Prvé rakety

Nápad využiť raketu spaľujúcu pušný prach uskutočnili Číňania už pred mnohými storočiami. Ako vojenská zbraň i ako svetlica pre ohňostroje sa využívala raketa od nepamäti, ale jej čas nadišiel až na začiatku XX. storočia, kedy nezávisle na sebe niekoľký priekopníci odvodili teoretické základy a zostrojili prvé funkčné rakety poháňané kvapalným palivom. Opäť našli rakety uplatnenie najprv vo vojenskej technike. V druhej svetovej vojne bola pre Nemcov postrachom Kaťuša, prvý použiteľný raketomet využívajúci ešte pušný prach. Nacistické Nemecko rozbehlo svoj raketový zbrojný program pod vedením VERNHERA VON BRAUNA. Ich obávané rakety A4 známejšie pod menom V2, ktoré ničili Londýn, sú predchodkyňou kozmických rakiet ruskej i americkej výroby. V2 boli prvé skutočné rakety na svete. Hneď po porážke Nemecka sa väčšina odborníkov zo strediska Peenemünde, kde vyvíjali balistické rakety, vzdala americkej armáde aj s časťou dokumentácie a súčiastkami rakety V2. Červenej armáde zostali ako zajatci niekoľkí inžinieri a zopár hotových i nedokončených rakiet. Na základe týchto ukoristených plánov boli zostrojené prvé sovietske i americké rakety. Hlavnou osobnosťou, ktorá stála za vyslaním ľudí na Mesiac bol práve VERNHER VON BRAUN, ktorý navrhol i doposiaľ najväčšiu nosnú raketu Saturn 5, ktorá dopravila ľudí na Mesiac.
Zakladateľom sovietskej kozmonautiky a hlavným konštruktérom bol SERGEJ PAVLOVIČ KOROĽOV. Pod jeho vedením bola skonštruovaná aj medzikontinentálna raketa R-7 určená pre armádu, ktorá po menších úpravách vyniesla prvú umelú družicu Zeme Sputnik a neskôr prvého človeka Jurija Gagarina do vesmíru. Po modernizáciách sa používa raketa R-7 prezývaná "semjorka" dodnes ako spoľahlivý nosič a má na konte už niekoľko tisíc úspešných štartov.


Prvý človek návštevníkom vesmíru

Let človeka do vesmíru sa pripravoval v USA aj v ZSSR veľmi intenzívne. Rusi vypustili prvý testovací Vostok, tak nazývali svoje prvé lode s ľudskou posádkou, už 15. mája 1960. Potom nasledovalo šesť ďalších prípravných štartov so psami alebo maketami kozmonauta, z toho polovica sa skončila neúspešne. No vedúci činitelia sa rozhodli, že ďalší let už bude s človekom na palube.
Zároveň s vývojom kozmickej lode Vostok prebiehal aj výber a príprava prvého oddielu kozmonautov. Po veľkých diskusiách sa kompetentní rozhodli, že prví kozmonauti budú vojenskí piloti stíhačiek. Následne sa začalo hľadanie vhodných kandidátov.
Vesmírne prostredie sme poznali veľmi málo, a tak sa nevedelo ani aké nástrahy na človeka vo vesmíre čakajú. Preto boli testy na kandidátov veľmi prísne po stránke fyzického i psychického zdravia, museli byť chytrí, chladnokrvní, jednoducho prví kozmonauti museli byť absolútne najlepší.

Do Sovietskeho výcvikového oddielu boli vybratí 20 kandidáti a 14. marca 1960 sa začali pripravovať na let. Začali s výsadkárskym výcvikom. Skákali s padákmi v najrôznejších podmienkach, do vody i nad lesmi, cez deň i v noci, zvysoka i z malej výšky. V rámci psychologických testov museli pobudnúť niekoľko dní v izolovanej komore, ktoré boli úplne zvukotesné, alebo museli vydržať stáť desiatky minút bosí vo vode, v ktorej plávali kúsky ľadu. Neodmysliteľnou súčasťou výcviku bola centrifúga, kde rýchlou rotáciou skúšajú na kozmonautoch, ako zvládajú veľké preťaženie.

Ako sa ukázalo, cvičiť všetkých 20 kandidátov bolo príliš zdĺhavé a do termínu štartu by ich nestihli pripraviť, takže vybrali šesticu kozmonautov, ktorých chystali urýchlene. Vybrať toho jediného, ktorý bude prvý, však nebolo ľahké. Každá skupina špecialistov mala vyhliadnutého niekoho iného, lekári navrhovali jedného, psychológovia iného a konštruktéri ešte ďalšieho. Postupne sa zhodli na kompromise a vybrali troch. GAGARINA, NELJUBOVA a TITOVA.

Deň pred štartom, 11. 4. 1961 sa kozmonauti dozvedeli, že prvým kozmonautom bol vymenovaný JURIJ ALEXEJEVIČ GAGARIN a jeho náhradníkom bude GERMAN STEPANOVIČ TITOV. V noci napodiv pokojne spali v zrube v blízkosti kozmodrómu Bajkonur, z ktorého mal druhý deň ráno jeden z nich odštartovať. Hneď vedľajší zrub patril šéfkonštruktérovi SERGEJOVI KOROĽOVOVI, ktorý stvoril celý ruský kozmický program.

Ráno 12. apríla 1961 obidvoch kozmonautov ovešali lekárskymi senzorami, obliekli ich do kombinéz a skafandrov a odviezli na Bajkonur, kde už stála pripravená raketa s kozmickou loďou Vostok 1. Pred nástupom do rakety ešte Gagarin predniesol krátky pozdrav. Dlhú predštartovú prípravu mu krátili vysielaním pesničiek. Niekoľko minút pred štartom bol Gagarin povýšený z poručíka na majora. Štart. Gagarin stihol ešte povedať "Nu pajechali!", čiže Tak poďme.

Po troch minútach sa dostal na obežnú dráhu Zeme s výškou 181 km až 327 km. Jeho jediný oblet Zeme trval 90 minút. Gagarin zaznamenával svoje dojmy na magnetofón. Zaujímavým zistením bolo, že dokázal na povrchu rozoznávať aj malé detaily, ako domy a polia. Nad Atlantickým oceánom sa jeho loď pomocou manévrovacích trysiek otočila, aby pri zostupe bol otočený chrbtom k smeru letu. Takto môže kozmonaut lepšie znášať veľké, až osemnásobné preťaženie pri prelete atmosférou. Vo výške 7 000 m sa podľa plánu katapultoval a pristál na vlastnom padáku. Takto pristávali kozmonauti na všetkých Vostokoch, pretože ešte nebol dopracovaný pristávací systém. Prázdna kabína pristála na padáku opodiaľ. Gagarin pristál na poli pri obci Smelovka, zakrátko sa sem zbehli miestni obyvatelia, ktorí sa o lete človeka do vesmíru už dozvedeli z rádia. Ešte v tento deň tu vzpriamili drevenú tabuľu. Neskôr postavili malý kamenný pamätníček. Dnes sa na mieste pristátia prvého človeka z vesmíru týči obrovský 40 metrový kolos z titánu.