného uzla od osi x sústavy súradníc vyjadrená v uhlových stupňoch alebo v radiánoch;
  • Argument perihélia ω, udávajúcí uhlovú vzdialenosť perihélia od výstupného uzla vyjádrenú v uhlových stupňoch alebo v radiánoch;
  • stredná anomália M, udávajúca okamžitú polohu telesa na dráhe vzhľadom k perihéliu tejto dráhy v danom okamžiku, vyjadrenú v uhlových stupňoch alebo v radiánoch.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.