Urán je najdôležitejšie jadrové palivo pretože má najvyššiu energetickú úcinnosť. Najväčšie zásoby má Austrália, Kazachstan, Kanada, USA, Rusko, JAR, Uzbekistan, Niger a Brazília.

Rádioaktívny odpad

Jedným z najchúlostivejších problémov je odstraňovanie rádioaktívneho odpadu. Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľne nebezpečný. Vyhorené palivo jadrového reaktora obsahuje smrtiacu zmes rádioaktívnych látok: plutónia, stroncia a cézia. Spôsob jeho uskladnenia sa v jednotlivých štátoch odlišuje. V USA sa spracovaný odpad skladuje v dvojplášťových antikorových cisternách, zaliatych do meter hrubého betónu. Väčšina odpadu sa však vo forme vyhorených palivových tyčí v pôvodnom puzdre umiestňuje do špeciálnych bazénov v blízkosti atómových elektrární. Z dlhodobého hľadiska je takéto uskladnenie nemysliteľné. Vo Veľkej Británii sa jadrový odpad skladuje v kvapalnej forme (má podobnú farbu ako čaj) v oceľových nádržiach (podobných americkým), zaliatych do betónu. Rozpadom rádioaktívnych článkov sa uvoľňuje teplo. Oceľové nádrže sa chladia vodou, aby sa predišlo odpareniu kvapaliny a možnému úniku radiácie. Napriek tomu, že sa tieto nádrže používajú už 40 rokov, sú tiež len dočasným riešením. Azda najlepší súčasný spôsob uloženia odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. V pokusnom zariadení v Marcoule vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978.

Riziká reaktorov na Slovensku

Vážne riziká jadrových elektrární zostávajú stále tu. Čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi v Černobyle, môže sa zopakovať napríklad zajtra.

Vysoko rizikové reaktory nie sú len v Rusku alebo na Ukrajine, ale i na Slovensku. Štyri reaktory na Slovensku, ktoré fungujú v elektrárňach Jaslovské Bohunice V2 a Mochovce, sú modernejšieho typu VVER 440/213. Aj tie sú ale postavené podľa sovietskych projektov zo 70. rokov minulého storočia a na rozdiel od západoeurópskych reaktorov nemajú ani ochranný kontajnment, ktorý by zabránil úniku radiácie v prípade ťažkej nadprojektovej havárie, alebo ktorý by napríklad uchránil reaktor pred pádom veľkého lietadla. Riziko havárie sa zdá byť malé: podľa výročnej správy Slovenských elektrární z roku 2004 je to asi 1:250 000. Veľmi zložité zariadenia a ich obsluha však občas zlyhávajú. Odhady pravdepodobnosti naviac nepočítajú s vonkajšími rizikami, ktoré sú dnes aktuálne, ako je napríklad cielený útok teroristov.

Expertné štúdie ukazujú, že hoci sú slovenské reaktory iného typu ako tie v Černobyle, nie je možné vylúčiť reálne scenáre vzniku ťažkých havárií vedúcich k masívnemu úniku rádioaktivity, porovnateľnému s Černobyľom. Riziko ťažkej havárie nie je iba teoretickým výmyslom, ale reálnou možnosťou. Podľa zákona č. 541/2004 Zb. Ručia majitelia elektrární za škody iba do výšky 75 miliónov Euro, teda asi 2,8 miliardy korún. To je nepatrný zlomok možných škôd, ktoré sú len v Černobyľskom regióne odhadované na 200 miliárd Euro.

Kontrolná miestnosť tretieho reaktora v Černobyľskej elektrárni.