Tlaková sila pary stále vyrába veľkú časť energie, ktorú dnes používame. Aj keď zdrojom tepla, ktoré mení vodu na paru točiacimi sa turbínami napojenými na elektrické generátory, sú najmodrnejšie jadrové reaktory.

Prvý parný stroj bol vynájdený v 1. storočí nášho letopočtu gréckym konštruktérom Herom z Alexandrie. Dutú guľu pripevnil na dve trubky , ktorými do nej išla para z malého kotla. Para guľu naplnila a unikla cez rúrky po stranách. Takáto sila prúdiacej pary spôsobila, že sa guľa začala otáčať. Aj keď bol tento objav veľmi pozoruhodný, z tejto konštrukcie nevyplývala žiadna možnosť rozumného využitia. Prvý praktický parný stroj bol vynájdený v roku 1698 anglickým inžinierom Thomasom Saveryom. Para bola prudko ochladzovaná v uzavretej komore, kým neskondenzovala na malé množstvo vody. Veľký úbytok objemu tak vytváral podtlak, ktorý bol využívaný k odsávaniu vody z uhoľných dolov. V parnom stroji, ktorý zostrojil Angličan Thomas Newcomen okolo roku 1710, vytlačovala para piest vo valci. Potom bol valec ochladený tak, aby para skondenzovala a piest zišiel naspäť dole. Kondenzáciou pary sa zmenšoval tlak vo valci, tak, že piest bol stlačený dole pôsobením atmosferického tlaku. Preto Newcomen predstavil svoj parný stroj ako „atmosferický“. Bol využívaný k poháňaniu dolných čerpadiel. Hoci bol tento systém podstatne výkonnejší než systém Saveryov, bol dosť pomalý a neúčinný. Bolo to tak preto, lebo valec sa po ochladení musel znovu rozohriať, aby vzniklo dostatočné množstvo pary, ktorá by piest znovu vytlačila. Ináč by totiž skondenzovala okamžite.
Zmienený problém vyriešil škótsky inžinier James Watt. V jeho motore vynájdenom v roku 1769 bola para prepúšťaná ku kondenzácii do samotnej komory. Tým, že valec nebol striedavo zohrievaný a ochladzovaný, tepelné straty boli relatívne malé. Wattov motor bol tiež rýchlejší, pretože do valca bolo možné púšťať viac pary hneď, akonáhle sa piest vrátil do svojej pôvodnej polohy. Toto a mnohé ďalšie zlepšenia umožnili, že Wattove motory mali širokú možnosť využitia.

Vo viktoriánskej dobe spôsobili výkonné parné lokomotívy revolúciu v suchozemskom cestovaní. Parné motory taktiež poháňali stroje na tlač novín, na pradenie a tkanie látok, aj pračky v „parných práčovniach“. Parné stroje poháňali lunaparky, niektorí farmári používali parnú energiu pri oraní pôdy.