Mars

MARS

Mars je malá vyprahnutá planéta s červeným skalnatým povrchom. Je na nej chladno okolo –23 stupňov celzia a na póloch jej sedia dve čiapočky z ľadu a zamrznutého plynu. Má dva obrovské mesiace Fobos a Deimos. Je to štvrtá planéta v poradí vzdialenosti od Slnka, posledná z vnútorných planét slnečnej sústavy. Obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 227 940 930 km po eliptickej dráhe s pomerne veľkou výstrednosťou e= 0,0934. Mars je v opozícii vzhľadom na Zem každých 780 dní, ale vplyvom excentricity dráhy sa mení vzdialenosť s 15 aj 17 ročným cyklom. Najmenšia vzdialenosť medzi Zemou a Marsom je 56 miliónov kilometrov. Na severnej pologuli sú v priebehu roka menšie teplotné rozdiely ako na južnej pologuli. Teploty sa na Marse pohybujú v priemere od 120 do 300 Kelvinov. Priemerná ročná teplota na rovníku je okolo 210 K. Nízke teploty zapríčiňuje predovšetkým veľká vzdialenosť od Slnka a silné ochladenie počas noci pretože atmosféra Marsu je veľmi riedka a nestačí udržať teplotu povrchu zohriateho cez deň. Atmosféru Marsu tvorí oxid uhličitý asi 95%, dusík 2,7%, argón 1,6%, kyslík asi 0,15% a stopové množstvá oxidu uhoľnatého, vodných pár, xenónu a kryptónu. Na Marse sa pozorujú 3 druhy oblačnosti rozličného sfarbenia: biele, sivé a žlté. Biele oblaky, podobné našim, tvoria väčšie sústavy oblakov a pozorujú sa nad vrcholkami pohorí. Pohybujú sa najmä pozdĺž rovníka a v okolí pólov, nad ktorými sa udržujú aj mesiace. Sú nízko nad povrchom a tvoria aj ranné hmly. Sivé oblaky sú vo výške 15 až 20 km niekedy aj do 100 km. Tvoria ich kryštáliky ľadu CO2. Predpokladá sa, že jeden druh bielych oblakov je z ľadu H2O. Vyskytujú sa častejšie na severnej pologuli, kde sa zistilo aj väčšie percento vodných pár. Vplyvom teplotných rozdielov a pôsobením odstredivých síl si Mars udržuje pomerne stály systém cirkulácie ovzdušia. Maxímálna rýchlosť vetra je približne 110 km.s. . Nad 130 km začína ionosféra s teplotou až 450K. Vodíkový obal Marsu siaha až do vzdialenosti 25000 kilometrov a pohybujú sa v ňom obidva mesiačiky Marsu. Radiačné pásy sa nezistili, magnetické pole Marsu je veľmi slabé. Priezračná atmosféra Marsu umožnila rozoznať pri pozorovaní zo Zemi svetlejšie a tmavšie miesta povrchu a zakresliť charakteristické útvary do máp. Preto bolo na mape Marsu už pred letom kozmických sond pomenovaných veľa útvarov. Najrozsiahlejšie tmavé povrchové útvary dostali pomenovania moria ako na mesiaci. Menšie tmavé miesta sa nazývajú jazerá alebo zálivy.

Svojou povahou sa však tmavé plochy na Marse odlišujú od tých na Mesiaci. Nie sú to lávou zaliate obrovské krátery, ale miesta s nízkou odrazivou schopnosťou povrchu bez ohľadu na výšku terénu. V súčasnosti je už celý povrch zmapovaný kozmickými sondami, čiže umelými družicami. Povrch Marsu je posiaty krátermi ako dôsledok nárazov kozmických telies, pred ktorými riedka atmosféra nechráni povrch, miestami je zvrásnený, často preťatý brázdami, niekde zaviaty piesočnými dunami, inde sú rozsiahle polia sopečného kamenia. Vyskytujú sa na ňom obrovité sopky, veľa preliačin, údolí a náhorných plošín, chýbajú horské masívy. Na póloch sú charakteristické biele polárne čiapky, viditeľné i zo Zeme. Eróziu povrchových útvarov vyvoláva vietor s prachom. Medzi najstaršie útvary patrí aj veľmi veľká kruhovitá oblasť Hellas, asi dvojnásobne väčšia ako mesačné more Dažďov. Mesiačiky Marsu objavil A. Hall v roku 1877. Zo stupňa zvetrania valov a z početnosti menších, na dne väčších kráterov sa dá určiť relatívny vek kráterov a z ich výskytu aj absolútny vek. Prvá sonda M 1 v roku 1.11.1962 uskutočnila 19.6.1963 prelet okolo Marsu vo vzdialenosti 193 000 km.