skleníkového efektu, pozorovanie cirkulácie mrakov, vodných zásob, meranie erózie, seizmickej aktivity, rádioaktivity atď.

Okrem týchto veľkých laboratórnych modulov (pôvodne sa uvažovalo aj o Lekársko-biologickom laboratóriu Medilab, ale ten bol zrušený koncom 80.rokov) je v súčasnosti nedelitelným sprievodcom Miru taktiež modul DM(Docking Modul) na laboratóriu Kristall, slúžiaci k spojeniu s americkým raketoplánom.

Schéma stanice MIR. Začiatok spolupráce

14. marca 1995 bola štartom kabíny Sojuz TM-21 zahájená nová etapaspolupráce medzi nebom a hviezdami. Do lodi totiž usadli ruský piloti Vlidimír Dežurov a Gennadij Strekalov spolu s americkým fyzikom Normanom Thagardom, ktorý sa stal prvým americkým kozmonautom. (Kozmonauti sú ľudia, ktorí do vesmíru štartujú na palube ruskej resp. sovietskej rakete. Ten kto letí americkou loďou je astronaut).štart spoločnej historickej expedície bol dramatický, lebo k nemu došlo v silnom vetre.Jeho smer raketu tesne po vzlete mierne "posunul" stranou a naviac vyklonil jej plamene.Tie potom boli odvádzané deflektormi a začali bičovať štartovaciu rampu. Spôsobili menší požiar,keď zapálili elektroinštaláciu a kabeláž. I keď Thagard štartoval ruskou loďou Sojuz, vracal sa americkým raketoplánom Atlantis po 115 dennom lete (nový rekord občana USA). Ten k Miru zamieril 27. júna 1995 s piatimi americkými (medzi nimy boli aj dve ženy) a dvoma ruskými kozmonautami na palube. Raketoplán totiž neprišiel len pre Thagarda, ale striedal i ruskú časť posádky.I keď zástupci USA i Ruska o tomto spoločnom lete nešetrili superlatívmi, takmer na jeho konci došlo ku katastrofe. Pri odpojovaní raketoplánu Atlantis sa od základne oddelila i loď Sojuz TM-21 s dvojicou kozmonautou, ktorá mala raketoplán i Mir fotografovať.V tej chvíli teda stanica zostala bez posádky, čo sa takmer vypomstilo, keď zlyhal jej hlavný počítač. Mir prestal komunikovať s okolím.Naviac vypovedal službu i jeho stabilizačný a orientačný systém. Solovjov a Budarin nakoniec dokázali so Sojuzom pristát u mlčiacej stanice a závadu hneď odstránili. Avšak nechýbalo veľa a kvôli niekoľkým fotografiám mohla byť nenávratne stratená celá stanica Mir...
Misia Atlantisu v polovici roku 1995 bola prvá, avšak nie posledná výprava amerického raketoplánu k ruskej stanici.

Neustále problémy:

Problémi s orbitálnou stanicou Mir nie sú žiadnou novinkou. Predtým sa o nich toľko nehovorilo, boli iba vydávané stručné nič nehovoriace tlačové správy, že všetky systémy pracujú normálne a kozmonauti sa cítia dobre.
Od počiatku zahájenia činnosti Miru sa na ňom vyskytlo 1439 závad, pričom 60 z nich bolo klasifikovaných ako neodstrániteľné. Nie je sa čomu diviť - veď stanica pracuje už 13 rok v nehostinných podmienka vesmírneho prostredia.