Keď sa ľudia v balónoch a lietadlách po prvýkrát vzniesli k oblohe, boli ohromení novým pohľadom na svet pod nimi. Z výšky niekoľkých stoviek metrov mohli pozorovať usporiadanie veľkého mesta, krivku pobrežia či malebnosť polí. Dnes družice obiehajú okolo Zeme nie stovky metrov, ale kilometrov nad jej povrchom. Z tejto obrovskej výšky má pohľad na Zem oveľa väčší záber. Na niektorých družiciach sú namontované fotografické prístroje, ktoré robia snímky súše a morí, čím poskytujú cenné informácie o zmenách životného prostredia. Iné družice zakresľujú ráz počasia, ďalšie upierajú svoj zrak do vesmíru a na Zem vysielajú informácie o planétach, hviezdach a iných vesmírnych objektoch. Takže slovo družica alebo satelit neoznačuje len umelé objekty, ktoré boli vypustené do kozmu Zeme, ale aj prirodzené objekty, ktoré prebiehajú okolo planét. Na obežnej dráhe ich udržuje príťažlivá sila planét. Vo vesmíre existuje nespočítateľné množstvo prirodzených družíc. Napríklad v našej slnečnej sústave je 60 družíc, resp. mesiacov. Väčšina z nich obieha okolo štyroch veľkých planét- Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna. Najväčšie mesiace sú dokonca väčšie, ako najmenšia planéta slnečnej sústavy- Pluto. Najmenšie mesiace v priemere dosahujú iba niekoľko kilometrov a majú nepravidelný tvar.


UMELÉ DRUŽICE

Existuje viacero typov umelých družíc:

1.meteorologické družice
-sledujú vodné zrážky, búrky, oblaky, merajú teploty na pevnine i na mori

2.telekomunikačné družice
-prenášajú z jedného kúta Zeme na druhý informácie, napríklad televízne signály a telefonické hovory. Telekomunikačná družica obletí zemeguľu presne za 24 hodín, takže sa zdá, akoby pevne visela nad jedným miestom. Takejto obežnej dráhe sa hovorí geostacionárna. Polárna dráha, teda dráha prechádzajúca nad pólmi, umožňuje družici pozorovať celú Zem postupne v úzkych pásoch. Na eliptickej dráhe môže družica preletieť v malej výške nad vybranou oblasťou Zeme.

3.špionážne družice
- pozorujú vojenské ciele z malých výšok a vysielajú do pozemných staníc podrobné snímky sledovaných objektov. Tieto družice sa pohybujú po eliptickej dráhe.

4.družice na diaľkový prieskum Zeme
-monitorujú vegetáciu, znečistenie vôd a ovzdušia, zmeny v jej osídľovaní, no i geologické faktory, akými sú zdroje nerastných surovín. Lietajú po polárnej dráhe.

5.družice na výskum prírodných zdrojov
-fotografujú zemský povrch. Fotoaparáty majú rozličné filtre, takže dokážu zachytiť infračervené(tepelné) žiarenie a rôzne farby svetelného spektra.


HISTÓRIA

Záujem o družice ožil v ZSSR v polovici 50. rokov. Koroljov roku 1954 napísal: "Dozrel čas, aby sa založilo výskumné oddelenie, ktoré by razilo cestu družici." Roku 1955 poslala Akadémia vied ZSSR asi sto vedcom obežníky so žiadosťou, aby sa vyjadrili k možnému využitiu umelých družíc. Niektorí odpovedali kladne, ' iní odmietavo. "Nezaujímam sa o fantáziu, predstavujem si let do kozmu až v roku 2000," uviedol jeden, kým druhý odpovedal: "Neviem, aký praktický úžitok by umelé družice mohli mať." Dňa 12. januára 1955 večer prišla do malej železničnej stanice v mestečku Ťyzratam v Kazachstane skupina tridsiatich geológov a geodetov. V lete dorazili vojenské stavebné jednotky, ktoré mali stavať vypúšťacie zariadenie pre prvú sovietsku balistickú raketu R-7 (v kóde NATO SS-6 Sapwood, dĺžka asi 30 m, hmotnosť až 280 ton, pričom konštrukcia vážila iba 22t).

Montáž vypúšťacieho komplexu sa začala na jeseň 1956 v stepi na konci novej železničnej vlečky severne od Ťuratamu. Stavalo sa bez prestávky. V letných horúčavách rozvirovali stroje pre zemné práce na pretiahnutých pláňach toľko prachu, že sa muselo neustále svietiť. Koncom roku 1956 štartovaciu rampu dokončili, na jar 1957 uviedli do prevádzky i rozmernú montážnu budovu a mohla sa uskutočniť komplexná skúška celého zariadenia s napodobením - štartu rakety. Pochopiteľne, zatiaľ sa použila iba maketa, podľa vtedajšej mierky obrovskej rakety R-7. Prítomný bol Sergej Koroljov, ktorý 4. marca 1957 nariadil začiatok skúšok prvého letového exemplára rakety. O dva mesiace raketu dopravili na štartovaciu rampu. Mala nezvyčajný vzhľad, predovšetkým vďaka dovtedy atypickému paralelnému radeniu stupňov. Na centrálny stupeň sa pripájali štyri samostatné kužeľovité bloky - prídavné stupne. Každý stupeň mal jeden štvorkomorový motor RD-107 a dva v jednej osi výkyvné riadiace raketové motory.

Pri štarte sa všetky motory prvého a druhého stupňa zapaľovali naraz. Znamenalo to, že bolo spustených dvadsať hlavných a dvanásť riadiacich raketových motorov. Raketu skonštruovali pred zásadným zlomom vo vývoji malých vodíkových bômb. Mohla niesť hlavicu s hmotnosťou 3175-4082 kg. Pôvodne to mala byť päťstotonová atómová bomba, neskôr sa však zadanie zmenilo na päťmegatonovú vodíkovú bombu. Dolet rakety bol približne 6500 km (niektoré pramene uvádzajú až 10 000 km), takže po štarte zo severozápadného Ruska mohla zasiahnuť ciele na severovýchode USA.