Pre dosiahnutie väčších zväčšení je potrebné použiť šošovku s veľmi malou ohniskovou vzdialenosťou, ale výroba takejto lupy a kompenzácia optických chýb by však robila veľké ťažkosti, preto sa používajú dve šošovky.

Zloženie mikroskopu:
1) objektív:
- je to šošovka s malou ohniskovou vzdialenosťou
- je naskrutkovaný v dolnej časti tubusu
- používa sa na veľké zväčšenie obrazu malého predmetu umiestneného v blízkosti ohniska
- pri dokonalejších mikroskopoch je niekoľko objektívov (rozdielne zväčšujúcich) nasadených na revolveri - otáčanie revolvera umožňuje ich ľahkú výmenu

2) okulár:
- pomocou okuláru pozorujeme obraz vytvorený objektívom ako lupou znova zväčšený

3) tubus:
- je obvykle kovová, zvnútra čierna trubica, na ktorú je zhora nasadený okulár a zdola nasunutý objektív
- tubus má zabrániť rušivému pôsobeniu svetla prichádzajúceho zo strán
- je namontovaný na statíve

4) stolček so svorkami:
- je to štvorcová plocha, uprostred ktorej sa nachádza kruhovitý otvor, ktorým prichádza svetlo odrážané zrkadielkom
- sem umiestňujeme preparáty, ktoré zachytávame svorkami

5) zrkadielko:
- slúži na nasmerovanie svetelných zväzkov do kruhového otvoru stolčeka
- zabezpečuje presvetlenie preparátu

6) irisová clonka:
- reguluje množstvo zväzkov svetelných lúčov odrazených zrkadielkom
- nachádza sa pod stolčekom

7) *kondenzor:
- skladá sa zo sústavy šošoviek
- používa sa pri silnejších objektívoch, umožňuje ostré zachytenie obrazov predmetu
- nachádza sa nad clonou




Vzniknutý obraz pozorovaný okom cez okulár je: medziobraz prevrátený a zdanlivý v nekonečne

Druhy mikroskopov:
1) binokulárny mikroskop - sú to vlastne dva mikroskopy spojené do dvojice, ktorá umožňuje pozorovať predmet oboma očami, takže ho vidíme priestorovo
2) metalografický mikroskop - slúži na zistenie štruktúry kovov pri výskume kovov a ich zliatín. Vzorky kovov sa obyčajne vopred vyleštia a potom sa pôsobí na ich povrch vhodnými chemikáliami, aby dobre vynikla mikroštruktúra. Vzorka sa pozoruje v odrazenom svetle.
3) zrkadlový mikroskop - nemá farebnú chybu, pretože objektív je vytvorený zrkadlovou optikou. Veľkou výhodou je až desaťkrát väčšia vzdialenosť medzi pozorovaným predmetom a objektívom, čo umožňuje lepšiu manipuláciu s predmetom pri pozorovaní. 4) elektrónový mikroskop - využíva namiesto svetla prúd elektrónov, ekvivalentný /podobný/ žiareniu s veľmi malou vlnovou dĺžkou. Zväčšený obraz vzniká dopadom elektrónov na fluorescenčné tienidlo alebo na fotografickú platňu. Obraz vzniká prechodom elektrónov skúmaným predmetom alebo jeho odtlačkom v podobe tenkej blany (transmisná mikroskopia), alebo odrazom elektrónov od jeho povrchu (odrazová mikroskopia), resp. sa vytvorí elektrónmi emitovaný z povrchu skúmaného predmetu (emisná mikroskopia). Pri konštrukcii elektrónového mikroskopu sa využil poznatok, že prúd elektrónov prechádzajúci elektromagnetickou alebo elektrostatickou šošovkou podlieha tým istým zákonom ako svetelný lúč prechádzjúci optickou šošovkou. V elektrónovom mikroskope sú teda optické šošovky nahradené elektromagnetickými šošovkami. Elektrónový mikroskop je ďalej vybavený aj: vákuovou čerpacou sústavou, zdrojom vysokého napätia na urýchľovanie elektrónov a zdrojom stabilného prúdu pre magnetické šošovky. Pre svoju neoceniteľnú schopnosť maximálneho zväčšenia 250 000-krát má široké uplatnenie. Používa sa v biológii, fyzike i chémii, matalurgii a v paleontológii. Prvý elektrónový mikroskop zhotovili v roku 1933 nemeckí fyzici E. Rusk a M. Knoll. 5) rastový elektrónový mikroskop (SEM) - zväčšuje povrchové detaili v postupných obrazoch. Tieto obrazy sa snímajú rastrovacím lúčom elektrónov (základy M. Knoll -1935, zhotovenie Ardenne v Nemecku 1938). V rastovom mikroskope elektrónová optika urýchľuje a koncentruje úzky zväzok elektrónového lúča, ktorý vychádza z elektrónovej dýzy. Vychylovací systém pohybuje lúčom v smere riadkov bod za bodom po povrchu vzorky, podobne ako pri snímaní televízneho obrazu. V tom istom slede prebieha riadkovanie i na obrazovke oscilografu. Obraz vyniká ostrou kreskou a plastickosťou. 6) fluorescenčný mikroskop - je založený na poznatku, že niektoré látky po dopade svetla určitej vlnovej dĺžky žiaria svetlom inej vlnovej dĺžky. Fluorescencia sa vyvoláva zdrojom ultrafialového žiarenia (ortuťová výbojka, oblúkovka), ktorým sa predmet osvetľuje.