Začiatok astronómie

Najstaršie svedectvá o pozorovaniach nebeských telies, ako aj prvé nesporné astronomické poznatky nachádzame u starých kultúrnych národov, akými boli v Ázii Sumeri, Babylončania a Číňania, v Afrike Egypťania, v Amerike Mayovia, v Európe Briti. Obrábanie pôdy a pestovanie poľnohospodárskych plodín si vyžiadali usadlý spôsob života a veľmi skoro aj snahu pochopiť a predvídať pravidelne sa opakujúce javy prírody a oblohy.

Pravdepodobne už v 5. tisícročí pred n. l. sa začal používať na astronomické merania gnómon, jeden z najstarších prístrojov astronómie. Približne 4000 rokov pred n. l. mali Sumeri už celkom presnú predstavu o štyroch svetových stranách. Egypťania v tom čase už vedeli, že rok trvá 365 dní, že každoročne tesne pred záplavami Nílu sa ukáže na rannej oblohe hviezda Sírius (Sotis), a to približne po 70-dňovom období neviditeľnosti (19. júla, heliaktický východ Síria). Na 15. februára 3379 pred n. l. pripadá písomná správa Mayov o zatmení Mesiaca, ide však zrejme o spätný výpočet zatmenia z oveľa neskoršej mayskej kultúry. V Egypte už v 3. tisícročí pred n. l. používali na meranie času cez deň slnečné hodiny. V období 2700-2400 pred n. l. využívali Egypťania astronomickú orientáciu podľa pyramíd. Na rok 2461 pred n. l. pripadá prvá zaznamenaná konjunkcia planét v čínskych análoch; je však možné, že aj tu išlo len o spätne vypočítaný jav. Podobne treba vysvetliť i prvý záznam v čínskom katalógu o pozorovaných kométach, ktorý pripadá na rok 2296 pred n. l. Babylončania už v období 2400-2200 pred n. l. poznali päť "blúdivých hviezd" - planét, mali určitú predstavu o ekliptike a hviezdnu oblohu rozdelili na súhvezdia s názvami, ktorých väčšina sa zachovala dodnes. Vypracovanú mali aj teóriu pohybu Slnka, Mesiaca a planét s predstavou ôsmich sfér, uprostred ktorých je Zem. Približne 2000 rokov pred n. l. starí Číňania poznali pohyb Slnka už tak presne, že mohli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca. Na chybu vo svojich výpočtoch zatmenia Slnka doplatili životom roku 2137 pred n. l. v Číne cisársky dvorní astronómovia Hi a Ho, lebo nesplnili svoju povinnosť ohlásiť zatmenie Slnka vopred. Z obdobia 1900 pred n. l. pochádza monumentálna kamenná stavba Stonehenge pri Salisbury v juhozápadnom Anglicku, ktorú používali Briti nielen na náboženské obrady, ale nesporne aj na astronomické pozorovania.

Roku 1361 pred n. l. v Číne prvýkrát pozorovali zatmenie Mesiaca, z roku 1216 pred n. l. pochádzajú celkom nesporné čínske pozorovania zatmenia Slnka.

Okolo roku 1100 pred n. l. čínsky vedec Ču Kong určil s obdivuhodnou presnosťou sklon ekliptiky k svetovému rovníku. V tom čase Číňania už používali kalendár, založený na poznatku, že rok trvá 365,25 dňa a že Mesiac vystrieda svoje fázy za 29,5 dňa.

V Mezopotámii bola v 8. storočí pred n. l. zavedená pravidelná astronomická pozorovacia služba, ktorá sa udržala až do polovice 3. storočia pred n. l. Najstaršie spoľahlivo datované pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Mezopotámii sa uskutočnilo 15. júna 763 pred n. l., z roku 721 pred n. l. pochádza prvá správa o pozorovaní zatmenia Mesiace v mezopotámskej oblasti. Babylonskí astronómovia vyvinuli veľké úsilie na dosiahnutie čo najväčšej presnosti astronomických pozorovaní. Polohu nebeských telies vedeli určiť s presnosťou na 6 minút, čas s presnosťou na 0,75 minúty. Zistili, že synodický mesiac trvá 29 dní 12 hodín 44 minút 7,5 sekundy, čo sa len o niekoľko sekúnd odlišuje od moderne určenej hodnoty tejto veličiny. Najväčším úspechom babylonskej astronómie bol objav a presné určenie periodicity zatmení Slnka a Mesiaca (Saros; trvanie 223 synodických mesiacov = 18 rokov 11,3 dňa).

Približne zo 7. storočia pred n. l. pochádza najstaršia známa učebnica astronómie Mul apin. Vznikla v Mezopotámii v období najväčšieho rozmachu babylonskej astronómie. Obsahuje zoznamy dvojíc hviezd, z ktorých jedna vychádza v čase západu druhej. Uvádzajú sa v nej aj dátumy heliaktických východov hviezd a súčasne i zoznamy hviezd, ktoré sa práve v tom čase nachádzajú v zenite. Učebnica obsahuje aj časové intervaly medzi heliaktickými východmi niektorých hviezd. Usudzuje sa, že prvá časť učebnice pochádza z obdobia približne 3000 rokov pred n. l. Prvý známy hviezdny katalóg, obsahujúci pomerne presné polohy 809 hviezd, bol zostavený v 4. storočí pred n. l. v Číne. Hlavná redakcia tohto katalógu sa pripisuje čínskemu astronómovi Ši Šenovi; spracovaniu katalógu predchádzalo veľké množstvo pozorovaní a meraní polôh hviezd. Zo 4. storočia pred n. l. pochádza aj čínska kniha Ken-Š'sing-ting (Základy určovania hviezd).

V úsilí spresniť kalendár zaviedli v Mezopotámii už v 6. storočí pred n. l. prestupný mesiac, ktorým sa vyrovnávali diferencie medzi používanou dĺžkou roka 360 dní (12 mesiacov po 30 dňoch) a skutočnou, vtedy už dobre známou dĺžkou roka 365,25 dňa. Od roku 383 pred n. l. sa zaviedol 19-ročný prestupný cyklus, počas ktorého bolo 7 prestupných mesiacov. V Egypte mali v tom čase už rok s 365 dňami.

V Číne zaviedli reformu kalendára v období 140-86 pred n. l.

Aj z uvedených stručných informácií je zrejmé, že začiatky astronómie vychádzali z praktických potrieb vtedajšieho človeka, ale súčasne aj zo snahy poznať nepoznané a vniknúť do zákonitostí prírody. Vtedajší astronómovia sa zameriavali prevažne na určovanie pravidelností v pohyboch Slnka, Mesiaca, planét a hviezd, na zisťovanie periodicity ročných období a na zavedenie čo najvhodnejšieho kalendára.