Zvuk vnímame sluchovým orgánom. Ľudské ucho je veľmi zložitá sústava, ktorá reaguje na tlakovú zložku akustického poľa.
Zvuk prichádza zvukovodom k bubienku, ktorý sa rozochveje vynútenými kmitmi.
Bubienok oddeľuje vonkajšie ucho od stredného ucha. Aby si poslucháč uvedomil zvuk, musí sluchový orgán zistiť jeho kmitočet, čiže previesť analýzu. Pri vysokých kmitočtoch je maximum presne vyjadrené. Príslušné nervy signalizujú do mozgu miesto najväčšieho podráždenia, a tým nepriamo i kmitočet vnímaného zvuku. Pri vysokých kmitočtoch nestačí sluchový nerv prenášať tak vysokú frekvenciu impulzov.

Výšku tónu rozoznávame: absolútnu a relatívnu.

Absolútnu výšku tónu vníma iba veľmi málo ľudí a relatívnu postrehnú väčšinou ľudia s hudobným sluchom.
Hladina hlasitosti závisí na výške tónu. Tóny , ktorých hladina zvuku je nad 120 – 140 fónov nespôsobujú už pocit zvuku, ale bolesť. Už po niekoľkých hodinách práce v hluku dochádza k zmene sluchu. Ak človek pracuje viac rokov v hlučnom prostredí dochádza k trvalým zmenám sluchu až k poškodeniu. Preto sa dnes vyžaduje , aby všade kde je hlučné pracovisko bol sluch chránený minimálne slúchadlami.
K úplnej strate sluchu môže dôjsť aj v prípadoch keď sa človek nachádza v mieste silnej explózie čo má za následok prasknutie ušného bubienku.