Podľa fyzikálnych a dráhových parametrov delíme planéty na 2 skupiny. Prvou skupinou sú tzv. terestriálne planéty (z lat. Terra=Zem), planéty podobné Zemi. Radíme medzi ne Merkur, Venušu, Zem a Mars. Terestriálne planéty majú približne rovnaké veľkosti a sú k Slnku bližšie ako 2 AU ( 1 AU=149 597 892km). Povrch týchto planét je zložený z kremikatých hornín. Planéty okrem Merkura majú menšie atmosféry, zložené z ťažších prvkov (kyslik, dusik, oxid uhič.). Merkúr stratil atmosféru už dávno predovšetkým pre svoju malú hmotnosť a neveľkú vzdialenosť od Slnka.

Druhú skupinu tvoria tzv. Jovialne planety (lat. Jovis=Jupiter), planety podobné Jupiteru. Zaraďujeme sem najväčšie planéty slnečnej sústavy –Jupiter, Saturn, Uran a Neptun. Pluto sa zložením podobá na jovialne planéty, no rozmerom je bližšie k ich väčším mesiacom. Jovialne planéty su oveľa hmotnejšie ako terestrialne planéty. Preto si udržali svojou priťažlivosťou aj ľahké prvky, ktoré z terestriálnych planét postupne unikli. Obrovské atmosféry jovialnych planét obsahujú prevažne ľahké prvky, vodik, hélium.

Slnko

Najbližšia hviezda. Slnko je našou najbližšou hviezdou. Stredná vzdialenosť od Slnka je 149 597 892 km(1AU). Najbližšie je naša Zem od Slnka v periheliu (147 097 000km) a najďalej v apoheliu (152 099 000km). Slnečné žiarenie ovplyvňuje celú slnečnú sústavu. Bez Slnka by neexistovali planéty ani život na Zemi. Slnko rozmerom a žiarením patrí iba k priemerným hviezdam hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2V. Hmotnosť Slnka je 1.989*10 na 30 kg, priemer 1 391 960 km. V porovnaní so Zemou je 335 000 krát hmotnejšie, so 109 raz väčším priemerom. Slnko je obrovská rotujúca plynová guľa a priemernou hustotou látky 1.41g/cm3, teda iba o niečo hustejšia ako voda (1g/cm3). Teplota v strede Slnka dosahuje 19 miliónov stupňov Celzia a hustota až 130 g na cm. Takúto hustotu v strede Slnka zapríčiňuje obrovský tlak jeho horných vrstiev, ktorý v strede dosahuje 4.10 na 10 Mpa. Hustota od stredu klesá a pri povrchu dosahuje už iba 0.001 g na centimeter kubický.

Slnečná látka si napriek obrovským tlakom všade zachováva charakter plynu. Slnko sa skladá zo 70% vodíka, z 28 % hélia a zvyšné 2% pripadajú na ostatné prvky. Naše súčasné poznatky o vnútornej stavbe hviezd nám predstavujú Slnko ako obrovskú nukleárnu pec, v ktorej sa vodík mení na vodík a vznikne nielen hélium, ale navyše 10 na 12 J energie. Zdroj žiarivej energie Slnka, premena vodíka na hélium, produkuje energiu už 5 mld. rokov a bude ju produkovať ešte prinajmenšom raz tak dlho,