Ďalšie balastové nádrže s menším objemom (stabilizačné balasty) umiestnené v strednej časti
ponorky sa napĺňajú a vyprázdňujú podľa hĺbky v ktorej sa ponorka pohybuje. Pomerne zložitý
systém potrubí, ventilov, rozvádzačov a čerpadiel umožňuje reguláciu množstva vodnej záťaže v
jednotlivých balastoch, jej prečerpávanie medzi jednotlivými balastmi (stabilizácia ponorky),
ale umožňuje aj prípadné čerpanie vzduchu z nich pri zatvorených horných záklopkách. Pri
vynáraní sa otvorenými dolnými záklopkami vytláča vodná záťaž vháňaním stlačeného vzduchu do
balastov (väčšie množstvo vody - menšia hĺbka), alebo vyčerpávaním pomocou tlakových
čerpadiel (vo väčšej hĺbke), príp. kombináciou oboch spôsobov. Množstvo vodnej záťaže sa musí
pri ponáraní presne regulovať (obmedzený tlak zariadení na vytlačenie vodnej záťaže), inak hrozí
nekontrolovaný "pád do hlbín" a následná implodia (výbuch dovnútra) tlakového trupu ponorky. Na manévrovanie pod hladinou (ale aj na zmenu hĺbky bez použitia balastov) je ponorka vybavená
otočnými kormidlami (horizontálne - hĺbkové a vertikálne - smerové), ktoré sú upevnené na boku
ponorky v prednej a zadnej časti a fungujú podobne ako krídla lietadla.
Pozn.najlepšie ponorky cez druhú svetovú vojnu sa dokázali ponoriť na periskopovú hĺbku za 30
sekúnd a dosahovali hĺbky cez 100 metrov.

Prvé vojensky použiteľné ponorky boli v podstate loďami a pod hladinu sa ponárali iba pri
potrebe ukryť sa alebo pri útoku na cieľ. Za prvej a druhej svetovej vojny zaznamenali ponorky
veľký pokrok v konštrukcii a výzbroji, k čomu prispelo aj ich hromadné nasadenie ako
plnohodnotného vojenského prostriedku. Zariadenia na vyhľadávanie ponorených ponoriek (Sonar,
Asdic) neboli ešte tak účinné a väčším nebezpečenstvom pre ponorky boli podstatne rýchlejšie
hladinové plavidlá.
Zdokonalenie radarových zariadení a ich inštalácia na lodiach a v lietadlách znamenali pre
vynorené ponorky daľšiu hrozbu. Protiopatrením bolo zavedenie detektora radarových vĺn (Metox,
Naxos) a vetracej rúry (Šnorchel) umožňujúcej činnosť dieselového motora tesne pod hladinou.

Najúčinnejšou zbraňou ponoriek sú torpéda. Ponorky mali vpredu dva až šesť, vzadu jeden až dva
torpédomety. Ponorka mohla mať na palube až 28 torpéd (6 v torpédometoch,22 v zásobe).
Cez druhú svetovú vojnu vzniklo množstvo nových typov torpéd (samonavádzacie akustické,
magnetické,križujúce atď.). Torpédo je dlhý valec vretenovitého tvaru s kormidlami a vrtuľou v
zadnej časti a náložou s detonátorom v prednej časti. Rozdeľujú sa väčšinou podľa kalibru (450 mm,533 mm) a pohonu (elektrické,na stlačený vzduch,
s paroplynovým pohonom atď.).