Dovtedajšie práce využívali procedúry zakladajúce sa na fenoméne adsorpcie alebo rozdelení, ale tieto procedúry nemali Tswettov zlomový vývojový stupeň, a preto neponechali rozsiahle rozvrstvenie zmesí.


1.2 Vývoj chromatografie


1848 Way a Thompson spoznali fenomén iónovej výmeny v roztoku
1850-1900 Runge, Schoenbein a Goeppelsroeder vypracovali analýzu kapilarity
1876 Lemberg ilustroval vratnosť a stoichiometriu iónovej výmeny v hliníkovo-silikátových mineráloch
1892 Reed prvýkrát zaznamenal stĺpec separácie: rúry kaolínu používané na oddelenie chloridu železitého od síranu mednatého
1903-1906 Tswett vynašiel chromatografiu použitím čistého rozpúšťadla na vývoj chromatografu, vymyslel nomenklatúru, použil jemné adsorbenty na rozdelenie chloroplastových pigmentov
1930-1932 Karrer, Kuhn a Strain použili aktivované vápnikové, hliníkové a horčíkové adsorbenty
1935 Holmes a Adams syntetizovali syntetickú organickú iónovú výmenu živice
1938 Reichstein zaviedol tekutinu alebo tekutý chromatograf, takto rozšíril aplikáciu chromatografie na bezfarebné substancie
1938 Izmailov a Shraiber diskutovali využitie tenkej vrstvy voľného hliníka natretého na tabuli skla
1939 Brown prvýkrát použil kruhovú papierovú chromatografiu
1940-1943 Tiselius rozdelil frontálnu analýzu a metódu nahradenia vývoja
1941 Martin a Synge zaviedli stĺpcovú rozdeľovaciu chromatografiu
1944 Consden, Gordon a Martin prví popísali papierovú rozdeľovaciu chromatografiu
1947-1950 Boyd, Tompkins, Spedding, Rieman a iní aplikovali iónovovýmennú chromatografiu na rôzne analytické problémy
1948 M.Lederer a Linstead aplikovali papierovú chromatografiu na anorganické zlúčeniny
1951 Kirchner zaviedol tenkovrstvovú chromatografiu tak, ako je využívaná dnes
1952 James a Martin vyvinuli plynovú chromatografiu
1956 Sober a Peterson pripravili prvú iónovú výmenu celulózy
1956 Lathe a Ruthvan použili prírodné a modifikované škrobové molekulárne sito na odhad hmotnosti molekúl
1964 J.C.Moore vyvinul chromatografiu ako praktickú metódu


1.3 Teória chromatografie


Teoretické aspekty chromatografie študoval prvýkrát Wilson v roku 1940, ktorý diskutoval kvantitatívne aspekty vo vzťahoch pre difúziu. Prvé podrobné matematické spracovania popisujúce stĺpcové rozvrstvenie vo vzťahoch pre stacionárnu fázu a difúziu boli prezentované v roku 1949. Akokoľvek, to bol Deemter a jeho spolupracovníci, ktorí v roku 1956 vymysleli teóriu pre pomer na popísanie procesu separácie, ktorá sledovala skoršiu prácu Lapida a Admunsona z roku 1952. V šesťdesiatych rokoch sa rozvíjalo veľa teórií a bola vytvorená aj hlavná teória chromatografie. Na jej základe sa vyvinula moderná chromatografia. Potom pokračoval ďalší rozvoj vo všetkých odvetviach chromatografie, v materiáloch, ale aj v pomôckach. Výsledkom je, že dnešné metódy sú presnejšie, spoľahlivejšie a účinnejšie. 2. Chromatografia


Slovo chromatografia pochádza z gréckeho slova chromos, čo znamená farba.
Je to separačná metóda, ktorá má v laboratórnej praxi široké uplatnenie vďaka veľkému počtu pracovných modifikácií. Používa sa na čistenie látok od prímesí, na oddelenie jednej alebo viacerých zložiek zo zmesi, na rozdelenie zmesi na chemicky čisté látky, na identifikáciu týchto látok. Chromatografia sa využíva najmä tam, kde nemožno použiť iné separačné a čistiace metódy (kryštalizácia, destilácia, extrakcia) vzhľadom na malé množstvo delenej zmesi, vysokú teplotu varu zložiek, ich termolabilitu a podobne.
Chromatografia je fyzikálna metóda delenia zmesí, pri ktorej sa jednotlivé zložky delia medzi dve fázy – stacionárnu a mobilnú. Vplyvom rôznych interakcií medzi delenými látkami a oboma fázami je pohyb delených látok v porovnaní s pohybom samostatnej mobilnej fázy spomalený. Veľkosť tohto spomalenia je v danom systéme (mobilná fáza – stacionárna fáza) pre každú látku iná, čo umožňuje rozdeliť zmes na jednotlivé zložky.


3. Delenie

Jedným z kritérií delenia chromatografických metód je delenie podľa druhu použitej stacionárnej a mobilnej fázy. Stacionárnou fázou môžu byť tuhé látky alebo kvapaliny ukotvené na vhodných nosičoch. Mobilnou fázou bývajú kvapaliny alebo plyny. Podľa toho, aké interakcie medzi delenými látkami a jednotlivými fázami sú pre rozdelenie zmesi rozhodujúce, sa chromatografické metódy delia na adsorpčné, rozdeľovacie, iónovovýmenné, size exclusion a affinity. Podľa iného kritéria sa chromatografia delí na tenkovrstvovú, papierovú, stĺpcovú, FLASH – chromatografiu a plynovú.


3.1 Adsorpčná chromatografia


Stacionárnou fázou v adsorpčnej chromatografii býva tuhá látka (adsorbent), ktorá je schopná adsorbovať na svojom povrchu látky z kvapalnej alebo plynnej mobilnej fázy.