storočia sa začali zakladať veľké a kvalitne vybavené observatóriá: v Paríži (1667), v Greenwichi (1675), o niečo neskôr v Kodani a v Berlíne.

Výkonné ďalekohľady a presné meracie prístroje umožnili množstvo nových, nečakaných objavov. Ch. Huygens objavil roku 1655 najväčší Saturnov mesiac Titan a hneď potom aj Saturnov prstenec (1655-1656). Taliansky astronóm Giovanni Domenico Cassini (1625-1712), riaditeľ parížskeho observatória, objavil ďalšie štyri Saturnove mesiace (1671-1684) a z pozorovaní Marsu určil na základe tretieho Keplerovho zákona pomerne presnú hodnotu astronomickej jednotky (1672). O niekoľko rokov neskôr na parížskom observatóriu určil O. Ch. Römer rýchlosť svetla na základe pozorovania zatmení Jupiterových mesiacov (1676). Na Greenwichskom observatóriu zostavil John Flamsteed (1646-1719) hviezdny katalóg Historia Coelestis Britannica s presnými polohami 2866 hviezd, odvodenými z jeho dlhoročných pozorovaní (katalóg vyšiel po jeho smrti roku 1725). James Bradley (1693-1762) objavil roku 1725 aberáciu svetla hviezd a roku 1747 nutáciu zemskej osi s periódou 19 rokov. Nicolas Louis de la Caille (1713-1762) a Joseph Jérôme de la Français Lalande (1732-1807) súčasnými meraniami z mysu Dobrej nádeje a z Berlína roku 1751 spresnili dennú paralaxu Slnka a roku 1752 určili dennú paralaxu Mesiaca. Veľmi presnú hodnotu slnečnej paralaxy odvodil roku 1769 Nevil Maskelyne (1732-1811) z pozorovaní prechodu Venuše pred Slnkom. Roku 1756 začalo svoju činnosť observatórium na univerzite v Trnave, ktoré bolo vybudované podľa návrhov Maximiliána Hella (1720-1792). Observatórium bolo vybavené veľmi kvalitnými ďalekohľadmi, skonštruované miestnym profesorom F. Kerim (1702-1768). Pod vedením Františka Weisa (1717-1785), narodeného v Trnave, vydávalo vlastnú ročenku Observationes Astronomicae (1757-1770), ktorá bola prvým prírodovedným periodikom v celom Uhorsku. Trnavské observatórium zaniklo roku 1777, keď univerzitu preložili z Trnavy do Budapešti.