Vynikol tam najmä Ibn Al-Zakárlí (Arzachel, 1028-1087), ktorý riadil zostavovanie Toledských tabuliek, dlho používaných v praktickej astronómii.

Rozvoj astronómie pokračoval aj v Číne. I Siň (683-727) uskutočnil rozsiahle pozorovania polôh hviezd pomocou bronzovej armilárnej sféry a na ich základe vyslovil názor o vlastnom pohybe hviezd o tisíc rokov skôr, než ich definitívne objavil E. Halley. Na observatóriu Kai-feng zaznamenal čínsky astronóm Jang Wei-T 4. júla 1054 vzplanutie supernovy, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina a pulzar NP0532. Začiatkom 14. storočia čínsky astronóm a matematik Kuo Šou-Ting (1231-1316) zorganizoval rozsiahlu sieť astronomických observatórií a zostavil kalendár s dĺžkou roka 365,2425 dňa (Šouši Li), zavedený v Číne roku 1281; svojou kvalitou sa vyrovnal neskoršej gregoriánskej reforme.

V arabskom svete sa pozorovateľská astronómia začala opäť rozvíjať až v 13. storočí, a to v Strednej Ázii. Najlepšími prístrojmi bolo vybavené observatórium v Marághe (iránsky Azerbajdžan), ktoré s podporou mongolského chána Hülägüho založil a viedol astronóm Nasr-Eddin (Násír Ad-Dín Mohammed-Ibn-Hassan, 1201-1274). V observatóriu zostavili vynikajúce tabuľky pohybu planét (Ilchanské tabuľky) a vydali hviezdny katalóg. Nasr-Eddin odvodil hodnotu precesie 51", ktorá sa iba nepatrne odlišuje od súčasnej hodnoty 50,26". V prvej polovici 15. storočia dosiahlo vysokú úroveň observatórium v Samarkande. Vynikli v ňom najmä uzbeckí astronómovia Džemíd-Al-Káší (asi 1350-1436) a zakladateľ observatória Ulugbeg (1394-1449). Pozorovania veľkými prístrojmi observatória v Samarkande vynikali vysokou presnosťou. Tabuľky planét a hviezdny katalóg tohto observatória sa dostali až do Európy a ich presnosť nebola prekonaná až do čias Tycha Braheho.

V Európe bola astronomická aktivita v tomto období veľmi nízka. Až po prvých križiackych výpravách v polovici 12. storočia spoznali na západe Ptolemaiovo dielo Megalé syntaxis, a to najmä z prác arabských astronómov. Niektoré astronomické diela preložil z arabčiny do latinčiny Hermann z Dalmácie (12. storočie). Ptolemaiov Almagest preložil v Tolede roku 1175 Gherardo de Cremona (1114-1187); z gréckeho originálu preložil toto dielo do latinčiny už roku 1160 neznámi sicílsky autor, preklad však upadol do zabudnutia a zachoval sa iba preklad až z 15. storočia. Almagest a komentáre k nemu boli hlavným prameňom učebníc astronómie v celom západnom svete. Prvou takou učebnicou bol Tractatus de Sphaera. Napísal ju Angličan Ioannes de Sacrobosco (okolo 1200-1256), ktorý až do svojej smrti prednášal astronómiu na univerzite v Paríži.