- až do 19. stor. boli hlavným zdrojom osvetlenia sviečky a olejové lampy. Najstaršie lampy pochádzajú z čias asi pred 40 000 rokmi. Boli to kamene s priehlbinami, v ktorých horel živočíšny tuk. V r. 1780 švajčiarsky chemik Ami Argand vyvinul oveľa praktickejšiu olejovú lampu so skleným cylindrom a tkaným trubicovým knôtom. Stredom knôtu sa nasával vzduch, takže plameň horel jasnejšie než v predchádzajúcich lampách. Sviečky sa začali vyrábať pred viac než 2 000 rokmi tak, že sa do živočíšneho tuku ponoril knôt z bavlnených alebo vlnených vlákien. Plynové osvetlenie na svietiplyn z uhlia sa vo Veľkej Británii zaviedlo v r. 1806. Plynové lampy však poskytovali pomerne slabé svetlo. Situácia sa zlepšila po r. 1885, keď viedenský chemik Carl Auer vynašiel plynovú pančušku, ktorá poskytovala oveľa jasnejšie osvetlenie. Elektrickú žiarovku vynašli nezávisle od seba dvaja ľudia: Joseph Swan z mesta Newcastle upon Tyne vo Veľkej Británii v r. 1878 a Thomas Edison v USA v r. 1879. V moderných žiarovkách, ktoré sú vlastne zdokonalením ich vynálezu, je špirálovité vlákno z wolframového drôtu. Keď sa žiarovka zapne, drôt sa zohreje na teplotu 2 500 C a rozžeraví sa dobiela. Neónové lampy (žiarivky) vynašiel v roku 1910 francúzsky chemik Georges Claude. Nechal prechádzať elektrický prúd cez neónový plyn, čím vzniklo oranžovočervené svetlo. Rôzne plyny žiaria rôznou farbou. Napríklad vo fluorescenčných lampách, vynájdených v r. 1939, plyn – spravidla ortuťové pary – vyžaruje neviditeľné ultrafialové lúče. Tie pohlcuje fluoreskujúci povrch vnútri trubice, čím vzniká viditeľné svetlo. Moderné úsporné žiarovky sú vlastne melé fluorescenčné trubice (žiarivky). Spotrebujú menej elektriny a svietia oveľa dlhšie než bežné (tepelné) žiarovky.