Celkovo sa dávkový ekvivalent prírodného žiarenia pohybuje v rozmedzí 1 až 2 mSv ročne. Na toto žiarenie sme už svojim vývojom zvyknutí a neškodí nám. K tomu navyše prijímame žiarenie z pozemských zdrojov (elektrárne, vojenské jadrové pokusy, farebné televízory, domy zo škvárobetónu, lekársky RTG a pod.) v dávke do 0,8 mSv ročne. Normy jadrových elektrární pripúšťajú maximálny nárast týchto hodnôt pozadia v dôsledku svojej činnosti o 0,05 mSv, čo je značne menej ako sme vystavení prirodzenej rádioaktivite. Jadrové elektrárne, pokiaľ pracujú normálne, teda nie sú vôbec nebezpečné.
Je dôležité, po aký dlhý čas a ako často bude organizmus vystavený žiareniu. Ak by sme dostali dávku, ktorú od okolia dostávame postupne, naraz, bola by pre organizmus omnoho nebezpečnejšia. Napríklad kostná dreň môže byť vystavená štvrťročne dávke 30 mSv, ročne 50 mSv. Ako medzná dávka sa z bezpečnostných dôvodov udáva už ale 5 mSv. Smrteľná jednorázová dávka sa udáva 5 Sv. Sú ale prípady, kedy sa podarilo zachrániť človeka ožiareného aj jednorázovou dávkou 10 Sv a to transplantáciou kostnej drene.
Žiarenie na organizmus pôsobí postupne a jeho vplyv sa v tele akumuluje, ale i časom neutralizuje regeneráciou organizmu. Preto vznik niektorej choroby v budúcnosti je veľmi ťažké pripísať niektorému vplyvu vystavenia sa rádioaktívnemu žiareniu v minulosti.