O tom, že technické problémy nie sú na Mire ničím novým svedčí i kozmonaut Lavjejkin, ktorý po svojom pristáti (v roku 1987!) nešetril kritikou na konštruktérov. Prehlásil o nich, že by vôbec nebolo zle, keby venovali väčšiu pozornosť spoľahlivosti systémov stanice. Technické problémy začali gradovať v roku 1996. Najprv v závere februára vypukol na stanici požiar, keď vzplanulo zariadenie slúžiace k regenerácii vzduchu. Kozmonauti Korzun a Kaleri požiar ihneď zaregistrovali, použili dýchacie prístroje a behom 90 sekúnd požiar uhasili. Toľko oficiálna verzia incidentu. Podľa svedectva amerického výskumníka Linengera však požiar nebolo vôbec možné uhasiť, kozmonauti iba ochladzovali okolie, aby sa oheň nerozšíril. Oheň (plamene šlahali do výšky 1 a pol metra) dokonca blokoval prístup do lodi sojuz, s ktorou mali kozmonauti v prípade núdze pristáť! O niekoľko dní zlyhala na Mire aparatúra na filtráciu vzduchu. A aby toho nebolo málo, do večných lovíšť odišiel i systém orientácie slnečných panelov komplexu. Stanici tak začal hroziť nedostatok životodárnej energie. Kozmonauti síce prešli na manuálne ovládanie slnečných panelov, ale to je jednak časovo náročné a jednak spotrebuje sa mnoho pohonných hmôt (predovšetkým z návratovej lode Sojuz) Riaditeľstvo NASA bolo rozhorčené predovšetkým po februárovom požiari, o ktorom informovala ruská strana až po niekoľkých hodinách - aj keď bol na palube americký astronaut. Zrážka s Progressom:

Pretože sa let stanice Mir stretáva s najrôznejšími obtiažami, trochu paradoxne dostal celý program najväčšiu ranu od zásobovacej lode Progress M-34.Tá totiž do stanice narazila...
Teda, presnejšie povedané, nie do stanice, ale do jedného z jej vedeckých modulov Spektrum. Podľa prvých správ Progress špatne naviedli kozmonauti Vasilij Cibilvej a Alexander Lazutkin pracujúci na stanici. Pravda je ale trochu iná: ruská kozmická agentúra RKA sa rozhodla ušetriť na hmotnosti družice Progress i na jej výrobných nákladoch. Preto do nej namiesto bežného navigačného prístroja Kurs vyrábaného na Ukrajine inštalovala nový - ľahší, lacnejší, jednoduchší a ruskej výroby. A práve Progress M-34 mal preveriť možnosti stretávania s pomocou tohto systému - avšak až na záver svojej misie, v ktorej rámci mal byť cez dva mesiace spojení s Mirom. Po skúškach bol pripravený taktiež oblet Miru za pomoci nového prístroja. Prístroj však zlyhal (podobne ako pri predchádzajúcom teste na Progresse M-33) a družica sa stala neovládateľnou.