- guľa horúceho žiariaceho plynu. Zdrojom energie hviezdy sú jadrové reakcie v jej jadre. Príkladom typickej stredne veľkej hviezdy je naše Slnko. Vedci sa nazdávajú, že hviezdy vznikajú tak, že oblaky medzihviezdneho prachu a plynov sa nahromadia a pod vplyvom vlastnej gravitácie sa začnú zmršťovať. Stlačené jadro sa potom rozžeraví do takej miery, že sa v ňom spustí jadrová syntéza (zlučovanie jadier ľahkých prvkov, pričom vznikajú ťažšie jadrá). Tak sa uvoľní dostatok energie a zmršťovanie sa zastaví. Hviezda potom horí milión až niekoľko miliárd rokov – všetko závisí od toho, aká bola hviezda na začiatku a ako rýchlo horí. Keď sa všetok vodík premení na hélium, v dôsledku gravitácie sa jadro opäť začne zmršťovať, kým nedosiahne teplotu, pri ktorej sa začne premena hélia na uhlík. V tomto procese vznikne také množstvo tepla, že vonkajšie vrstvy hviezdy sa začnú rozpínať. Hviezda sa premení na červeného obra (veľká žiarivá hviezda, ktorá sa blíži ku koncu svojej existencie). Napokon vyhorí aj všetko hélium. Už nič nestojí v ceste ďalšej fáze zmršťovania hviezdy – jej premene na bieleho trpaslíka (záverečná fáza vývoja stredne veľkej hviezdy). V prípade veľmi hmotných hviezd sa vývoj končí inak. Jadrová syntéza vo hviezdnom jadre môže byť taká intenzívna, že hviezda vybuchne v podobe supernovy (nesmierne veľký kozmický výbuch, pri ktorom sa veľmi hmotná hviezda rozpadne alebo sa zbaví podstatnej časti svojej hmoty), pričom sa zbaví väčšiny vonkajších vrstiev. Zvýši len hustá neutrónová hviezda (malá, až nepredstaviteľne hustá hviezda – pozostatok veľkej hviezdy). Takto však nemusia skončiť všetky veľmi hmotné hviezdy. Niektoré sa môžu účinkom vlastnej gravitácie ďalej zmršťovať, až napokon zaniknú v podobe čiernej diery (vesmírny objekt s takou silnou gravitačnou príťažlivosťou, že z neho nemôže uniknúť vôbec nič, dokonca ani svetlo).