Úvod

Hviezdna obloha púta na seba pozornosť ľudí už od nepamäti. Je nevyčerpateľným zdrojom poznatkov a záhad, ktoré patria každému z nás. Na pozorovanie mnohých úkazov na oblohe nám často stačí iba náš zrak a nič iné. Tým, ktorí chcú vidieť viac a ďalej do hĺbky hviezdneho sveta, je dobrým pomocníkom ďalekohľad. V každom väčšom meste je hvezdáreň, v ktorej si môžeme prístupnými ďalekohľadmi pozrieť na oblohe to, čo nás zaujíma.

Obloha a procesy na nej nás akosi mimovoľne ovplyvňujú a sprevádzajú každý deň, každý z nás sa aspoň raz do dňa pozrie na oblohu, cez deň tam samozrejme nehľadá hviezdy ale uisťuje sa či bude pekne a bude nás sprevádzať Slnko alebo či nás čaká daždivé počasie a budeme musieť vybrať dáždniky. Po zotmení nám funkciu Slnka nahradí Mesiac a hviezdy. Hovorí sa, že keď je v zime večer jasno a je vidieť hviezdy a mesiac tak bude mrznúť. Myslím si, že tato pranostika je pravdivá lebo už sa mi to viackrát potvrdilo. Sú však okamihy, keď náš zrak zablúdi na oblohu z celkom iných dôvodov. Vtedy pohľadom a mysľou mierime ďalej a sme radi, keď je obloha bezoblačná. V tých chvíľach si akosi mimovoľne uvedomujeme, že i my vlastne patríme do sveta hviezd, sme jeho súčasťou a naopak, krása dennej či nočnej oblohy je súčasťou okolitej živej i neživej prírody. Vo dne dominuje na oblohe Slnko. Majestátne prechádza, ako sa nám zdá od východu na západ. Iba zriedkavo zazrieme na oblohe aj málo zreteľnú siluetu Mesiaca.

V ranných a večerných zorách vídame z času na čas Venušu ako Zorničku či Večernicu. Sú však chvíle, keď na dennej oblohe uvidíme okrem planét aj jasnejšie hviezdy. Je tam aj Mesiac, ale tmavý, obrátený k nám svojou neosvetlenou stranou. Zakrýva Slnko. Je to v čase úplného zatmenia Slnka. Takéto udalosti sú veľmi vzácne a trvajú iba niekoľko minút. Častejšie prejde Mesiac pred Slnkom kúsok bokom a zacloní ho iba čiastočne. Hviezdy pri tomto jave nevidíme a nenastane ani zmena intenzity slnečného žiarenia a preto keď o takomto zatmení nevieme vopred, často si to voľným okom ani nevšimneme. Východ a západ Slnka patria k nádherným úkazom na oblohe. Príroda prechádza celou stupnicou farieb čo v nás umocňuje naše pocity, že príroda je dokonalý mechanizmus plný farieb. Východ a západ Slnka sa síce pravidelne opakujú každý deň, ale meniace sa atmosferické podmienky vytvárajú z nich vždy jedinečný, neopakovateľný zážitok. Západ slnka a pozorovanie hviezd len tak voľným okom na nekonečnej nočnej oblohe sa odjakživa spája s romantikou, ktorú vyhľadávajú páry na celom svete.

Nočná obloha sa nám javí na prvý pohľad čierno-biela. Je posiata trblietajúcimi sa hviezdami a pokojným svetlom žiaria na nej planéty a mesiac. Tu i tam možno zazrieť letiaci meteor. Iba zriedkakedy naruší nočnú oblohu kométa s dlhým chvostom. Ak však vlastníme malý hvezdársky ďalekohľad, obloha nám odkryje ďalšie zaujímavé objekty a čiastočne i farebnosť hviezdneho sveta.

Astronómia

Astronómia je 1 z najstarších vied, v minulosti bola astronómia (grécky Astron=hviezda, Nomos=zákon) šieste zo siedmych slobodných umení. Tieto predmety tvorili základ vyššieho vzdelania pre slobodných rímskych občanov. Z cyklu deviatich disciplín v dobe rímskeho cisárstva vylúčili lekárstvo a staviteľstvo; zvyšných 7, tzv. Septem artes liberales(gramatika, dialektika, rétorika, geometria, aritmetika, astronómia, hudba) zodpovedalo odborom, tvoriacim základ všeobecného vzdelania. Ako prírodná veda v dnešnom chápaní sa astronómia začala rozvíjať až v 16. storočí prácami Kopernika, Galiieiho, Keplera a Newtona.
Astronómia je vlastne veda o vesmíre, ktorá sa zaoberá vznikom, vývojom, stavbou, rozložením, pohybom a vzajomným pôsobením vesmírnych telies a ich sústav. Predmetom výskumu astronómie su všetky objekty vesmíru:slnečná sústava, jej telesá a objekty (Slnko, planéty s mesiacmi, medziplanetárna hmota zahŕňajúca kométy, planétky, meteority a medziplanetárny prach), hviezdy a všetky ostatné telesá našej hviezdnej sústavy - Galaxie (dvoj-hviezdy, hviezdokopy, hmloviny, medzihviezdna hmota), hviezdne sústavy (galaxie, kvazary, skupiny galaxii a kopy galaxií, supergalaxie, Metagalaxia, medzigalaktická hmota), ako aj všetky druhy žiarenia vo vesmíre ( kozmické žiarenie, reliktové žiarenie, neutrina) a sám vesmír ako celok.

Prvé nesporné astronomické poznatky nachádzame u starých kultúrnych národov, akými boli v Ázii Sumeri, Babilončania a Číňania, v Afrike Egypťania, v Amerike Mayovia, v Európe Briti. Obrábanie pôdy a pestovanie poľnohospodárskych plodín si vyžiadali usadlý spôsob života a veľmi skoro aj snahu pochopiť a predvídať pravidelne sa opakujúce javy prírody a oblohy. Pravdepodobne už v 5. tisicročí pred našim letopočtom sa začal používať na astronomické merania gnomon, jeden z najstarších prístrojov astronómie, ktorým sa určovala výška Slnka. Bola to obyčajná tyč kolmá na vodorovnú plochu. V Egypte už v 3.tisícročí pred n. l. používali na meranie času cez deň slnečné hodiny. Aby pravidelne sa opakujúce záplavy na Níle Egypťanov neprekvapili, vyvinuli už pomerne skoro spoľahlivý kalendár. Slnečný rok mal 365 a ¼ dňa. V dobe 2700-2400 pred n. l. využívali Egypťania astronomickú orientáciu podľa svetových strán pri stavbe pyramíd.

V roku 2461 pred n. l. Číňania prvýkrat zaznamenali konjunkciu planét. Približne 2000 rokov pred n. l. Číňania poznali pohyb Slnka už tak presne, že mohli predpovedať zatmenie Slnka i Mesiaca. Babilončania už v období 2400 až 2200 pred n. l. poznali 5 “blúdivých hviezd”- planét, mali určitú predstavu o ekliptike a hviezdnu oblohu rozdelili na súhvezdia s názvami, ktorých väčšina sa zachovala dodnes. Vypracovanú mali aj teóriu pohybu Slnka, Mesiaca planét s predstavou ôsmich sfér, uprostred ktorých je Zem. V kamennej a bronzovej dobe sa rozvíjala pozdĺž pobrežia Atlantiku a Severného mora megalitická kultúra. Najznámejšou pamiatkou z tohto obdobia sú monumentálne kamenné stavby pri Stonehenge na juhu Anglicka z rokov 2600 až 1700 pred n.l. Obrovské kamenné kvádre a vyhĺbené jamky naplnené kriedovým prachom umožňovali prehistorickým astronómom zistiť význačné polohy Slnka a Mesiaca na oblohe. Kamenné observatórium slúžilo našim predkom ako spoľahlivý kalendár na sledovanie ročných období a pravdepodobne aj na predpovedanie zatmení Slnka a Mesiaca.

Približne zo 7. st. pred n. l. pochádza najstaršia známa učebnica astronómie Mul apin, vznikla v Mezopotámii v období najväčšieho rozmachu babylonskej astronómie. Prvý hviezdny katalóg , obsahujúci pomerne presné polohy 809 hviezd, bol zostavený v 4. st. pred n. l. v Číne.

Aj z uvedených stručných informácií je zrejmé, že začiatky astronómie vychádzali z praktických potrieb vtedajšieho človeka. Ale súčasne aj zo snahy poznať nepoznané a vniknúť do zákonitostí prírody. Vtedajší astronómovia sa zameriavali prevažne na určovanie pravidelnosti v pohyboch Slnka, Mesiaca, planét a hviezd, na zisťovanie periodicity ročných období a na zavedenie čo najvhodnejšieho kalendára.
Aj keď babilončania a ostatné dávne národy veľmi prispeli k rozvoju astronómie, až Gréci priviedli astronómiu na kvalitatívne vyššiu úroveň. Prudký rozvoj astronómie v Grécku nastal v 6.st. pred n. l.. Významnou črtou gréckej astronómie bol prechod od pozorovania a registrovania javov na oblohe k hľadaniu ich príčin a k pokusom o ich systematický, vedecký výklad.

Slnečná sústava

Slnečná sústava vznikla asi pred 4.6 miliardami rokov z rozsiahlej plynovo-prachovej hmloviny. Vzájomné gravitačné zhlukovanie jednotlivých častí hmloviny postupne sformovalo centrálnu hviezdu (Slnko), deväť planét a ich 66 doteraz známych mesiacov, 6 veľkých planétok s priemerom najmenej 300 km a nespočítateľné množstvo menších planétok, komét a meteoritov. Všetky tieto telesá i s priestorom, v ktorom sa pohybujú, tvoria slnečnú sústavu. Priestor medzi jednotlivými telesami sústavy je vysokým vákuom, aké v súčasných pozemských laboratóriách nedokážeme utvoriť. Nie je však celkom prázdny. Vypĺňa ho medziplanetárna hmota-medziplanetárny prach a plyn. V podstate je to zvyškový materiál plynovo-prachovej hmloviny, ktorý sa nespotreboval pri stavbe telies slnečnej sústavy.

Rozmery slnečnej sústavy sú v porovnaní so strednými vzdialenosťami hviezd malé. Najvzdialenejšia planéta Pluto je k Slnku 6890 ráz bližšie ako najbližšia hviezda Proxima Centauri. Slnečná sústava je iba nepatrná časť vesmíru. Pre nás je však dôležitá preto, lebo v nej žijeme. Takmer celá hmotnosť slnečnej sústavy pripadá na Slnko. Obsahuje z nej 99.866%. O zvyšok hmotnosti sa podelili planéty, ich mesiace, planétky, meteoridy a medziplanetárny prach a plyn.

Planéty

Názov planéta pochádza zo starogréckeho výrazu planetai, čo znamená tulák. Už v staroveku si niektorí pozorovatelia oblohy všimli, že planéty sa pohybujú inak ako okolité hviezdy. Na rozdiel od hviezd sa nezdalo, že by sa planéty na oblohe držali tých istých dráh. Blúdili po oblohe a zjavovali sa v rôznych obdobiach roka na rôznych miestach. 5 blúdivých hviezd-planét poznali ľudia už v dávnej minulosti. Každá kultúra mala pre ne svoje vlastné názvy. Pre naše generácie sa udržali ich mená spojené s antickou rímskou mytológiou; Merkúr-boh obchodu a zisku, Venuša-bohyňa lásky, Mars-boh vojny, Jupiter-najvyšší boh a Saturn-starý boh roľníctva. Planéta Urán patrí už novoveku. Objavil ju anglický astronóm a optik nemeckého pôvodu William Herschel v roku 1781. Existencia Neptúna a Pluta sa zistila len náhodou a to pri pozorovaní a zdôvodňovaní nepravidelnosti dráhy Uránu.

Siedmu planétu Uránom pomenoval nemecký astronóm johann E. Bode. Jej meno nezapadá do radu mien predchádzajúcich planét pomenovaných podľa rímskych bohov. Urán bol bohom neba z prvej generácie gréckych bohov. Mená planét Neptún-rímsky boh mora a Pluto-rímsky boh podsvetia, nenarušili starorímske pomenovania planét.
Podľa fyzikálnych a dráhových parametrov delíme planéty na 2 skupiny. Prvou skupinou sú tzv. terestriálne planéty (z lat. Terra=Zem), planéty podobné Zemi. Radíme medzi ne Merkur, Venušu, Zem a Mars. Terestriálne planéty majú približne rovnaké veľkosti a sú k Slnku bližšie ako 2 AU ( 1 AU=149 597 892km). Povrch týchto planét je zložený z kremikatých hornín. Planéty okrem Merkura majú menšie atmosféry, zložené z ťažších prvkov (kyslik, dusik, oxid uhič.). Merkúr stratil atmosféru už dávno predovšetkým pre svoju malú hmotnosť a neveľkú vzdialenosť od Slnka.

Druhú skupinu tvoria tzv. Jovialne planety (lat. Jovis=Jupiter), planety podobné Jupiteru. Zaraďujeme sem najväčšie planéty slnečnej sústavy –Jupiter, Saturn, Uran a Neptun. Pluto sa zložením podobá na jovialne planéty, no rozmerom je bližšie k ich väčším mesiacom. Jovialne planéty su oveľa hmotnejšie ako terestrialne planéty. Preto si udržali svojou priťažlivosťou aj ľahké prvky, ktoré z terestriálnych planét postupne unikli. Obrovské atmosféry jovialnych planét obsahujú prevažne ľahké prvky, vodik, hélium.

Slnko

Najbližšia hviezda. Slnko je našou najbližšou hviezdou. Stredná vzdialenosť od Slnka je 149 597 892 km(1AU). Najbližšie je naša Zem od Slnka v periheliu (147 097 000km) a najďalej v apoheliu (152 099 000km). Slnečné žiarenie ovplyvňuje celú slnečnú sústavu. Bez Slnka by neexistovali planéty ani život na Zemi. Slnko rozmerom a žiarením patrí iba k priemerným hviezdam hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2V. Hmotnosť Slnka je 1.989*10 na 30 kg, priemer 1 391 960 km. V porovnaní so Zemou je 335 000 krát hmotnejšie, so 109 raz väčším priemerom. Slnko je obrovská rotujúca plynová guľa a priemernou hustotou látky 1.41g/cm3, teda iba o niečo hustejšia ako voda (1g/cm3). Teplota v strede Slnka dosahuje 19 miliónov stupňov Celzia a hustota až 130 g na cm. Takúto hustotu v strede Slnka zapríčiňuje obrovský tlak jeho horných vrstiev, ktorý v strede dosahuje 4.10 na 10 Mpa. Hustota od stredu klesá a pri povrchu dosahuje už iba 0.001 g na centimeter kubický.

Slnečná látka si napriek obrovským tlakom všade zachováva charakter plynu. Slnko sa skladá zo 70% vodíka, z 28 % hélia a zvyšné 2% pripadajú na ostatné prvky. Naše súčasné poznatky o vnútornej stavbe hviezd nám predstavujú Slnko ako obrovskú nukleárnu pec, v ktorej sa vodík mení na vodík a vznikne nielen hélium, ale navyše 10 na 12 J energie. Zdroj žiarivej energie Slnka, premena vodíka na hélium, produkuje energiu už 5 mld. rokov a bude ju produkovať ešte prinajmenšom raz tak dlho,pokiaľ sa nevyčerpajú všetky zásoby vodíka v tej oblasti Slnka, v ktorej je dostatočná teplota pre termonukleárne reakcie. Celý povrch Slnka vyžiari za sekundu 3.826* 10/26 J. Na Zem z tejto energie dopadá 2*10/17 J , čo zodpovedá 2*10 na 14 k W. Asi polovicu z dopadajúcej energie odráža, rozptyľuje a pohlcuje zemská atmosféra. Slnečné svetlo je biele, so spektrom zložením z farieb od červenej, cez oranžovú, žltú zelenú a modrú až po fialovú. Slnečné svetlo rozložené na farebné zložky môžeme v prírode pozorovať v dúhe. Slnko je najjasnejšou hviezdou na oblohe.

Slnečný povrch ma viacero vrstiev, horné vrstvy Slnka z ktorých k nám prichádza pozorované žiarenie sa nazývajú slnečná atmosféra. Najnižšou vrstvou slnečnej atmosféry je fotosféra, ktorej hrúbka neprevyšuje 200 až 300 km. Povrch fotosféry pozorujeme ako slnečný kotúč, žiariaci bielym svetlom. Charakteristickou črtou fotosféry je jej zrnitosť, granulácia. Škvrny na povrchu Slnka sú viditeľné už voľným okom. Sú to oblasti vo fotosfére s nižšou teplotou ako okolie. Na dobre vyvinutej škvrne sa dá rozoznať tmavý tieň (umbra) - čo je akoby jadro škvrny a svetlejší polotieň (penumbra). Škvrny vznikajú v oblastiach so silnými magnetickými polami a môžu dosahovať veľkosti od 100 km až do 90 000 km. Životnosť škvrny je úmerná jej veľkosti.
Nad fotosférou je chromosféra, ktorú možno pozorovať iba niekoľko sekúnd počas úplného zatmenia Slnka a ktorá má jasno červené sfarbenie.

Ohromujúcim dojmom na nás pôsobia protuberancie. Sú to obrovské husté chladné oblaky, prevažne vodíkovej plazmy, vyvrhnute z povrchu Slnka rýchlosťou desiatok až stoviek km za sekundu. Ich kostrou je silne magnetické pole. Pokojné protuberancie existujú i niekoľko mesiacov a dosahujú výšky až 30 000 km, zanikajú náhle. Medzi aktívne protuberancie patria výtrysky, obrovské výtrysky naz. Koronálne hmotnostne prúdy. Predstavujú skoncentrovaný chromosférický materiál vyvrhnutý rýchlosťou 100-250km za s pozdĺž mag. siločiar. Dosahujú až 200 000 km nad povrchom Slnka a ich životnosť je menej ako niekoľko desiatok minút.

Slnko je okrem elektromagnetického žiarenia, v ktorom nechýba ani rádiové, röntgenové a gama žiarenie, aj zdrojom korpuskulárneho žiarenia, známeho pod názvom slnečný vietor. Častice, zo slnečného žiarenia, pri styku so zemskou atmosférou vyvolávajú polárne žiary a sú zdrojom porúch magnetického poľa zeme. V medziplanetárnom priestore sa podieľajú na formovaní chvostov komét. Poslednú, najvyššiu vrstvu slnečnej atmosféry, korónu, môžeme pozorovať iba pri úplných zatmeniach Slnka, a od roku 1930 aj pomocou špeciálneho ďalekohľadu, koronografu.
Budúcnosť Slnka v súlade so scenárom vývoja hviezd hlavnej postupnosti nie je pre nás zvlášť povzbudivá. Po vyhorení vodíka v centrálnej oblasti Slnka, k čomu dôjde asi za 5 miliónov rokov, bude jeho centrálnu oblasť tvoriť héliové jadro obklopené rozsiahlou vodíkovou atmosférou. Termojadrové reakcie sa zastavia a Slnko sa začne zmršťovať. Tým začne stúpať teplota v jeho vnútri a opäť začne horieť vodík, tentoraz v tenkej vrstve okolo héliového jadra. Teplota vrstvy vodíka vzrastie za krátky čas tak, že tlak žiarenia v nej prevládne nad gravitáciou a vrstva sa začne vzďaľovať od centrálnej oblasti Slnka. Slnko sa stane červeným obrom a bude 1 000 ráz jasnejšie a 100 razy väčšie ako dnes. Jeho povrch bude siahať až po dráhu Zeme. Vzniknutá planetárna hmlovina pohltí zvyšné vonkajšie planéty, ktoré sa ešte nestihli vypariť pri stúpajúcej teplote Slnka. Vonkajší pozorovateľ uvidí na mieste slnečnej sústavy peknú planetárnu hmlovinu a po čase na mieste Slnka bieleho trpaslíka

Slnovrat – astronomický začiatok leta a zimy, okamih, keď slnko pri svojom zdanlivom pohybe dosiahne najväčšiu odchýlku od rovníka a začína sa vracať. Pri zimnom slnovrate 21. decembra stojí slnko nad obratníkom kozorožca, pri letnom slnovrate 21 . júna nad obratníkom raka. Ako najdlhší a najkratší deň roka bol letný a zimný slnovrat orientačným bodom v kalendári. V slovenských ľudových zvykoch sa slávil na deň svätého Jána 24. júna a na Vianoce 24. decembra, spájal sa so starým pohanským kultom slnka a predstavami jeho znovuzrodenia a odumierania, s čím súviselo obradné zapaľovanie ohňa, magické zákony na zabezpečenie blahobytu, zdravia, predpovedalo sa počasie, úroda, a osudy ľudí.

Zatmenie mesiaca – jav, keď sa mesiac dostane do tieňa Zeme. Zatmenie môže byť čiastočné, keď Zem zatieni len časť mesiaca (trvá maximálne 3 h 49 min.), úplné, keď tieň Zeme úplne prekryje mesiac (1h 44 min.), a polotieňové (5h 57 min.).

Zatmenie slnka – Zatmenie Slnka patrí k nápadným, ale pomerne zriedkavým prírodným úkazom. Zatmenie nastáva, keď Mesiac vojde sčasti alebo celkom do spojnice Slnka a Zeme a jeho tieň zasiahne povrch Zeme. Zatmenie môže byť úplné, keď tieň mesiaca zasiahne celú Zem, čiastočné, keď zasiahne len časť Zeme a prstencové, keď môžeme pozorovať prečnievajúci okraj slnka ako žiariaci prsteň.

Slnečné zatmenia sa opakujú v perióde Saros, ktorej dĺžka je 18 rokov a 10 alebo 11 dní. Počas Sarosa sa vystrieda 45 slnečných zatmení. V jednom roku môže byť maximálne päť a minimálne dve slnečné zatmenia. 2 posledne zatmenia slnka v Strednej Európe boli v roku 1706 a 1999. Nasledujuce bude v roku 2381.
MERKÚR – je najbližšia planéta k Slnku. Svojím vzhľadom a veľkosťou sa najviac podobá Mesiacu. Doba obehu okolo Slnka je 87.97 dní, doba otočenia sa okolo svojej osi je 58.65 dní a priemer planéty je 4878 km. Merkúr nemá svoj mesiac. Teplota na osvetlenej strane dosahuje 450°C, zatiaľ čo teplota na odvrátenej strane klesá na –180°C.

VENUŠA – je pri pozorovaní zo Zeme po Mesiaci najjasnejším objektom na oblohe. Avšak jej jasnosť kolíše podľa fázy, najjasnejšia je v splne. Jej jasnosť spôsobujú oblaky, do ktorých je stále zahalená. Na Venuši je mohutná sopečná činnosť, pri nej sa uvoľňuje láva a kyselina sírová. Venuša je vďaka svojej atmosfére ukážkou extrémneho skleníkového efektu, a preto sa tu teplota po celý rok pohybuje okolo 470°C.Nemá svoj mesiac.

ZEM – je jediným známym miestom v celej Slnečnej sústave, kde existuje život. Od ostatných planét sa líši hlavne tým, že sa na nej nachádza voda v kvapalnom stave. Atmosféra Zeme je v celej Slnečnej sústave jedinečná, pretože sa v nej nachádza kyslík a 5 km hrubá ozónová vrstva, ktorá bráni prenikaniu smrtiacemu žiareniu z vesmíru (ultrafialové lúča a iné.) Ďalšia zásluha sklonu zemskej osi a obehu okolo Slnka je striedanie štyroch ročných období.

Jedinou prirodzenou družicou Zeme je Mesiac. Vedci sa dodnes dohadujú o vzniku Mesiaca, ale najpravdepodobnejšia teória je, že nejaké teleso sa zrazilo so Zemou a okolo planéty začali lietať kamenné úlomky, ktoré sa zlučovali a postupne zahrievali. Po vychladnutí vzniklo nové teleso, náš Mesiac. Mesiac má vždy osvetlenú len jednu polovicu, naklonenú k Slnku. Doba od novu do novu je približne 29 dní. Mesiac má taktiež vplyv na oceán, svojou gravitáciou spôsobuje príliv a odliv.

MARS – je červená planéta Slnečnej sústavy. Od 19.st. niektorí ľudia začali veriť, že na planéte existuje život. Túto teóriu však vyvrátila v roku 1965 preletom okolo Marsu sonda Mariner 4. Svoj červený povrch získala planéta vďaka svojim rozsiahlym púštnym oxidom železa, preto môžeme povedať. Na Marse sa taktiež nachádza najväčšia sopka v Slnečnej sústave - Olympus Mons, ktorá sa týči do výšky 24 km. Atmosféra Marsu je príliš riedka a neobsahuje kyslík, takže sa v nej nedá dýchať. Okolo Marsu obiehajú dva mesiace Phobos a Deimos.

JUPITER – je najväčšou planétou v Slnečnej sústave. Je takmer 318krát väčší a priemer má 11krát väčší ako Zem. Na povrchu panujú kruté búrky a vetry. Atmosféru planéty tvoria jedovaté a nedýchateľné plyny (čpavok, vodík, metán). Okolo Jupitera obieha najmenej 16 mesiacov. Z nich 4 sú pozorovateľné aj menšími ďalekohľadmi. V roku 1979 objavil Voyager 1, že okolo planéty krúži tenký a slabo žiariaci prstenec – z kamenných alebo ľadových častíc.
SATURN – je asi najkrajší pre pozorovanie zo Zeme. Je výnimočný tým, že ho obklopuje prstenec. Zo Zeme sa javí, že sa skladá z troch častí, ale kozmická sonda Voyager 1 v roku 1985 objavila, že ho tvoria tisíce uzunkých prstencov. Zloženie planéty je hlavne z vodíka a hélia a jeho jadro je kamenné. Celá planéta je zahalená do pásov mrakov. Okolo Saturnu obieha najmenej 18 mesiacov.

URÁN – sa skladá z vodíka a hélia. Objavený bol v roku 1781 Angličanom Williamom Herschelom. V minulosti zrejme narazilo do Uránu obrovské teleso, ktoré planétu naklonilo, a preto sa prevrátila na bok. Sklon osi je tak najväčší zo všetkých planét a je 97°86‘. Má prstenec. Urán má najmenej 17 mesiacov, medzi najväčšie patria Titania a Oberon, avšak najzaujímavejší je 3x menší Miranda.

NEPTÚN – je predposlednou planétou Slnečnej sústavy. Nazýva sa aj modrá planéta. Je najmenšia z plynných planét a tvorí ju taktiež vodík a hélium. Okolo planéty obieha 8 mesiacov, z ktorých je najväčší Triton. Má aj činné sopky. Na tomto mesiaci, však chŕli miesto lávy tekutý dusík.

PLUTO – je najvzdialenejšou a najmenšou planétou. Astronóm Clyde Tombaugh ho zazrel v roku 1930 pri systematickom pozorovaní oblohy. Pluto obieha po veľmi pretiahnutej dráhe a 20 z 248 rokov sa pohybuje vo vnútri dráhy Neptúna a stáva sa predposlednou planétou. Keď je planéta najbližšie k Slnku, jeho večne zmrznutý povrch sa roztápa, uvoľňujú sa plyny a na určitú dobu má Pluto atmosféru. Okolo Pluta obieha iba jeden mesiac nazvaný Charon.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk