Alfred Bernhard Nobel životopis

Asi žiadny Švéd nie je v tejto škandinávskej zemi taký známy ako Alfred Nobel, dokonca ani stredovekí svätí, či národní športovci. Súčasne si ale musíme priznat, že jeho sláva je skôr nepriama. Zatiaľčo sú Nobelové ceny veľmi známe po celom svete, o osobe, ktorá stojí za ich vznikom, ľudia príliš mnoho nevedia.
Alfred Bernhard Nobel
Narodil sa 21. 10. 1833 v Štokholme, v rodine inžiniera Immanuela Nobela, ktorý mal stavebnú firmu v Štokholme. Bol to zároveň i vynálezca, ktorý v súvislosti so svojou stavebnou činnosťou musel riešiť rôzne problémy, ku ktorým patrilo i uvolniť si cestu skalami, ktoré stáli jeho stavbám v ceste. Jeho stavebná firma však zbankrotovala, a tak sa vydal do Petrohradu. Začal sa zaoberať výrobou výzbroje pre armádu. Podarilo sa mu presvedčiť cára a jeho generálov o užitočnosti použitia k blokáde námornej cesty k Petrohradu ním vyrábané námorné míny. Boli to jednoduché zariadenia, pozostávajúce z dreveného súdka naplneného strelným prachom, ktorý sa ponoril do vody. Finančná situácia rodiny sa tým veľmi zlepšila. Alfred mal súkromných učiteľov a vo svojich 17 rokoch hovoril plynule švédsky, rusky, francúzsky, anglicky a nemecky. Zaujímal sa o anglickú literatúru, poéziu, ale aj o chémiu a fyziku. Otec si však prial, aby mu Alfred pomáhal v podnikaní a preto ho poslal do sveta, kvôli rozšíreniu vedomostí, rozhľadu, získaniu skúseností a tiež preto, aby sa zdokonalil v chemickom inžinierstve. Alfred Nobel tak behom dvoch rokov navštívil Švédsko, Nemecko, Francúzsko a USA. Počas pobytu v Paríži pracoval v súkromnom laboratóriu známeho chemika, profesora Pelouza. Tam sa stretol s mladým talianskym chemikom Ascaniom Sobrerom, vynálezcom technológie výroby vysoko výbušnej kapaliny, nitroglycerínu. Alfreda lákala predstava praktického využitia nitroglycerínu v stavebníctve a chcel sa zaoberať vyriešením možnosti riadiť a ovplyvňovať jeho explozivitu.
V roku 1852 se Alfred na otcovu žiadosť vrátil, aby pomohol v podniku. Pri svojej obchodnej činnosti tiež začali prevádzať pokusy s nitroglycerínom, aby ho mohli priemyselne a komerčne využiť. Po skončení krymskej vojny bola firma opäť blízko bankrotu. Časť rodiny (otec, matka a synovia Alfred a Emil) se teda vrátila v roku 1863 do Švédska, kde otec založil v mestečku Heleneborg továreň na výrobu nitroglycerínu. Rok na to sa však stala tragédia, došlo k výbuchu továrne a o život prišlo niekoľko ľudí, vrátane najmladšieho Alfrédovho brata Emila. Otec z toho následne zomrel.

Alfréd bol síce hlboko otrasený, ale túžba podmaniť si ohromnú silu nitroglycerínu a môcť ju prakticky využiť hlavne v stavebníctve, bola taká silná, že s pokusmi neprestal. Neodradil ho ani zákaz švédskej vlády továreň znovu postaviť. Aby vyhovel zákazu a neohrozoval zdravie a životy občanov, preniesol svoju experimentálnu činnosť na starú loď ukotvenú uprostred jazera. Aby obmedzil nebezpečenstvo vznikajúce pri akejkoľvek manipulácií s nitroglycerínom, skúšal k nemu pridávať rôzne prímesy. A tak v roku 1867 začala firma Alfred Nobel & Co. vyrábať výbušninu pod názvom dynamit, čo bola zmes 75 % nitroglycerínu, 0,5 % sody a 24, 5 % žíhanej infusioriovej hlinky. Po dynamite, ktorý ušetril mnoho nákladov pri trhaní skál, hĺbení tunelov, stavbe kanálov atď., bol čoskoro veľký dopyt po celom svete.
Alfred Nobel založil továrne a laboratóriá v 20 krajinách. Jeho patent na výrobu dynamitu zakúpilo mnoho vlád. Stal sa jedným z najbohatších ľudí, ale napriek tomu, že žil v Paríži, strávil vätšinu času na cestách. Prakticky nemal čas na súkromný život, nikdy sa neoženil.Udržiaval však dlhoročné priateľstvo s veľmi vzdelanou rakúskou hraběnkou Berthou von Suttner, ktorá mu za slobodna robila krátku dobu asistentku. Bola veľkou bojovníčkou za mier, odsudzovala zbrojárenské závody a za svoje aktivity bola v roku 1905 odmenená Nobelovou cenou za mier.Svojími názormi Nobela ovplyvňovala a tiež iste prispela k tomu, že na sklonku života zostavil taký neobvyklý testament, v ktorom pamätal aj na ocenenia tých, ktorí propagujú mier a prispievajú k jeho udržaniu. Alfred Nobel nenávidel vojny a aj keď bol spočiatku presvedčený o tom, že práve jeho dynamit je poistkou proti vojne, čím ďalej tým viac bol kvôli možnosti jeho zneužitia vo vojenských konfliktoch sužovaný pochybnosťami a výčitkami. Cítil sa prepracovaný a mal kardiologické problémy. Testament zostavil v Paríži 27. novembra 1895. Nasledujúci rok, 10. decembra 1896 zomrel v San Reme, v Taliansku. Za svoj život zaregistroval 355 patentov.
Vynález dynamitu ospravedlňoval Nobel právom ako dobročinný, ktorým chcel ľudstvu poskytnúť spoľahlivú a bezpečnú banskú trhavinu, nahradzujúcu nebezpečný nitroglycerín alebo strelnú bavlnu (nitrocelulózu), prípadne málo účinný čierny pušný prach. Traskavá ortuť a rozbušky ňou plnené se však okamžite stali zbrojárskym artiklom a boli montované do granátov, mín, torpéd a ďalších smrtiacich zbraní a projektilov.

Hovorí sa, že Nobelom účinky jeho vynálezov na bojiskách tak otriasli, že sa ich rozhodol napraviť Nobelovou cenou za mier.
Nobelove meno žije i v názve medzinárodného fyzikálneho ústavu v Štockholme a v umelom rádioaktívnom prvku nobélium vyžarujúcom alfa - častice, objavenom v roku 1957. Nobelova záveť bola sotva dlhšia ako jedna obyčajná stránka. Po spísaní odkazov príbuzným a blízkym, Nobel prehlásil, že všetok jeho zostávajúci majetok bude použitý na „ocenenia pre tých, ktorí počas predchádzajúceho roku preukázali najväčší prínos ľudstvu.“ Svojou záveťou poveril švédsku Akadémiu vied rozdeľovaním cien a obdaril ju čiastkou 32 miliónov švédskych korún. Ceny sú vyplácané z úrokov. Jeho záveť pritiahla pozornosť celého sveta. V tej dobe totiž nebolo obvyklé darovať veľké sumy peňazí na vedecké a charitatívne účely. Mnoho ľudí tiež kritizovalo medzinárodný charakter cien, presadzovali obmedzenie len na Švédsko. To by se ale v žiadnom prípade nehodilo k postave svetoobčana, akým Alfred Nobel nepochybne bol. Niektorí z jeho príbuzných dokonca záveť popierali, muselo byť vyriešených niekoľko zložitých právnych sporov, čo zabralo veľa času. Nakoniec však všetko dopadlo, ako si Alfred Nobel prial. Vykonávatľmi závete boli dvaja mladí inžinieri Ragnar Sohlman a Rudolf Lilljequist. Dali sa do zakladania Nobelovej nadácie ako organizácie, ktorá má dbať na hospodárenie s finančnými prostriedkami poskytnutými Nobelom na tento účel, a riadenia inštitucií udeľujúcich ceny. Skrátená verzia Nobelovej závete
"S celým mojím zostávajúcim realizovateľným majetkom bude naložené takto: Kapitál vložený vykonávateľom mojej závete do bezpečných cenných papierov dá základ fondu, z ktorého úrokov budú každoročne odmeňovaní tí, ktorí v uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok. Úroky nech sú rozdeľované na päť rovnakých častí, z ktorých jedna pripadne tomu, kto urobil najdôležitejší vynález alebo objav v oblasti fyziky; jedna časť tomu, kto urobil najdôležitejší chemický objav alebo zdokonalenie; jedna časť tomu, kto urobil najdôležitejší objav v oblasti fyziológie alebo medicíny; jedna časť tomu, kto vytvoril v literatúre vynikajúce dielo s ušľachtilou myšlienkou; a jedna časť tomu, kto vykonal najviac pre zblíženie národov a zrušenie či zmenšenie armád alebo sa zaslúžil o usporiadanie a podporu mierových kongresov. Ceny za fyziku a chémiu budú udeľované Švédskou akadémiou vied, ceny za fyziologické alebo lekárske práce Karolinským inštitútom v Štockholme, za literatúru Akadémiou v Štockholme a ceny popredným obrancom mieru päťčlenným výborom, ktorý zvolí nórsky parlament.

Je mojou vyslovenou vôľou, aby sa pri udeľovaní cien nebral žiadny ohľad na národnosť a cenu obdržal ten najzaslúžilejší, nehľadiac na to,či je Škandinávec alebo nie."
Nobelova cena
je od roku 1901 najprestížnejšie ocenenie ľudskej činnosti v oblasti fyziky, chémie, fyziológie alebo medicíny, literatúry a mierotvorby. Vznikla na základe závete, ktorú spísal Alfred Nobel, vynálezca a vo svojej dobe pravdepodobne najbohatší muž v Európe. Ustanovil zo svojho ohromného majetku fond, ktorého ročné úroky majú byť každoročne rozdelené ľuďom, ktorých činnosť v predošlom roku priniesla ľudstvu vo vyššie menovaných oblastiach najväčší úžitok, bez ohľadu na národnosť a krajinu pôsobenia týchto ľudí. Alfred Nobel zomrel v roku 1896, ale až v roku 1901 mohlo prvýkrát dôjsť k vyplneniu priania obsiahnutom v jeho záveti a mohli byť udelené prvé Nobelove ceny. Ceny sú od tej doby udeľované každý rok (okrem vojnových rokov) 10. decembra, v deň výročia úmrtia Alfreda Nobela. Ceny za fyziku a chémiu udeľuje Švédska kráľovská akadémia vied, ceny za fyziológiu alebo medicínu Kráľovský Karolínský medicínsko-chirurgický ústav v Štokholme, ceny za literatúru Švédska akadémia. Ceny za mier udeľuje Nórsky Nobelov výbor v Oslo, ktorý je menovaný parlamentom. Od roku 1969 udeľuje cenu za ekonómiu Švédska banka Sveriges Riksbank.
Ceremónie odovzdávania Nobelových cien prebiehajú vo Švédsku v štokholmskej Concert Hall a ceny odovzdáva laureátom osobne švédsky kráľ. Cenu za mier v ten istý deň odovzdáva predseda Nórskeho Nobelovho výboru za prítomnosti nórskeho kráľa v City Hall v Osle. Nobelova cena sa skladá z troch častí - z peňažného obnosu, z medaily a z osobného diplomu.
Umelecký návrh diplomov se rokmi menil, ale vždy obsahoval príslušný text vo švédskom alebo nórskom jazyku.
Diplomy sú charakteristické skôr témou daného roku, napodobením vtákov, kvetín, váz a podobne, než stvárnením majúcim vzťah k ocenenému laureátovi. Od roku 1970 diplomy Nobelovej ceny za fyziku a chémiu a Ceny za ekonomické vedy v danom roku vytvára vždy jeden umělec. Umelecká výzdoba Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu sa skladá z reliéfu zlatej medaily Nobelovej ceny a ručne písaného kaligrafického textu.Švédska akadémia pre každého laureáta Nobelovej ceny za literatúru vytvára zvláštny umelecký diplom. Umelci sa pokúšajú vystihnúť atmosféru a charakter autorových prác. Až do roku 1990 "Norské" diplomy Nobelovej ceny za mier boli vytvárané podľa rovnakých princípov. Od roku 1991 každý rok diplom vytvára iný umelec. Dnes je každý diplom Nobelovej ceny jedinečným umeleckým dielom. Diplom Nobelovej ceny za literatúru je nakreslený na pergamone, zvláštnymi metódami upravenej koži, na ktorú kreslili a písali stredovekí umelci.

Ostatné diplomy sú nakreslené a napísané na ručne robenom papieri, vyrobenom len pre túto príležitosť. Diplom je po dokončení uložený do kožených dosiek z najkvalitnejšej kozej kože.
V roku 1961 sa spoločnosť Švédskych poštových známok rozhodla vydávať emisie známok každý rok pri príležitosti udeľovania Nobelových cien s portrétmi laureátov Nobelových cien.
Pamätná medaila vyrobené pre túto príležitosť, navrhnutá umelcom Runeom Karlzonom, je určená na to, aby nám pripomenula niektorú z rôznorodých Nobelových aktivít. Zadná strana medaily ukazuje tunel vybudovaný pomocou dynamitu a rozbušky. Na prednej strane medaily se nachádza Nobelov portrét s latinským nápisom „Creavit et promovit“, čo sa dá preložiť ako „Tvoril a podporoval.“ Fráza, ktorá najstručnejším spôsobom zahŕňa pozoruhodné úspechy velikána Alfreda Nobela.
Suma vyplácaná ako odmena sa zvyšovala zo 150.782 švédskych korún v roku 1901 až na terajších 10 miliónov, čo činí cca. 1,3 miliónov amerických dolárov. Kedysi neexistovalo obmedzenie na počet držiteľov ceny v danom roku. V roku 1968 sa však tento počet obmedzil na maximálne 3 osoby. Nikdy sa však nestalo, aby cenu dostali viac ako traja ľudia. Nobelovu cenu nie je možné dostať "in memoriam", okrem prípadu keď je vyhlásený víťaz v danom roku (v októbri), ale zomrie do slávnostného ceremoniálu 10. decembra. Je zaujímavé sledovať, ako na začiatku jasne dominovali Európske štáty, najmä Nemecko, Francúzko a Británia a v priebehu storočia čoraz viac cien získavali USA. Je to samozrejme aj dôsledok "úniku mozgov" z Európy počas vojen aj mimo nich a dôkaz technologického náskoku USA, ktorý si v priebehu storočia vybudovali.Rovnako je to asi spôsobené i tým, že v druhej polovici storočia boli častejšie ocenené skupiny vedcov ako jednotlivci.
K najviac haneným vedcom a politikom na svete patria nepochybne členovia výboru pre udeľovanie Nobelových cien v Štockholme a v Osle. Niektoré ich rozhodnutia sa dajú z dnešného hľadiska len ťažko pochopiť – napr. keď Winstona Churchilla vybrali ako nositeľa Nobelovej ceny za literatúru – ktorého “dnešný náhľad” nemohla ,jako je známe, vtedajšia porota zdieľať. Nedá sa poprieť, že toto ocenenie, nech akokoľvek svetovo významné, nie je vždy udeľované nestranne. Mnohokrát viedli komisiu k rozhodnutiu pohnútky úplne oprávnené a čisté, inokedy sa však k zásluhám pripájali aj politické motívy.