Jadrová bezpečnosť

Zrozumiteľné vysvetlenie jadrovej bezpečnosti ponúkajú dokumenty Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, napr. INSAG 12, ktorý je revíziou dobre známeho INSAG 3 „Základné bezpečnostné princípy jadrových elektrární“. Tento dokument popisuje základné ciele a princípy jadrovej bezpečnosti. Ciele hovoria o tom, čo sa má dosiahnuť, čo sa myslí pod zaistením jadrovej bezpečnosti. Princípy zase o tom, ako tieto ciele dosiahnuť. Stačí však len to, že JZ priamo nepôsobí nepriaznivo? Že za celú dobu jeho prevádzky až do jeho vyradenia (likvidácie) nedôjde k havárii, alebo nadmernému ožiareniu personálu? Iste nie. Je to samozrejme náš prvoradý cieľ, avšak je potrebné znížiť, resp. minimalizovať už samotnú pravdepodobnosť, že sa takáto udalosť stane. Ďalším, tzv. technickým bezpečnostným cieľom je teda prevencia vzniku nehôd a havárií. Má sa zaistiť, aby aj v prípade veľmi nepravdepodobných udalostí nedošlo k žiadnym, alebo len minimálnym radiačným dopadom - ožiareniu, kontaminácii a výpustiam (alebo úniku) rádioaktívnych látok do okolia . Stačí nám však pri zabezpečovaní jadrovej bezpečnosti minimalizácia rizika? V súvislosti s prijateľnosťou alebo neprijateľnosťou rizika sa vynára otázka: „Ako bezpečné je dostatočne bezpečné?“. Odpoveď na to je neľahká. V málo ktorom ľudskom odbore je totiž pre bezpečnosť robené toľko, ako v jadrovom priemysle. Je to pochopiteľné. Rozsah škôd v prípade zlyhaní plynúcich so zanedbania by bol katastrofálny. Od prevádzkovateľa sa vyžaduje neustála snaha po zvyšovaní jadrovej bezpečnosti. Aplikovaním princípu tzv. ochrany do hĺbky, štandardne používaného v jadrovej elektrárni by sme mohli v bežnej praxi prísť k maximálnej možnej bezpečnosti. V skutočnosti sa z praktických a finančných dôvodov evidentne uspokojíme s oveľa väčšou mierou rizika. V jadrovej energetike si to však nemôžeme dovoliť, a preto princíp ochrany do hĺbky v projekte elektrárne aplikujeme.

Ako zvýšiť bezpečnosť?

Existujú účinné opatrenia, ktoré nevyžadujú prakticky žiadne, alebo len minimálne finančne náklady. Môžu smerovať do lepšej organizácie práce, jasnejšieho rozdelenia zodpovednosti, skvalitnenia dokumentácie, ale aj zmien postojov a prístupov. Podstatná je pritom snaha zlepšovať sa. Hoci to môže to znieť prázdne alebo zaváňať zašlou ideológiou a pseudobudovateľským úsilím. Avšak, existuje viacero poučení a negatívnych príkladov zo sveta. Prevádzkovateľ, resp. jeho manažment a personál sa uspokojí s existujúcou úrovňou bezpečnosti, povie si (väčšinou podvedome) niečo v tomto zmysle: „ Tak, teraz sme dosiahli, čo bolo treba, čo sme si naplánovali, veľa sme sa snažili, pracovali na zlepšení, realizovali veľa bezpečnostných vylepšení. Teraz už budeme len zabezpečovať bežnú prevádzku, veď sme už podľa WANO indexu v prvej dvadsiatke na svete“. Práve toto uspokojenie je však nebezpečné a znamená začiatok zhoršenia a ústupu z pozícií a dokonca môže predchádzať katastrofe. Preto bez ohladu na to koľko to bude stáť stavajmä elektrárne také bezpečné, ako sa len dajú. Alebo ak nevieme zaručiť ich bezpečnosť, tak ich nestavajme vôbec.