Družice

Keď sa ľudia v balónoch a lietadlách po prvýkrát vzniesli k oblohe, boli ohromení novým pohľadom na svet pod nimi. Z výšky niekoľkých stoviek metrov mohli pozorovať usporiadanie veľkého mesta, krivku pobrežia či malebnosť polí. Dnes družice obiehajú okolo Zeme nie stovky metrov, ale kilometrov nad jej povrchom. Z tejto obrovskej výšky má pohľad na Zem oveľa väčší záber. Na niektorých družiciach sú namontované fotografické prístroje, ktoré robia snímky súše a morí, čím poskytujú cenné informácie o zmenách životného prostredia. Iné družice zakresľujú ráz počasia, ďalšie upierajú svoj zrak do vesmíru a na Zem vysielajú informácie o planétach, hviezdach a iných vesmírnych objektoch. Takže slovo družica alebo satelit neoznačuje len umelé objekty, ktoré boli vypustené do kozmu Zeme, ale aj prirodzené objekty, ktoré prebiehajú okolo planét. Na obežnej dráhe ich udržuje príťažlivá sila planét. Vo vesmíre existuje nespočítateľné množstvo prirodzených družíc. Napríklad v našej slnečnej sústave je 60 družíc, resp. mesiacov. Väčšina z nich obieha okolo štyroch veľkých planét- Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna. Najväčšie mesiace sú dokonca väčšie, ako najmenšia planéta slnečnej sústavy- Pluto. Najmenšie mesiace v priemere dosahujú iba niekoľko kilometrov a majú nepravidelný tvar.


UMELÉ DRUŽICE

Existuje viacero typov umelých družíc:

1.meteorologické družice
-sledujú vodné zrážky, búrky, oblaky, merajú teploty na pevnine i na mori

2.telekomunikačné družice
-prenášajú z jedného kúta Zeme na druhý informácie, napríklad televízne signály a telefonické hovory. Telekomunikačná družica obletí zemeguľu presne za 24 hodín, takže sa zdá, akoby pevne visela nad jedným miestom. Takejto obežnej dráhe sa hovorí geostacionárna. Polárna dráha, teda dráha prechádzajúca nad pólmi, umožňuje družici pozorovať celú Zem postupne v úzkych pásoch. Na eliptickej dráhe môže družica preletieť v malej výške nad vybranou oblasťou Zeme.

3.špionážne družice
- pozorujú vojenské ciele z malých výšok a vysielajú do pozemných staníc podrobné snímky sledovaných objektov. Tieto družice sa pohybujú po eliptickej dráhe.

4.družice na diaľkový prieskum Zeme
-monitorujú vegetáciu, znečistenie vôd a ovzdušia, zmeny v jej osídľovaní, no i geologické faktory, akými sú zdroje nerastných surovín. Lietajú po polárnej dráhe.

5.družice na výskum prírodných zdrojov
-fotografujú zemský povrch. Fotoaparáty majú rozličné filtre, takže dokážu zachytiť infračervené(tepelné) žiarenie a rôzne farby svetelného spektra.


HISTÓRIA

Záujem o družice ožil v ZSSR v polovici 50. rokov. Koroljov roku 1954 napísal: "Dozrel čas, aby sa založilo výskumné oddelenie, ktoré by razilo cestu družici." Roku 1955 poslala Akadémia vied ZSSR asi sto vedcom obežníky so žiadosťou, aby sa vyjadrili k možnému využitiu umelých družíc. Niektorí odpovedali kladne, ' iní odmietavo. "Nezaujímam sa o fantáziu, predstavujem si let do kozmu až v roku 2000," uviedol jeden, kým druhý odpovedal: "Neviem, aký praktický úžitok by umelé družice mohli mať." Dňa 12. januára 1955 večer prišla do malej železničnej stanice v mestečku Ťyzratam v Kazachstane skupina tridsiatich geológov a geodetov. V lete dorazili vojenské stavebné jednotky, ktoré mali stavať vypúšťacie zariadenie pre prvú sovietsku balistickú raketu R-7 (v kóde NATO SS-6 Sapwood, dĺžka asi 30 m, hmotnosť až 280 ton, pričom konštrukcia vážila iba 22t).

Montáž vypúšťacieho komplexu sa začala na jeseň 1956 v stepi na konci novej železničnej vlečky severne od Ťuratamu. Stavalo sa bez prestávky. V letných horúčavách rozvirovali stroje pre zemné práce na pretiahnutých pláňach toľko prachu, že sa muselo neustále svietiť. Koncom roku 1956 štartovaciu rampu dokončili, na jar 1957 uviedli do prevádzky i rozmernú montážnu budovu a mohla sa uskutočniť komplexná skúška celého zariadenia s napodobením - štartu rakety. Pochopiteľne, zatiaľ sa použila iba maketa, podľa vtedajšej mierky obrovskej rakety R-7. Prítomný bol Sergej Koroljov, ktorý 4. marca 1957 nariadil začiatok skúšok prvého letového exemplára rakety. O dva mesiace raketu dopravili na štartovaciu rampu. Mala nezvyčajný vzhľad, predovšetkým vďaka dovtedy atypickému paralelnému radeniu stupňov. Na centrálny stupeň sa pripájali štyri samostatné kužeľovité bloky - prídavné stupne. Každý stupeň mal jeden štvorkomorový motor RD-107 a dva v jednej osi výkyvné riadiace raketové motory.

Pri štarte sa všetky motory prvého a druhého stupňa zapaľovali naraz. Znamenalo to, že bolo spustených dvadsať hlavných a dvanásť riadiacich raketových motorov. Raketu skonštruovali pred zásadným zlomom vo vývoji malých vodíkových bômb. Mohla niesť hlavicu s hmotnosťou 3175-4082 kg. Pôvodne to mala byť päťstotonová atómová bomba, neskôr sa však zadanie zmenilo na päťmegatonovú vodíkovú bombu. Dolet rakety bol približne 6500 km (niektoré pramene uvádzajú až 10 000 km), takže po štarte zo severozápadného Ruska mohla zasiahnuť ciele na severovýchode USA.
Prvá R-7 stála 15. mája 1957 pred svojou premiérou. Vzlietla o 19.hod. moskovského času. Po 50 sekundách však explodovala.
Dve ďalšie skúšky sa uskutočnili začiatkom leta, no rakety opäť explodovali. Pokusy upútali pozornosť CIA. Nad predpokladanú oblasť skúšok vyslali špionážne lietadlo U-2. Misia bola úspešná. Priniesla fotografie štartovacej rampy.

Štvrtú raketu R-7 vypustili 3. augusta 1957. Tentoraz všetko fungovalo spoľahlivo a prázdna hlavica zasiahla cieľovú plochu v Tichom oceáne pri polostrove Kamčatka. Druhý úspešný štart sa uskutočnil 7. septembra 1957 za účasti prvého tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova.

Koroľovovi nastali zlaté časy. Ohlásenej prvej americkej umelej družici Vanguard chýbalo do štartu ešte niekoľko mesiacov Raketa Atlas, do ktorej Američania vkladali veľa nádejí, zlyhala pri oboch letových skúškach v júni a v septembri 1957. Rakety Thor a Jupiter svoj skúšobný program ešte len začínali. Eisenhowerova administratíva navyše nariadila krátenie finančných výdavkov na vývoj rakiet. Ruská R-7 bola vtedy jedinou vyskúšanou veľkou raketou. Mohla vyniesť väčšiu družicu ako ktorákoľvek americká družica a mohla to dokonca zvládnuť iba po malých úpravách. Koroljov predpokladal vypustenie prvej umelej družice roku 1956. Chruščov však zaujal vyčkávaciu taktiku. Chcel sa pravdepodobne rozhodnúť až po úspešnej previerke rakety R-7. Preto Koroľova pozvali na ÚV KSSZ až v roku 1957. Jeho návrh na vypustenie umelej družice bol schválený.

Hlavný konštruktér sa okamžite pustil do práce. Prvá družica, hliníková, mala mať jednoduchý tvar gule s priemerom 58 cm, so štyrmi dlhými anténami rádiového vysielača. Koroľov mal na mysli i symbolický význam. Neskôr totiž povedal: "Zdalo sa mi, že prvý Sputnik musí mať jednoduchú a výraznú formu, podobnú tvarom prirodzených nebeských telies." Svojím spôsobom to určite bolo dôležité. Prvá družica totiž navždy zostala v povedomí ľudí ako symbol začiatkov kozmického veku. Jej rádiové signály mohol zachytiť každý rádioamatér. Obežná dráha družice viedla pritom nielen nad USA, ale aj nad západnou Európou. Centrálny stupeň nosnej rakety, ktorý mal takisto istý krátky čas obiehať po obežnej dráhe okolo Zeme, bol ľahko viditeľný voľným okom...


Sputnik 1

Pracovné označenie prvej družice bolo PS (Prostejšij sputnik Najjednoduchšia družica). Oficiálne ju nazvali Sputnik 1. Jej priemer bol 58 cm a vážila 83,6 kg, teda iba malý zlomok toho, čo mohla na obežnú dráhu vynášať raketa R-7 (medzi ostatnými družicami mala R-7 na Západe názov "Booster" - nosná raketa). Začiatkom septembra poslali prvú umelú družicu po skompletovaní do Ťuratamu, kde ju pripojili k nosnej rakete a začalo sa nové skúšanie. Skoro ráno 3. októbra 1957 raketu s družicou previezli po železničnej prípojke na štartovaciu rampu.

Vypustenie Sputnika 1

Prípravy trvali celý deň, noc i nasledujúci deň. V piatok 4. októbra 1957 0 22:28:04 hod. moskovského času (na kozmodróme bola už sobota 5. októbra 00:28:04 hod. stredoázijského času) sa rozrevali motory. Raketu v okamihu zahalil oheň a dym, no iba na chvíľu, pretože sa vzápätí vynorila a stúpala do oblohy plnej hviezd. Zhruba 130-135 sekúnd po štarte odpadli prázdne bočné urýchľovacie bloky rakety, a asi 300 sekúnd po štarte prestali pracovať motory centrálneho, teda druhého, stupňa, oddelil sa aj aerodynamický kryt chrániaci Sputnik 1 a o chvíľu sa družica odpútala od rakety. Jej vysielačka sa hlásila zreteľným a nadlho typickým „píp, píp, píp".


Sputnik 2

Nasledujúcu družicu Sputnik 2 vypustili 3. novembra 1957. Vážila 508,3 kg a zostala spojená s prázdnym centrálnym stupňom nosnej rakety. Družicu tvoril rúrkový rám, v ktorom boli uchytené tri puzdrá. Najväčšie malo tvar valca a obsahovalo kabínu pre pokusného psa Lajku, nad ktorou bola guľovitá kapsula rovnakých rozmerov ako kapsula Sputnika 1 s vysielačom a zdrojmi elektrickej energie. Celkom hore na nachádzalo najmenšie puzdro s prístrojmi na štúdium slnečného žiarenia, teploty a fyzikálnych podmienok okolitého kozmického priestoru. Po piatich dňoch sa vyčerpala zásoba palubných zdrojov energie a družica prestala vysielať. Po celý čas pracovali aj systémy zabezpečenia života pokusného psa. S návratom družice sa vtedy ešte nepočítalo. Preto Lajka po uspaní bezbolestne zahynula. Význam letu Sputnika 2 presiahol ktorúkoľvek z akcií pripravených pre Medzinárodný geofyzikálny rok a súčasne podčiarkol na tie časy značnú nosnosť sovietskej nosnej rakety.


Sputnik 3

Družica Sputnik 3 mala tvar kužeľa vysokého 3,57 m, s najväčším priemerom 1,73 m a hmotnosťou 1327 kg (968 kg pripadalo na prístrojové vybavenie!) Niesla prístroje na štúdium zemskej ionosfére, magnetického; poľa a kozmických lúčov. K najvýznamnejším výsledkom patrilo zistenie vonkajšieho radiačného pásu (vnútorný radiačný pás objavil Explorer 1). Podľa hodnotenia získaných vedeckých výsledkov bol let Sputnika 3 najúspešnejší zo všetkých prvých sovietskych kozmických experimentov. Jeho prístroje pracovali zhruba desať dní, ale vysielač- maják fungoval až do úplného zániku družice v horných vrstvách atmosféry 6. apríla 1960.
SÚSTAVA DRUŽÍC USA

Global Positioning System (GPS) je sústava družíc patriacich USA, ktorá celosvetovo poskytuje 24 hodín denne vysoko presné informácie pre zisťovanie polohy a informácie pre navigáciu. GPS je geocentrický systém. V strede Zeme sa pretínajú tri myslené osy x, y, z. Každý bod na povrchu Zeme i nad ňou má svoju vlastní polohovou GPS "adresu", zloženú z koordinátov x, y, z. Tieto systémové súradnice sú potom prevedené do tvaru, s ktorým si rozumie naša mapa (zemepisná dĺžka a šírka, alebo rovinné súradnice rôznych kilometrových sietí). GPS tvorí vreckový prístroj, (ďalej nazývaný GPS prijímač), ktorý funguje vďaka systému 24 satelitných družíc obiehajúcich Zem vo výške 20 000 km nad zemou. Družice vysielajú nepretržite údaje o presnom čase a o svojej polohe vo vesmíre. Prijímač GPS na zemi sleduje tri až dvanásť družíc a registruje vysielané informácie. Z týchto údajov potom určí presne svoju vlastnú polohu a zároveň aj to, akým smerom a akou rýchlosťou sa prijímač pohybuje. To všetko je systém schopný robiť v reálnom čase, a s vysokou presnosťou.

GPS prijímač obsahuje veľmi citlivý rádiový prijímač, anténu a mikropočítač. Dokáže prijímať signály z družíc a vďaka mikropočítaču vie vypočítať vzdialenosť od jednotlivých družíc a z nich potom polohu, ktorú zobrazí na svojom displeji (napr. v zemepisných súradniciach). K určeniu súradníc stačí príjem z troch, pre určenie nadmorskej výšky zo štyroch družíc, aj keď prístroj dokáže sledovať až 12 družíc. Družice GPS majú na palube veľmi presné atómové hodiny a sú na nich zároveň umiestnené databázy súčasných a očakávaných polôh ostatných satelitov ktoré sú priebežne vzájomne aktualizované. To umožňuje prijímaču GSP po zameraní jednej družice získať všetky potrebné informácie pre rýchle vyhľadanie ďalších. Pretože hodiny v našom GPS prijímači sa so signálom družíc synchronizujú, môže náš prístroj okrem mnoho funkcií navigačných slúžiť aj ako presné hodiny s maximálnou chybou jednej milióntiny sekundy. Systém bol pôvodne navrhnutý v USA pre vojenské účely a neskôr uvoľnený pre všeobecné použitie. GPS prijímače nachádzajú využitie v mnohých oblastiach ľudských aktivít, pri rekreácii a športe i v profesionálnej praxi. Využívajú ho turisti, cestovatelia, motoristi, vodáci, horolezci, rádioamatéri, rybári, námorníci aj letci. GPS prijímač funguje všade na zemegule, v 24 hodín denne. Dokáže nám ukázať polohu, nadmorskú výšku, rýchlosť a smer pohybu, vzdialenosť k cieľu a čas zostávajúci do cieľa.


NIEKTORÉ VÝZNAMNÉ DRUŽICE ZEME

ŠTART / NÁZOV / ŠTÁT / VÝŠKA v km(min/max) / HMOTNOSŤ (kg)

1.2.1958 / Explorer1 / USA / 355/2500 / 14,0
24.5.1960 / Midas2 / USA / 482/5112270
10.6.1960 / Discoverer13 / USA / 258/690770
31.1.1961 / Samos2 / USA / 474/5571860
16.3.1962 / Kosmos1 / ZSSR / 204/967
29.1.1964 / Saturn / USA / 264/76017100
28.8.1964 / Nimbus / USA / 423/932375
15.12.1964 / San Marco / Taliansko / 206/821115
26.11.1965 / Astérix / Francúzsko / 528/176942
9.11.1967 / Apollo4 / USA / 162/21414150
29.11.1967 / Wresat1 / Austrália / 193/125973
16.3.1978 / Big Bird / USA / 160/24013300
21.2.1981 / Astro A / Japonsko / 571/638185
15.5.1981 / Nova 1 / USA / 1710/1187160
19.6.1981 / Apple / India+ESA / 35760/35770345
12.11 / Telesat 6 / USA+Kanada / 35863/372936600
2.3.1983 / Kosmos1443 / ZSSR / 191/25920000
28.6.1983 / Galaxy1 / USA / 35194/36432520
14.2. / EXOC / Japonsko / 357/889210
5.10.1984 / ERBS-1 / USA / 603/6042540


POJMY TÝKAJÚCE SA DRUŽÍC

a)družicová altimetria- metóda dynamickej družicovej geodézie, ktorá určuje priebeh geoidu z meranej výšky družice nad oceánom, pomocou radarového alebo laserového výškomeru, a znalosti presnej dráhy družice. Presnosť metód je niekoľko desiatok centimetrov. Používa sa k mapovaniu geoidu a na určovanie parametrov gravitačného poľa Zeme.
b)družicová geodézia- obor astrodynamiky a geodézie, určujúci tvary Zeme, Mesiaca a planét z pozorovania pohybu ich umelých družíc a kozmických sond. Používa geometrické a dynamické metódy.
c)družicová meteorológia- časť meteorológie zaoberajúca sa získavaním a štúdiom údajov o atmosfére prostredníctvom umelých družíc Zeme. Vypracováva tiež metódy ich využití pre predpoveď počasia, analýzu a štúdium podnebia.
d)družicová refrakcia- rozdiel medzi astrálnou refrakciou, teda keď svetelný lúč prechádza celou atmosférou, a refrakciou k telesu, ktoré je vo vnútri atmosféry.
e)družicová triangulácia- geometrická metóda družicovej geodézie, pri ktorej družice slúžia ako geod. bod meraný súčasne aspoň z dvoch pozemných staníc a umožňuje určiť smer spojnice pozorovateľov. Pomocou družicovej triangulácie možno prehliadnuť oceány a vytvoriť celosvetový referenčný geodynamický systém.
f)družicové spoje- významná súčasť diaľkovej televíznej siete zabezpečujúca medzikontinentálny prenos televíznych signálov alebo ich prenos na veľké vzdialenosti. Družicová služba je zabezpečovaná súborom zariadení, ktoré tvoria: pozemná riadiaca vysielacia stanica, spojové družice a prijímacia stanica pre skupinový alebo individuálny príjem. Hlavnými predstaviteľmi svetovej družicovej služby sú systémy Intelsat a Intersputnik.
Prvé rakety

Nápad využiť raketu spaľujúcu pušný prach uskutočnili Číňania už pred mnohými storočiami. Ako vojenská zbraň i ako svetlica pre ohňostroje sa využívala raketa od nepamäti, ale jej čas nadišiel až na začiatku XX. storočia, kedy nezávisle na sebe niekoľký priekopníci odvodili teoretické základy a zostrojili prvé funkčné rakety poháňané kvapalným palivom. Opäť našli rakety uplatnenie najprv vo vojenskej technike. V druhej svetovej vojne bola pre Nemcov postrachom Kaťuša, prvý použiteľný raketomet využívajúci ešte pušný prach. Nacistické Nemecko rozbehlo svoj raketový zbrojný program pod vedením VERNHERA VON BRAUNA. Ich obávané rakety A4 známejšie pod menom V2, ktoré ničili Londýn, sú predchodkyňou kozmických rakiet ruskej i americkej výroby. V2 boli prvé skutočné rakety na svete. Hneď po porážke Nemecka sa väčšina odborníkov zo strediska Peenemünde, kde vyvíjali balistické rakety, vzdala americkej armáde aj s časťou dokumentácie a súčiastkami rakety V2. Červenej armáde zostali ako zajatci niekoľkí inžinieri a zopár hotových i nedokončených rakiet. Na základe týchto ukoristených plánov boli zostrojené prvé sovietske i americké rakety. Hlavnou osobnosťou, ktorá stála za vyslaním ľudí na Mesiac bol práve VERNHER VON BRAUN, ktorý navrhol i doposiaľ najväčšiu nosnú raketu Saturn 5, ktorá dopravila ľudí na Mesiac.
Zakladateľom sovietskej kozmonautiky a hlavným konštruktérom bol SERGEJ PAVLOVIČ KOROĽOV. Pod jeho vedením bola skonštruovaná aj medzikontinentálna raketa R-7 určená pre armádu, ktorá po menších úpravách vyniesla prvú umelú družicu Zeme Sputnik a neskôr prvého človeka Jurija Gagarina do vesmíru. Po modernizáciách sa používa raketa R-7 prezývaná "semjorka" dodnes ako spoľahlivý nosič a má na konte už niekoľko tisíc úspešných štartov.


Prvý človek návštevníkom vesmíru

Let človeka do vesmíru sa pripravoval v USA aj v ZSSR veľmi intenzívne. Rusi vypustili prvý testovací Vostok, tak nazývali svoje prvé lode s ľudskou posádkou, už 15. mája 1960. Potom nasledovalo šesť ďalších prípravných štartov so psami alebo maketami kozmonauta, z toho polovica sa skončila neúspešne. No vedúci činitelia sa rozhodli, že ďalší let už bude s človekom na palube.
Zároveň s vývojom kozmickej lode Vostok prebiehal aj výber a príprava prvého oddielu kozmonautov. Po veľkých diskusiách sa kompetentní rozhodli, že prví kozmonauti budú vojenskí piloti stíhačiek. Následne sa začalo hľadanie vhodných kandidátov.
Vesmírne prostredie sme poznali veľmi málo, a tak sa nevedelo ani aké nástrahy na človeka vo vesmíre čakajú. Preto boli testy na kandidátov veľmi prísne po stránke fyzického i psychického zdravia, museli byť chytrí, chladnokrvní, jednoducho prví kozmonauti museli byť absolútne najlepší.

Do Sovietskeho výcvikového oddielu boli vybratí 20 kandidáti a 14. marca 1960 sa začali pripravovať na let. Začali s výsadkárskym výcvikom. Skákali s padákmi v najrôznejších podmienkach, do vody i nad lesmi, cez deň i v noci, zvysoka i z malej výšky. V rámci psychologických testov museli pobudnúť niekoľko dní v izolovanej komore, ktoré boli úplne zvukotesné, alebo museli vydržať stáť desiatky minút bosí vo vode, v ktorej plávali kúsky ľadu. Neodmysliteľnou súčasťou výcviku bola centrifúga, kde rýchlou rotáciou skúšajú na kozmonautoch, ako zvládajú veľké preťaženie.

Ako sa ukázalo, cvičiť všetkých 20 kandidátov bolo príliš zdĺhavé a do termínu štartu by ich nestihli pripraviť, takže vybrali šesticu kozmonautov, ktorých chystali urýchlene. Vybrať toho jediného, ktorý bude prvý, však nebolo ľahké. Každá skupina špecialistov mala vyhliadnutého niekoho iného, lekári navrhovali jedného, psychológovia iného a konštruktéri ešte ďalšieho. Postupne sa zhodli na kompromise a vybrali troch. GAGARINA, NELJUBOVA a TITOVA.

Deň pred štartom, 11. 4. 1961 sa kozmonauti dozvedeli, že prvým kozmonautom bol vymenovaný JURIJ ALEXEJEVIČ GAGARIN a jeho náhradníkom bude GERMAN STEPANOVIČ TITOV. V noci napodiv pokojne spali v zrube v blízkosti kozmodrómu Bajkonur, z ktorého mal druhý deň ráno jeden z nich odštartovať. Hneď vedľajší zrub patril šéfkonštruktérovi SERGEJOVI KOROĽOVOVI, ktorý stvoril celý ruský kozmický program.

Ráno 12. apríla 1961 obidvoch kozmonautov ovešali lekárskymi senzorami, obliekli ich do kombinéz a skafandrov a odviezli na Bajkonur, kde už stála pripravená raketa s kozmickou loďou Vostok 1. Pred nástupom do rakety ešte Gagarin predniesol krátky pozdrav. Dlhú predštartovú prípravu mu krátili vysielaním pesničiek. Niekoľko minút pred štartom bol Gagarin povýšený z poručíka na majora. Štart. Gagarin stihol ešte povedať "Nu pajechali!", čiže Tak poďme.

Po troch minútach sa dostal na obežnú dráhu Zeme s výškou 181 km až 327 km. Jeho jediný oblet Zeme trval 90 minút. Gagarin zaznamenával svoje dojmy na magnetofón. Zaujímavým zistením bolo, že dokázal na povrchu rozoznávať aj malé detaily, ako domy a polia. Nad Atlantickým oceánom sa jeho loď pomocou manévrovacích trysiek otočila, aby pri zostupe bol otočený chrbtom k smeru letu. Takto môže kozmonaut lepšie znášať veľké, až osemnásobné preťaženie pri prelete atmosférou. Vo výške 7 000 m sa podľa plánu katapultoval a pristál na vlastnom padáku. Takto pristávali kozmonauti na všetkých Vostokoch, pretože ešte nebol dopracovaný pristávací systém. Prázdna kabína pristála na padáku opodiaľ. Gagarin pristál na poli pri obci Smelovka, zakrátko sa sem zbehli miestni obyvatelia, ktorí sa o lete človeka do vesmíru už dozvedeli z rádia. Ešte v tento deň tu vzpriamili drevenú tabuľu. Neskôr postavili malý kamenný pamätníček. Dnes sa na mieste pristátia prvého človeka z vesmíru týči obrovský 40 metrový kolos z titánu.