Slnko, najbližšia hviezda Zeme, je plynná guľa. Asi 70% jeho hmoty tvorí vodík a 28% hélium. Takmer 99% masy slnečnej sústavy predstavuje samo Slnko. Je to najhmotnejšie a najväčšie teleso: naprieč jeho kotúčom by sa dalo poukladať 109 Zemí, naprieč Jupiterom, druhým najväčším telesom by ich bolo 11. Najmenšími telesami slnečnej sústavy sú prachové zrniečka. Každé teleso rotuje okolo svojej osi a obieha okolo Slnka, centrálneho telesa. Slnko vzniklo asi pred 5 miliardami rokov, po ňom nasledovali planéty a menšie telesá. Slnko aj všetky telesá, ktoré okolo neho obiehajú, pochádzajú z jedného plynovo – prachového mraku. Jej rotujúci mrak zhustol, formovalo sa z neho Slnko. Obklopoval ho zvyškový materiál. Merkúr, Venuša, Zem a Mars sa utvorili z prachu v blízkosti Slnka. Vo vzdialenejších oblastiach kde bolo chladnejšie, zhlukovaním snehu, plynu a prachu vznikli Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a Pluto. Vďaka svojej mase je Slnko telesom s najväčšou gravitačnou silou v celej sústave. Práve gravitácia drží planéty na ich obežných dráhach. Pohybujú sa rýchlo, takže Slnko ich nemôže pritiahnuť. Planéta sa pohybuje tým rýchlejšie, čím je k Slnku bližšie. Čím je od Slnka ďalej, tým menej je ním priťahovaná, a tým pomalšie ju obieha.

Najmenšie telesá v slnečnej sústave sa utvárali z materiálu, ktorý sa nedostal do planét. Medzi Marsom a Jupiterom je pásmo planétok (asteroidov), pozostávajúce z miliónov kameňov. Gravitácia Jupitera znemožnila, aby sa zhlukovanie tohto materiálu zavŕšilo vznikom planéty. Planéty aj asteroidy obiehajú okolo Slnka v rovnakom smere ( pri pohľade so severného pólu proti smeru hodinových ručičiek ), ale rôznymi rýchlosťami. Obežné dráhy majú elipsovitý tvar a sú viac – menej v tej istej rovine. Najviac je od nej odklonené Pluto. Kométy obiehajú okolo Slnka v smere i v proti smere hodinových ručičiek. Kométy a asteroidy ( planétky ) predstavujú medziplanetárnu hmotu a sú zvyškami spred 4,6 miliardy rokov – z čias, keď sa formovali planéty slnečnej sústavy. Kométy sú snehovo – prachové gule na okraji slnečnej sústavy, v tzv. Oortovom oblaku. Niektoré opustia tento oblak a pohybujú sa smerom k Slnku. Slnečné teplo topí sneh, čo vyzerá akoby sa kométa zväčšovala. Vesmírnym priestorom sa pohybujú drobné zrniečka prachu a kamenné kusy, sú to meteoroidy a pochádzajú z dvoch hlavných zdrojov – komét a asteroidov.

Najbližším vesmírnym susedom Zeme je Mesiac, sivé a suché kamenné guľovité teleso bez ovzdušia a bez života. Má asi štvrtinu jej veľkosti a je jej jediným prirodzeným satelitom. Obieha okolo nej a spolu s ňou okolo Slnka. Je to jediné nebeské teleso, na ktoré sa už ľudia dostali. Mesiac pozostáva z hornín a prachu. Jeho povrch je posiaty krátermi. Väčšina z nich vznikala pred 3 miliardami rokov, keď naň dopadali kamene z vesmírneho priestoru. Z materiálu, ktorý bol dopadom vymrštený von, sa utvorili horské pásma. Množstvo veľkých kráterov vyplnila sopečná láva. Počas obehu Mesiaca okolo Zeme vidieť zo Zeme rôzne veľké úseky jeho osvetlenej strany. Tento jav sa označuje ako mesačné fázy. Počas obehu Mesiaca okolo Zeme dochádza pravidelne k javu, keď je Mesiac od Slnka ďalej ako Zem. Slnečné lúče naň však dopadajú i tak, lebo tieto tri telesá nie sú v dokonalom zákryte. Dva – tri razy za rok sa vak do takéhoto zákrytu dostane. Vtedy zo Zeme pozorujeme jeho zatmenie – slnečné lúče naň v dôsledku tieňa Zeme nedopadajú.
Na všetko, čo sa vie o vesmíre, sa prišlo pozorovaniami zo Zeme alebo z jej blízkosti. Moderné teleskopy zhromažďujú informácie získané zachytávaním elektromagnetického žiarenia prenášaného vlnami určitej dĺžky, ktoré vysiela každý objekt vo vesmíre. Na základe analýzy rôznych vlnových dĺžok v rámci určitého rozpätia je možné dospieť k istým obrazom vesmíre. Vďaka zdokonaľovaniu teleskopov možno pozorovať čoraz vzdialenejšie oblasti vesmíru. Technika umožňuje snímať až do vzdialenosti 15 miliárd svetelných rokov.