Mnoho nových objavov, či už fyzikálnych , alebo chemických bolo zneužitých na výrobu a prípravu zbraní, bômb alebo výbušnín. Poznanie jadrovej energie nebolo výnimkou. Vedci si uvedomovali, že prírodný urán by sa v bombe nedal využiť, lebo obsahuje len 0,7 % izotopu 235 - iba v jeho prípade nastáva proces štiepenia, teda je možné ho rozštiepiť. Vačšinu neutrónov uvoľnených pri štiepnej reakcií by bez akéhokoľvek óžitku zachytili atómy nerozštiepiteľného uránového izotopu 238, čiže reťazová reakcia by sa zastavila skôr, ako by sa vôbec rozbehla. Bomba by sa však mohla stať skutočnou, keby sa dva izotopy oddelili. Rakúsky fyzik Otto Frisch (1904 - 1979) vypočítal tzv. kritickú hmotnosť uránu 235- najmenšie množstvo, pri ktorom samovoľne prebieha jadrová reťazová reakcia. Ukázal, že toto množstvo predstavuje iba niekoľko kilogramov, čo je množstvo vhodné aj na použitie v leteckej bombe. Výbuch jadrovej bomby sa dá charakterizovať, ako neriadená reťazová reakcia s lavínovitým štiepením. Jadrová bomba s náložou 1 kg nuklidu uránu 235 zodpovedá náloži 20 000 ton trinitrotoluénu. Teplota pri výbuchu dosahuje hodnoty okolo 10⁷ stupňov Celsia. V padesiatych rokoch sa vyvinula ešte oveľa ničivejšia bomba- vodíková bomba. Namiesto rozštiepenia jedného atómu dochádza k fúzií ( syntéze ) dvoch ľahkých izotopov vodíka a vzniká ťažší. V oboch prípadoch, či už syntéze, alebo štiepnej reakcií, dochádza k odovzdaniu veľkého množstva energie.