Pri výbuchu hviezda odhadzuje prevažnú časť svojej hmoty v podobe expandujúcej obálky, z jadra spravidla vznikne neutrónová hviezda. Jasnosť supernovy vzrastá v prvých dňoch po výbuchu, keď vyvrhnutá obálka zväčšuje rozpínaním svoju plochu a vyžaruje ňou obrovské množstvo energie. Pokračovaním rozpínaním obálka hviezdy chladne a zmenšuje sa jej hrúbka. Jasnosť supernovy klesá, až sa supernova stratí z dohľadu. Expandujúce obálky blízkych supernov možno pozorovať ešte mnoho sto rokov po výbuchu v podobe hmlovín. Najznámejšia supernova vybuchla v roku 1054. Jej jasnosť bola taká obrovská, že ju bolo vidieť za bieleho dňa celý mesiac po výbuchu. Po tejto supernove zostala Krabia hmlovina, ktorá sa v súčasnosti rozpína rýchlosťou 1100 km/s. Z čias výbuchu tejto supernovy sa zachovali aj mince s motívom jasne žiariacej hviezdy, pozorovanej za jasného dňa. Kvazary
Kvazary (skratka kvázistelárnych rádiových zdrojov - "rádiohviezdné" ) sú objekty, ktoré vypadajú ako hviezdy a súčasne žiaria na rádiových vlnách. Prvé kvazary, ktoré rádioastronómovia objavili, boli veľmi vzdialené objekty, stovky millónov až miliardy svetelných rokov. Najprv sa pôvodne usudzovalo, že sa jedná o veľmi vzdialené galaxie. Lenže sa zistilo, že ich optické a rádiové žiarenie sa s časom mení tak rýchle, že priemer týchto objektov musí byť okolo rozmeru našej slnečnej sústavy. Tým vznikol problém kvazarovej energetiky. Kvazar, objekt s rozmerom okolo 10 na 9 km má svietivosť až 1000 x väčšiu ako galaxia s priemerom niekoľko desiatkov tisíc svetelných rokov! Termonukleárna reakcia, ktorá prebieha vo vnútri hviezd, má príliš nízku účinnosť (okolo 0,7%) na to, aby mohla vyprodukovať také úžasné množstvo energie. Vedcom sa z viacerých úvah a pozorovaní podarilo odhadnúť hmotnosť kvazarov na cca 10 na 9 sĺnk. Ak sa táto hmota zrúti do supermasívnej čiernej diery s polomerom asi 10 na 9 km, vzniká objekt práve predpokladanej veľkosti našej slnečnej sústavy. Ak na túto čiernu dieru dopadá hmota z okolitých hviezd, urýchli sa vplyvom gravitácie čiernej diery na rýchlosti blízkej rýchlosti svetla a pritom silne žiari. Premena na žiarivú energiu je závratne vysoká : 40-60 % (porovnajte, "len" 0,7 % pri termonukleárnej reakcii). Preto sa všeobecne súdi, že kvazary sú supermasívne čierne diery, ktoré svojou gravitáciou priťahujú okolitú hmotu medzihviezdneho prachu alebo dokonca hviezd. Predpokladá sa, že kvazary sa nachádzajú v samotných centrách obrích galaxií. Kvazary sú vlastne zrútené jadrá galaxií. V súčasnosti astronómovia sledujú asi 5 000 kvazarov.