So spracovaním jadrového odpadu súvisia mnohé riziká. Únik rádioaktivity do živého prostredia môže byť spôsobené poruchou na zariadeniach, nehodou pri prevoze rádioaktívnych látok či ľudskou chybou, alebo, čo býva najhoršie, hrubým zanedbaním povinnosti či nepochopiteľnou ľahostajnosťou príslušných orgánov k zdraviu obyvateľstva a problémom životného prostredia. Jednotlivé faktory často spolu súvisia a synergicky sa podieľajú na vzniku havárie.
Uvedené štyri havárie som nevyberal podľa ich účinku na životné prostredie. Prvé dve havárie sú ukážkovým zlyhaním techniky a ľudského faktora, ďalšie dve sú dlhodobo trvajúcou katastrofou spôsobenou najmä bezohľadnosťou na najvyšších miestach.
4.1. Chalk River, Kanada, 1952
Vedúci experimentálneho reaktoru si behom skúšok náhle všimol, že časť regulačných tyčí je úplne vytiahnutá. Zišiel preto o poschodie nižšie, kde našiel operátora, ktorý otváral ventily a vysúval tým z reaktora celé bloky regulačných tyčí. Ihneď vydal pokyn na ich zasunutie, ale niektoré zostali zaseknuté v hornej polohe. Ďalší operátor sa dopustil chyby a vypustil vzduch z tlakového systému, ktorý mal regulačné tyče poháňať. Reaktor, ktorého výkon stále rástol, bol nakoniec zastavený zaplavením paliva vodou. Voda však začala vrieť a niektoré palivové tyče popraskali. Do priestorov budovy sa vylialo viac než 4 milióny litrov kontaminovanej vody. Neznáma časť z týchto látok unikla do životného prostredia. Reaktor sa napolo roztavil a musel byť zlikvidovaný.
4.2. Jaslovské Bohunice A1, 1977
Túto haváriu som vybral preto, že o nej médiá neinformovali a preto sa ju bývalému režimu podarilo utajiť. Táto havária bola dôvodom odstavenia bloku A1 v Jaslovských Bohuniciach.
Ide o haváriu klasifikovanú podľa MAAE 4. stupňom INES (sedemstupňová stupnica; Černobyľská havária má stupeň 7). Členovia obsluhy bez prerušenia prevádzky reaktoru menili palivové články a v náhlivosti do reaktoru spustili aj článok upchatý tesniacim silikagélom. Chladiaci plyn ním preto nemohol prúdiť a palivový článok sa začal taviť. Pretavila sa i stena kanáliku, v ktorom bol článok zasunutý a nastal únik rádioaktívnej vody. Jej nedostatok spôsobil, že sa začali taviť ďalšie palivové články. Nakoniec sa ich roztavila približne štvrtina.
4.3. Majak
Majak sa nachádza na ázijskej strane pohoria Ural približne 1 400 kilometrov východne od Moskvy, v blízkosti mesta Čeljabinsk. Bol jednou z prvých a najdôležitejších súčastí sovietskeho jadrového programu. Stavba „Chemického kombinátu Majak“ začala v novembri 1945. V júni 1948 bol spustený prvý reaktor na výrobu plutónia. Prvá sovietska jadrová bomba, ktorá vybuchla v auguste 1949, bola postavená z plutónia z Majaku. Od tej doby sa stal Majak kľúčovým sovietskym (neskôr ruským) závodom na výrobu plutónia do jadrových zbraní a prepracovanie vyhoreného jadrového paliva. Dnes spracováva jeho prepracovateľský závod RT-1 vyhorené jadrové palivo z reaktorov typu VVER-440 (V1,V2 Jaslovské Bohunice), rýchlych množivých reaktorov, ako aj jadrových ľadoborcov a ponoriek.
Majak má okrem prepracovateľského závodu aj závod na nakladanie s jadrovým odpadom, medzisklad a prototypové zariadenia na výrobu miešaného oxidového paliva (MOX - jadrové palivo na báze zmesi oxidu plutónia a uránu) pre reaktory VVER-1000 a zariadenie na vitrifikáciu kvapalných rádioaktívnych odpadov. Navyše tu v súčasnosti USA financujú stavbu závodu na likvidáciu jadrových hlavíc a plánuje sa rozšírenie výroby MOX paliva.
Jeho história je plná havárií, zamorenia a utajovania:
• V rokoch 1949 až 1956 vypúšťal Majak stredne a vysoko rádioaktívny tekutý jadrový odpad zo svojho prepracovateľského závodu priamo do rieky Teča. Celkove bolo vypustených neuveriteľných 76 miliónov m3 rádioaktívneho odpadu. Viac ako 124 000 ľudí žijúcich pri rieke, ktorá je hlavným zdrojom pitnej vody, dostalo vysoké dávky radiácie. Keď bol zistený rozsah zamorenia, bolo presídlených okolo 7 500 dedinčanov. Avšak príliš neskoro - okolo 8 000 ľudí zomrelo na následky tejto bezohľadnosti.
• 29. septembri 1957 sa v Majaku stala druhá najväčšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva (po Černobyle). V dôsledku zlyhania chladiaceho systému explodovala oceľová nádrž obsahujúca 300 m3 vysoko rádioaktívneho odpadu. Územie s rozlohou 23 000 km2 a obývané 260 000 obyvateľmi zasiahlo 20 miliónov Curie. (Hodnoty radiácie uvoľnenej pri černobyľskej katastrofe podľa rôznych medzinárodných expertov sa pohybujú medzi 50 až 150 miliónmi Curie.) Evakuovaných bolo iba 10 200 obyvateľov. Dnes sa toto územie nazýva Východouralská rádioaktívna stopa. Kvôli vojenskej bezpečnosti bola táto havária držaná v prísnej tajnosti.
• V polovici 60. rokov boli dve prírodné jazerá neďaleko továrne vybrané ako vhodné skladiská odpadu. . Počas dlhého a horúceho leta časť jazera Karachaj vyschla a rádioaktívny prach z odkrytého dna, zasiahol vďaka silnému vetru oblasť s rozlohou 2 200 km2. Na časti tohto územia obývanom asi 40 000 obyvateľmi dosiahla rádioaktivita 0,1 až 0,3 Curie na km2.
• Ďalšie havárie a nehody, nezodpovedné narábanie s odpadom a dennodenné fungovanie atómovej a chemickej továrne Majak kontaminovali oblasť v celkovej dĺžke neuveriteľných 400 kilometrov.
Miestni lekári sú presvedčení, že radiácia, ktorej sú obyvatelia v okolí továrne vystavení, je väčšia ako radiácia, ktorej boli vystavené obete výbuchu Černobyľskej jadrovej elektrárne. Výskyt leukémie sa od spustenia továrne v jej okolí zvýšil o 41 %, priemerný vek žien sa v roku 1993 pohyboval na hranici 47 rokov (celoštátny priemer bol 72 rokov), muži sa v regióne dožívali v priemere 45 rokov zo 69. Nemeckí vedci, ktorí uskutočnili v roku 1996 v dedinke Musliumovo štúdiu, skúmali niekoľko vzoriek potravín a našli v nich neuveriteľne vysoké hodnoty rádioaktivity – 17 000 bequerelov na kilogram u rýb a 8 000 bequerelov na kilogram u zeleniny (v Európe sú z trhu sťahované výrobky už pri prekročení hranice 600 bequerelov). Roku 1994 Čeľjabinský provinčný inštitút pre verejné zdravie a životné prostredie uskutočnil prieskum neinfekčných chorôb v niektorých mestách. Výsledky v mestách Karabaš a Magnitogorsk boli až do tej miery zlé, že provinčné Ministerstvo životného prostredia klasifikovalo tieto mestá ako ekologicky katastrofálne zóny. Deti z mesta Karabaš boli dokázateľne menšie ako priemerné deti a trpeli niekoľkonásobne častejším výskytom vrodených porúch, chorôb kože a tráviacich orgánov. Medzi ďalšími ľuďmi, ktorí boli vystavení vysokým úrovniam radiácie v regióne Čeľjabinsk boli pracovníci fabriky Majak, ľudia žijúci v blízkosti Majaku a ľudia, ktorí sa podieľali na čistiacich a obnovovacích prácach. Po odštartovaní prevádzky továrne Majak bola priemerná ročná dávka u robotníkov v reaktore i v chemickom závode 940 mSv, respektíve 1 130 mSv (milisievertov) . V súčasnosti je tento limit stanovený Medzinárodnou komisiou pre rádiologickú ochranu na hranicu 1 mSv na rok.
4.4. Krasnojarsk-26
Krasnojarsk-26, najväčší podzemný jadrový komplex na svete, bol vybudovaný začiatkom 50. rokov na Stalinov príkaz. Budovalo ho pomocou najprimitívnejších nástrojov približne 65 tisíc väzňov z gulagov. Tento „Ťažobný a chemický kombinát“ pozostáva z asi 3 500 miestností a hál v hĺbke od 250 do 300 metrov pod zemou. Komplex pozostával z troch jadrových reaktorov určených na výrobu plutónia potrebného na výrobu jadrových zbraní) a jedného prepracovateľského závodu na výrobu paliva MOX. K únikom rádioaktivity dochádzalo často, najmä vinou ľahostajnosti zodpovedných:
• V rokoch 1959 až 1992 sa chladiaca voda z primárneho okruhu dvoch starších reaktorov vypúšťala priamo do rieky Jenisej. Rádioaktívne zamorených bolo viac ako 500 kilometrov brehov tejto rieky.
• Od roku 1963 sa rádioaktívny odpad injektuje do skaly do hĺbky 190 až 475 metrov. Dôsledky tejto „techniky“ doteraz neboli detailne preskúmané, avšak nemožno vylúčiť, že tekutý rádioaktívny odpad uniká z „úložiska“ do životného prostredia a kontaminuje vodu v rieke Jenisej.
• Tekuté rádioaktívne odpady sa prepravujú z prepracovateľského závodu do „úložiska“ cez 20 km dlhé potrubie. Z dôvodu veľkých strát cez trhliny v potrubí je okolie ťažko kontaminované.
Ruský jadrový zákon zakazuje uskladnenie jadrového odpadu z iných krajín. Avšak ruské Ministerstvo jadrovej energetiky v súčasnosti vyvíja tlak na zmenu tohto zákona. Predstavitelia ministerstva dúfajú, že západní zákazníci by boli ochotní platiť 1000 dolárov za kilogram uloženého vyhoreného jadrového paliva.
5. Záver
Rozsah znečisťovania životného prostredia vplyvom energetiky je veľmi veľký. Mnohé jeho dôsledky sú dobre známe i v dnešnej dobe a preskúmané sú do pomerne veľkých podrobností. Ako príklad možno uviesť problematiku spaľovania uhlia a s tým spojenú produkciu skleníkových plynov. Rovnako sú známe i spôsoby, ako možno toto poškodzovanie eliminovať. V prípade, že by od dnešného dňa nebol spálený už ani kilogram žiadneho fosílneho paliva, životné prostredie by sa dostalo do pôvodného stavu za pomerne krátky čas (niekoľko generácii.)
Inak je to v prípade jadrovej energetiky. Jadrové elektrárne sú síce prezentované ako zdroje čistej energie, ale v prípade havárie je rozsah environmentálnej katastrofy niekoľkonásobne väčší a, čo je horšie, i trvalejší. Keďže mnohé vysoko rádioaktívne látky zostávajú žiaričmi mnoho miliónov rokov, prostredie zostáva poškodené na veľmi dlhý čas. Ľudstvo by preto malo obozretnejšie pristupovať k energii ukrytej v atómovom jadre a zachovať tak Zem i pre tých, čo prídu po nás, pre našich potomkov.
