Venuša

Venuša je v poradí od Slnka druhá planéta a druhá zo skupiny vnútorných, alebo terestrických planét. Hmotnosťou ani rozmerom sa príliš nelíši od Zeme. Prítomnosť relatívne hustej atmosféry podobnosť zo Zemou ešte zosilňuje. Avšak bližší výskum v posledných rokoch ukázal, že podobnosť je len povrchná. Venuša obieha okolo Slnka v dráhe s veľmi malou výstrednosťou(e=0. 0068)v vzdialenosti 108×106km, tj. 0,7233 AU. Siderická doba, obehu je 224, 7 dní. Podobne ako Merkúr má Venuša fázy a v priaznivej polohe je najjasnejším hviezdnym objektom na oblohe(-4. 7m). Okolnosť, že vlastný povrch Venuše nieje pozorovateľný, ale je neustále zahalený hustou atmosférou a oblačnosťou, je tiež príčinou, prečo albedo Venuše je veľmi vysoké(0, 76). Rozptyl svetla v atmosfére tejto planéty vyvoláva aj značnú neostrost, terminátora. Radarové merania z rokov 1961 až 1970 ukázali, že Venuša rotuje retrográdne(spätne)raz za 243±0, 2 dní. Os rotácie je sklonená len o 3°k osi roviny obežnej dráhy. (S ohľadom na definíciu retrográdnej rotácie je však skon 177°. )Slnečný deň na Venuši trvá 116, 8 pozemských dní. Je nápadné, že synodická doba obehu Venuše, tj. vzhľadom k Zemi, a interval, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi, vrcholeniami Zeme pre určitý cythereálny poludník(146 dní), sú v pomere 1:4. (Cytheerea je grécky názov pre bohyňu lásky. )Toto vedie k domnienke, že existuje väzba rotácie Venuše na Zemi sprostredkovaná slapovými silami. Hlavnými zdrojmi informácii o pomeroch Venuše sú vedľa pozemských spektroskopických radarových meraniach výsledky z kozmických sond:Mariner2(1962), 5(1967), 10(1974)a, Venera4(1967), 5, 6(1969), 7(1970), 8(1972), 9(1975)a 10(1975). Teplota blízko pevného povrchu je približne 650K až 700K a nemení sa príliš behom Venušinho dna a noci. Zloženie atmosféry je 90% až 95%CO?, okolo 5%N?a 1%O? a menej než jedno percento H?O. Extrapolované pozorovania naznačujú, že na povrchu je 100násobný tlak pozemského atmosférického tlaku, tj10 MPa! Keby bola atmosféra zbavená, CO?, potom jeho zloženie by bolo veľmi podobné Zemi(tj. N:O=5:1). Vysoká teplota atmosféry, ktorá sa v priebehu cythereálneho dna nemení a je len nepatrne nižšia u pólov, naznačuje, že sa tu uplatňuje skleníkový efekt. Slnečné žiarenie v obore viditeľného žiarenia, avšak zrejme je zadržané vrstvou CO2. Je možné, že pri tomto skleníkovom efekte spolupôsobí aj mraky prachových častíc.

Prítomnosť CO2 a, CO2 bola potvrdená spektroskopickými pozemskými pozorovaniami práve tak ako stopy chlorovodíku(HCl)a fluorovodíku(HF). V najvyšších vrstvách Venušinej atmosféry bola pozorovaná rezonančná čiara Ly[alfa] a z toho ide usúdiť, že obdobne ako v exosfére Zeme i v najvyšších vrstvách atmosféry Venuše je atomárny vodík. Na rozdiel od pozemskej atmosféry je tu len nepatrné množstvo ťažkého, vodíka. Venuša nemá žiadne magnetické pole silnejšie ako 5×10-6T a okolo planéty sa nevytvorili žiadne pásma prenikavého žiarenia, analogická Van Allenovým prstencom okolo Zeme. Avšak existuje tu rázová vlna v slnečnom vetre vyvolaná planétou. Tiež v atmosfére sa dá nájst dve nevýrazné ionizované vrstvy, ktoré pripomínajú E a F vrstvu v pozemskej ionosfére. Oblačnosť, ktorá trvalo zakrýva, vlastný povrch planéty, má veľmi členitú štruktúru. Nad hustými mrakmi sú vo väčších výškach oblačné útvary podobné pozemským cirom. Zdá sa, že výmena vzdušných hmôt vo Venušinej atmosfére je veľmi pomalá a u povrchu planéty je prakticky bezvetrie. V posledných rokoch sa podarilo analýzou radarových signálov zostaviť veľmi približnú mapu časti Venušinho povrchu. Zistilo sa, že rôzne časti, povrchu Venuše majú rôzne albedo pre vlnové dĺžky 10-70cm a pravdepodobne existujú na tejto planéte rozsiahle kruhové moria obklopených horskými oblasťami. V podstate však zostáva štruktúra vlastného povrchu tejto planéty neznáma. Polomer Venuše plynúci z najnovších meraní je 6150±15km. Z porúch spôsobených touto planétou na medziplanetárne sondy, ktoré prešli v jej blízkosti, je hmotnosť, Venuše 0, 815 hmotnosti Zeme a priemerná hustota je tak 5250 kgm-3, veľmi blízka priemernej hustote Zeme. Z toho sa dá usúdiť, že vnútorná stavba telesa je obdobná štruktúre Zeme. Neprítomnosť magnetického pola súvisí s veľmi pomalou rotáciou planéty. Venuša, práve tak ako Merkúr, nemá žiadny mesiac. Nesmiernym prínosom pre výskum Venuše bolo nesporne pristátie modulu sondy Venera 9 a, 10. Modul Venery 9 priniesol prvé priame obrázky Venušinho povrchu. Povrch v mieste pristátia Venery 9 ukazuje početné kamene o rozmeroch až niekoľko desiatok cm. Mnohé majú ostré obrysy, CO svedčí o tom, že krajina je geologicky veľmi pomerne mladá. V mieste pristátia Venery 10 je povrch podstatne hladší. Je vidieť len málo vyčnievajúce kamene a medzi nimi vrstvu jemnozrnnej pôdy. Kamenitá miesta, majú škvrnitý, obrúsený povrch, CO nasvedčuje tomu, že terén je geologicky starší. V porovnaní s inými planétami sú na Venuši najbližšie fázy kryštalizácie magmatických hornín, CO podporuje ich uchovanie na povrchu.

Pri vysokých teplotách nieje atmosféra CO? chemicky aktívna vzhľadom k takým horninám. Pri malej rýchlosti vetra, i cez vysokú hustotu atmosféry, sú nárazy medzi povrchovými, časticami malé, takže erózia povrchu obrusovaním je zanedbateľná. Za týchto podmienok nieje ani jemný prach zdvihnutý do ovzdušia. Pristávacie moduly celkom potvrdili predošlé výsledky Venery 4 až 8 pokiaľ sa týka štruktúry atmosféry na Venuši. V mieste pristátia modulu Venery 10 bol tlak 9, 02 MPa a teplota 738 K.