Mesiac

Mesiac – najbližšie vesmírne teleso


Druhým najjasnejším telesom na oblohe je Mesiac, náš najbližší vesmírny sused. Je k nám 15 000 ráz bližšie ako naša najbližšia planéta Venuša v čase jej najväčšieho priblíženia k Zemi. Zem je najbližšou planétou Slnka, ktorá sa okolo neho nepohybuje sama. Sprevádza ju síce iba jeden mesiac, zato rozmerom patriaci k tých väčším mesiacom slnečnej sústavy. Mesiac sa okolo Zeme pohybuje po dráhe tvaru elipsy. Vzdialenosť Mesiaca sa preto neprestajne mení. V najbližšom bode dráhy k Zemi, v perigeu, je 362 400 km, v najvzdialenejšom bode, v apogeu, 406 686 km. Strední priemer Mesiaca je 3 476 km, teda o niečo väčší ako štvrtina Zeme. Mesiac má tvar elipsoidu. Hmotnosť Mesiaca, 73,5 triliónov ton, je iba 1/81 hmotnosti Zeme.

Mesiac na rozdiel od Zeme nemá ani magnetické pole, ani atmosféru. Tmavšie miesta na povrchu Mesiaca nazývame moria. Sú to rozľahlé hladké plochy stuhnutej lávy, ktoré vznikli asi pred 3 miliardami rokov sú posiate nespočetným množstvom drobných kráterov, s priemerom od niekoľkých centimetrov do kilometrov, pozostatky po dopade meteoritov. Veľké moria sú ohraničené kruhovým valom. Najväčšie more, Mare Imbrium (More dažďov), má priemer 1 100 km. Najjasnejšie pozorované miesto na Mesiaci je kráter Aristarchos (40 km).


Výskum - APOLLO

NASA začala pracovať na projekte cesty na Mesiac už omnoho skôr ako politici na najvyššej úrovni udelili tomuto projektu prívlastok - Národný prestížny projekt prvoradého významu. Veľkým propagátorom myšlienky cesty na Mesiac bol už spomínaný W. v. Braun. Ten prešiel do NASA po jej založení z armády USA. V NASA mohol naplno rozvíjať svoj talent. Tu sa rysovali obrovské rakety, pre ktoré nemala armáda pochopenie ani použitie. A tak postupne vznikali v jeho kancelárii štúdie nosných rakiet - počnúc SATURN-om A - 1, cez verzie B a C až po obriu NOVU. Plán letov bol taký, že jednotlivé dielce budú vynesené na orbitu, kde sa z nich poskladá kozmická loď, ktorá poletí na Mesiac. Lenže v tej dobe sa ešte žiadny americký kozmonaut nedo-stal do kozmu a nebolo teda jasné, či človek bude schopný previesť také zložité pilotážne operácie ako spojenie konštrukčných prvkov vo vesmíre. Dva suborbitálne a šesť orbitálnych letov projektu MERCURY dokázalo, že áno, človek môže žiť a pracovať v beztiažovom stave.

A tak sa práce na APOLLE mohli rozbehnúť na plné obrátky. Za výrobcu kozmickej lode bol vybraný koncern North American Aviation. Firma Rocketdyne mala dodať motory. Ale ešte v tom čase sa nevedelo o stratégii letu. Vtedy všetkých šokoval mladý inžinier M. Hobolt, ktorý navrhol použiť metódu „výsadkového člnu“. Jej princíp bol v tom, že časť lode obiehala okolo Mesiaca a časť zostúpila na povrch. Na odskúšanie tejto metódy poslúžili lety GEMINY. Ďalšou firmou angažovanou v APOLLE bola Grumman Aerospace. Tá mala ten podivuhodný čln navrhnúť a vyrobiť. Dostal meno LM - Lunar Module. Materská loď sa delila ešte na dve časti, a to na veliteľský modul CM - Command Module a služobný modul SM - Service Module (tu boli uložené všetky zdroje energie a paliva) Koncom roku 1966 bolo všetko pripravené na odskúšanie CM a SM vo vesmíre. Na to slúžili dva bezpilotné štarty Saturnu 1, neskôr označené ako APOLLO 2 a 3.