Život na Marse

Vesmír je všetka existujúca hmota, energia a priestor. Do vesmíru patria aj Slnko, planéty, hviezdy a galaxie, prach a hmota, ale aj svetlo v priestore. Vo vesmíre sa nachádza asi 100 miliárd galaxií. Aká je šanca, že existuje mimozemský život? Asi pred sto rokmi dovolili ďalekohľady astronómom prvý pohľad na červenú planétu. Kvôli malému rozlíšeniu sa zdalo, že vedci vidia na Marse kanály. Mnohí si mysleli, že ich vybudovali marťanské civilizácie. O desiatky rokov neskôr, keď kozmické sondy vyslali na Zem snímky, zavládlo sklamanie. Snímky ukázali len pustú krajinu bez známok života. Astronómovia odhadujú, že v našej Galaxii je približne 100 mld. hviezd. Aká je pravdepodobnosť, že inteligentný život sa vyvinul len pri jednej? Astronóm Frank Drake navrhol vzorec, podľa ktorého to možno vypočítať. Išlo len o námet určiť mimozemský život nie o skutočnú odpoveď. A výsledok? Od 100 po 100 miliónov mimozemských civilizácií. Pozemskými ďalekohľadmi a HST sa podarilo doposiaľ objaviť 63 extrasolárnych planét. Ale život sa vyvinul len na jednej planéte. A to na planéte Zem. Zem sa nachádza v Slnečnej sústave. Okrem Zeme tam nájdeme aj hviezdu menom Slnko, 9 planét vrátane Zeme, prinajmenšom 63 mesiacov, nespočítateľné množstvo astereoidov(najväčší je Ceres – 930 km), komét a meteoroidov. Planéty rozdeľujeme na terestriálne (podobné Zemi) – Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Majú malé rozmery a hmotnosti, ale majú veľkú hustotu. Plyny tvoria nepatrnú časť. Druhú skupinu tvoria joviálne (veľké, Jupiteru podobné) planéty a to sú – Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a Pluto. Na rozdiel od terestriálnych planét majú veľké rozmery a hmotnosti, malú hustotu, sú zložené hlavne z plynu. Tieto vlastnosti pre Pluto neplatia. Pluto má vlastnosti podobné vlastnostiam terestriálnych planét. Planéty najviac podobné Zemi, kde v minulosti mohol existovať život sú Venuša a Mars. Najväčšiu šancu, kde v minulosti mohol byť život, má planéta Mars.

Mars, tiež prezývaný ako červená planéta, je štvrtá planéta v poradí od Slnka. Na nočnej oblohe sa nám javí ako planéta s červeným nádychom (preto tá prezývka). Toto sfarbenie spôsobujú oxidy železa v povrchových horninách. V minulosti si ľudia mysleli, že Mars je ponorený v krvi a ohni. Preto ho aj pomenovali podľa boha vojny. U Grékov sa volal Ares, a u Rimanov Mars. V súčasnosti je už celý povrch zmapovaný, ale žiadna krv ani oheň sa nenašli.

Mars a Zem majú veľa spoločného. Dĺžka dňa je skoro rovnaká.

Otočenie okolo osi trvá Marsu iba o 41 minút dlhšie ako na Zemi. Obe planéty majú hory, kaňony, púšte, sopky a polárne čiapky. Obe majú aj korytá riek, ale tie na Marse sú vyschnuté. Hoci teraz sú suché, kedysi určite boli naplnené tečúcou vodou. Kam sa všetka tá voda podela? Väčšina skončila v polárnych čiapočkách na póloch Marsu, alebo sa môže nachádzať hlboko pod povrchom. Na povrchu sú aj extrémne útvary. Jeden z nich je aj Olympus Mons, pravdepodobne najväčšia sopka v slnečnej sústave, ktorej výška je 22,6 km nad povrchom. Je takmer trojnásobne vyšší ako najväčšia hora na Zemi Mount Everest. Ďalším naj útvarom v slnečnej sústave je Valles Marineris, obrovská sústava kaňonov pod rovníkom tiahnúca sa viac než 4800 km. Tmavé oblasti dostali pomenovania moria ako na Mesiaci.

Mars má dva drobné mesiace zemiakovitého tvaru – Fobos (28 km) a Deimos (16 km). Oba boli určite astereoidy, ktoré zachytila gravitácia Marsu. Fobos je bližšie k Marsu. Na jeho povrchu je obrovský kráter Stickney, ktorý tvorí asi desatinu povrchu mesiačika. Deimos má omnoho hladší povrch.

Pretože Mars je planéta najviac podobná Zemi, veľa ľudí dúfalo, že môže byť domovom mimozemskej civilizácie. Najstaršie svedectvá o pozorovaniach Marsu pochádzajú z Babylónu, kde sa pozorovania uskutočňovali už 400 rokov pred našim letopočtom. Okrem Babylončanov pozorovali Mars aj Sumeri, Číňania, Egypťania, Mayovia, Briti. Tieto vyspelé národy pozorovali Mars iba voľným okom. Skoro 100 rokov po vynájdení ďalekohľadu , G. Miraldi objavil polárne čiapočky (1704). V roku 1877 zverejnili správu, že Schiaparelli pozoroval línie tmavých čiar križujúcich planétu. Vedci pokladali záhadné línie za kanály vybudované inteligentnými bytosťami. Medzi takých vedcov patril aj P. Lowell. Kanály ho tak fascinovali, že dal kanálom mená, ktoré veľmi podrobne zakreslil vo svojich mapách. O 50 rokov Antoniadi vyvrátil predstavy o kanáloch na Marse. Prvá sonda, ktorá priletela k Marsu bola sovietska sonda Mars1. Sonda iba obletela Mars, ale americká sonda Mariner4 odvysielala 14.7.1965 prvé detailné snímky z marťanského povrchu. V júni 1976 fotografovali a pristáli na Marse dva moduly typu Viking. Orbitálne moduly Vikingov zmapovali celý povrch s rozlíšením 100 i menej metrov. Pristávacie moduly získali ďalšími kamerami snímky pristátia s milimetrovým rozlíšením. Ďalšie úlohy boli preskúmať pôdu a získať dôkazy o mikroskopickom živote. Nijaké dôkazy nenašli. V roku 1984 americká geologička R. Scoerová našla v Antarktíde meteorit ALH84001.

O 10 rokov neskôr vedci zistili, že pochádza z Marsu. Našli sa tam útvary podobné červíkom, ktoré vyzerajú ako skameneliny organizmov na Zemi. Po dlhom odmlčaní v roku 1997 pristála na Marse sonda Pathfinder. Sonda na povrch vysadila rover Sojourner, ktorý zbieral informácie o povrchu a atmosfére, ale nezískala nijaký dôkaz o živote na Marse.

Štarty na Mars sú komplikované. Môžu sa uskutočniť každé dva roky. Pretože každé dva roky je vzdialenosť medzi Marsom a Zemou najkratšia približne iba 55 mil. km. Štartovacie okno sa otvára v tomto roku ( 2001). Prvá sonda, ktorú vypustili v tomto štartovacom okne je Mars Odyssey. V októbri 2001 nahradí Mars Global Surveyor, ktorý skúmal Mars tri roky. Japonci vyslali k Marsu sondu Nozomi, ktorá pre výpadok korekčných motorov priletí k nemu až v roku 2004. Štarty na Mars sú naplánované na roky dopredu. Pre rok 2003 sú naplánované veľké marsochody. Denne prejdú 100 m a za úlohu budú mať hľadať stopy po vode. O dva roky neskôr, keď sa otvorí ďalšie okno, NASA chce k Marsu vyslať sondu Mars Reconaissance Orbiter. Jej rozlíšenie bude 20 až 30 cm. Je to desaťkrát vyššie ako dosiahla Mars Global Surveyor. Ďalšie sondy pre Mars budú pohyblivé vedecké laboratória, ktoré budú skúmať okolie s priemerom viac ako 100 km. Takéto laboratória budú štartovať v rokoch 2007 a 2016. Návratné sondy vypustia v rokoch 2011 a 2016. Sondy privezú na Zem vzorky marťanských hornín. V tom istom čase na rôznych miestach planéty pristanú desiatky minisond na prieskum povrchu. Spolu s minisondami prídu aj geologické sondy, ktoré získajú vzorky z hĺbky 100 až 250 metrov a privezú ich na Zem. Človek by mal na Marse pristáť až po roku 2020. Hoci misie sú naplánované dopredu, vždy sa vyskytne nejaká chyba. Prvým plánom bolo, že vzorky z Marsu privezú v roku 2011 a teraz je to, že len v roku 2011 pôjdu návratné sondy na Mars.

Aj v tých najlepších plánoch môžu byť chyby. Pre NASA sú chyby stratou obrovských peňazí a množstva času. A odpoveď na otázku, či budú terajšie plány úspešné vedia len hviezdy! A možno iba hviezdy vedia, či niekedy na Marse bol život. Ale myslím si, že ľudstvo raz určite zodpovie aj na túto otázku.


Michal Pipka,
Hvezdáreň a planetárium Prešov
sept. 2001.