pokiaľ sa nevyčerpajú všetky zásoby vodíka v tej oblasti Slnka, v ktorej je dostatočná teplota pre termonukleárne reakcie. Celý povrch Slnka vyžiari za sekundu 3.826* 10/26 J. Na Zem z tejto energie dopadá 2*10/17 J , čo zodpovedá 2*10 na 14 k W. Asi polovicu z dopadajúcej energie odráža, rozptyľuje a pohlcuje zemská atmosféra. Slnečné svetlo je biele, so spektrom zložením z farieb od červenej, cez oranžovú, žltú zelenú a modrú až po fialovú. Slnečné svetlo rozložené na farebné zložky môžeme v prírode pozorovať v dúhe. Slnko je najjasnejšou hviezdou na oblohe.

Slnečný povrch ma viacero vrstiev, horné vrstvy Slnka z ktorých k nám prichádza pozorované žiarenie sa nazývajú slnečná atmosféra. Najnižšou vrstvou slnečnej atmosféry je fotosféra, ktorej hrúbka neprevyšuje 200 až 300 km. Povrch fotosféry pozorujeme ako slnečný kotúč, žiariaci bielym svetlom. Charakteristickou črtou fotosféry je jej zrnitosť, granulácia. Škvrny na povrchu Slnka sú viditeľné už voľným okom. Sú to oblasti vo fotosfére s nižšou teplotou ako okolie. Na dobre vyvinutej škvrne sa dá rozoznať tmavý tieň (umbra) - čo je akoby jadro škvrny a svetlejší polotieň (penumbra). Škvrny vznikajú v oblastiach so silnými magnetickými polami a môžu dosahovať veľkosti od 100 km až do 90 000 km. Životnosť škvrny je úmerná jej veľkosti.
Nad fotosférou je chromosféra, ktorú možno pozorovať iba niekoľko sekúnd počas úplného zatmenia Slnka a ktorá má jasno červené sfarbenie.

Ohromujúcim dojmom na nás pôsobia protuberancie. Sú to obrovské husté chladné oblaky, prevažne vodíkovej plazmy, vyvrhnute z povrchu Slnka rýchlosťou desiatok až stoviek km za sekundu. Ich kostrou je silne magnetické pole. Pokojné protuberancie existujú i niekoľko mesiacov a dosahujú výšky až 30 000 km, zanikajú náhle. Medzi aktívne protuberancie patria výtrysky, obrovské výtrysky naz. Koronálne hmotnostne prúdy. Predstavujú skoncentrovaný chromosférický materiál vyvrhnutý rýchlosťou 100-250km za s pozdĺž mag. siločiar. Dosahujú až 200 000 km nad povrchom Slnka a ich životnosť je menej ako niekoľko desiatok minút.

Slnko je okrem elektromagnetického žiarenia, v ktorom nechýba ani rádiové, röntgenové a gama žiarenie, aj zdrojom korpuskulárneho žiarenia, známeho pod názvom slnečný vietor. Častice, zo slnečného žiarenia, pri styku so zemskou atmosférou vyvolávajú polárne žiary a sú zdrojom porúch magnetického poľa zeme. V medziplanetárnom priestore sa podieľajú na formovaní chvostov komét. Poslednú, najvyššiu vrstvu slnečnej atmosféry, korónu, môžeme pozorovať iba pri úplných zatmeniach Slnka, a od roku 1930 aj pomocou špeciálneho ďalekohľadu, koronografu.