Ten dostal do vienka pozorovanie Zeme,zvlášť jej prírodných zdrojov a atmosféry.Je vybavený taktiež štvoricou slnečných batérií.Zdržanie vo výstavbe Spektrumu umožnilo inštalovať na jeho palube i súbor amerických prístrojov.Rusovia poučený problémami z minulých stretnutí upravili modul tak, aby modul v prípade problémov bol schopný samostane lietať po dobu až 90 dní.To ale nebolo potrebné, pretože sa vydarilo už prvé spojenie.

Posledná súčasť orbitálneho komplexu sa vydala do vesmíru 23.apríla 1996.Bolo to laboratórium Priroda , ktoré však hneď po štarte začalo mať problémy s dodávkou elektrickej energie.Vedci vyslovili obavu, že by mohlo ísť o vadné batérie, z ktorých by potom mohol unikať oxid siričitý. Po pripojení k Miru(hneď na prvý pokus) preto museli kozmonauti (ruský piloti Jurij Onufrijenko a Jurij Usačov spolu s američankou Shannon Lucidovou) dlho skúmať atmosféru vnútri modulu, než otvorili jeho prielez.I po tejto operácii mali po ruke dýchacie masky.Primárnou úloho tohto modulu je pozorovanie Zeme: monitorovanie ekologickej situácie v rozľahlých priemyselných oblastiach, meranie koncentrácie najrôznejších prímesí v atmosfére, sledovanie globálnej tepelnej výmeny a tzv. skleníkového efektu, pozorovanie cirkulácie mrakov, vodných zásob, meranie erózie, seizmickej aktivity, rádioaktivity atď.

Okrem týchto veľkých laboratórnych modulov (pôvodne sa uvažovalo aj o Lekársko-biologickom laboratóriu Medilab, ale ten bol zrušený koncom 80.rokov) je v súčasnosti nedelitelným sprievodcom Miru taktiež modul DM(Docking Modul) na laboratóriu Kristall, slúžiaci k spojeniu s americkým raketoplánom.

Schéma stanice MIR. Začiatok spolupráce

14. marca 1995 bola štartom kabíny Sojuz TM-21 zahájená nová etapaspolupráce medzi nebom a hviezdami. Do lodi totiž usadli ruský piloti Vlidimír Dežurov a Gennadij Strekalov spolu s americkým fyzikom Normanom Thagardom, ktorý sa stal prvým americkým kozmonautom. (Kozmonauti sú ľudia, ktorí do vesmíru štartujú na palube ruskej resp. sovietskej rakete. Ten kto letí americkou loďou je astronaut).štart spoločnej historickej expedície bol dramatický, lebo k nemu došlo v silnom vetre.Jeho smer raketu tesne po vzlete mierne "posunul" stranou a naviac vyklonil jej plamene.Tie potom boli odvádzané deflektormi a začali bičovať štartovaciu rampu. Spôsobili menší požiar,keď zapálili elektroinštaláciu a kabeláž. I keď Thagard štartoval ruskou loďou Sojuz, vracal sa americkým raketoplánom Atlantis po 115 dennom lete (nový rekord občana USA). Ten k Miru zamieril 27. júna 1995 s piatimi americkými (medzi nimy boli aj dve ženy) a dvoma ruskými kozmonautami na palube. Raketoplán totiž neprišiel len pre Thagarda, ale striedal i ruskú časť posádky.I keď zástupci USA i Ruska o tomto spoločnom lete nešetrili superlatívmi, takmer na jeho konci došlo ku katastrofe. Pri odpojovaní raketoplánu Atlantis sa od základne oddelila i loď Sojuz TM-21 s dvojicou kozmonautou, ktorá mala raketoplán i Mir fotografovať.V tej chvíli teda stanica zostala bez posádky, čo sa takmer vypomstilo, keď zlyhal jej hlavný počítač. Mir prestal komunikovať s okolím.Naviac vypovedal službu i jeho stabilizačný a orientačný systém.