Rádioaktivita

I. Rádioaktivita

Rádioaktivita je dej, pri ktorom sa jadro atómu mení za vzniku lúčov alebo častíc – rádioaktívneho žiarenia – pričom sa zvyčajne vytvorí jadro iného prvku. Je výsledkom spontánneho rozpadu nestabilných atómových jadier. Nemajú na ňu vplyv chemické procesy, tlak, teplota ani pôsobenie elektrického poľa. Každý chemický prvok má okrem stabilných izotopov aspoň jeden rádioaktívny izotop (rádioizotop). V prírode sa ich vyskytuje málo, ale dajú sa umelo vytvoriť. Dnes je známych vyše 1000 prirodzených alebo umelo vytvorených rádioizotopov.
Poznáme dva druhy rádioaktivity:
Prirodzená rádioaktivita je rádioaktivita prvkov, ktoré sa nachádzajú v prírode a je vyvolaná prirodzenou nestabilitou jadier. Tu môžeme započítať aj rádioaktivitu, ktorá k nám prichádza v podobe kozmického žiarenia.
Umelá rádioaktivita je rádioaktivita umelo vytvorených jadier atómu. Umelé rádioizotopy sa získavajú pri bombardovaní nerádioaktívnych izotopov urýchlenými časticami alebo ožarovaním neutrónovými lúčmi najčastejšie v jadrových reaktoroch. Niektoré spôsoby rádioaktívneho rozpadu sa vyskytujú len pri umelo vytvorených rádioizotopoch.

II. História

Rádioaktívne žiarenie objavil v roku 1896 francúzsky vedec H. Becquerel. Položil vzorku uránovej rudy smolinca na kartón, v ktorom sa nachádzali fotografické dosky. Hoci sa do vnútra nemohlo dostať žiadne svetlo, pri vyvolávaní dosiek sa na miestach, kde bola ruda položená, objavili čierne škvrny. Zistil, že urán vysiela neviditeľné žiarenie, ktoré pôsobí
na zabalenú fotografickú platňu podobne ako röntgenové žiarenie a tak isto ako röntgenové žiarenie robí vzduch elektricky vodivým (ionizuje ho). Jav bol nazvaný prirodzenou rádioaktivitou.
V Becquerelových pokusoch pokračovala Mária Skłodowská – Curie. Ukázala, že intenzita rádioaktívneho žiarenia je úmerná množstvu uránu v danej zlúčenine a nezávisí
od jeho chemickej väzby. Neskôr zistila, že aj zlúčeniny tória žiaria podobne ako urán, to znamená, že jav je všeobecnejší. Pri skúmaní smolinca z Jáchymova, ktorý je prirodzenou uránovou rudou, zistila, že jeho ionizačný účinok je neúmerne veľký, teda hornina musí obsahovať prvok, alebo prvky rádioaktívnejšie ako urán.

Po namáhavom chemickom spracovaní veľkého množstva týchto rúd sa podarilo dokázať, že smolinec obsahuje dva do tej doby neznáme prvky s atómovými číslami 84 a 88 – polónium a rádium.
Skúmaním rádioaktívneho žiarenia v magnetickom alebo elektrickom poli zistil v roku 1899 novozélandský vedec Ernest Rutherford, že toto žiarenie sa štiepi na tri zložky: -žiarenie, -žiarenie (negatrónové a pozitrónové) a  žiarenie. Je však veľmi vzácnym zjavom, že by rádioaktívny prvok bol zdrojom všetkých troch typov rádioaktívnych žiarení.




III. Typy rádioaktívneho žiarenia

-žiarenie – predstavuje vysielanie kladne nabitých častíc alfa, čo sú jadrá atómov hélia. Obsahujú dva protóny a dva neutróny, ktoré majú rýchlosť 14 000 km/s. -žiarenie má dosah len niekoľko cm.
-žiarenie je prúdom záporných alebo kladných elektrónov (negatrónov alebo pozitrónov). -preniká 100x silnejšie ako alfa žiarenie
 žiarenie je elektromagnetické vlnenie, svojou povahou totožné so svetlom, s malou vlnovou dĺžkou (10-10 m až 10-14 m). Šíri sa rýchlosťou svetla. je zo všetkých druhov rádioaktívnych žiarení najprenikavejšie. Na zmenšenie intenzity  žiarenia, napr. na polovicu, je potrebná vrstva olova až niekoľko cm hrubá. Je preto oveľa prenikavejšie ako doteraz najintenzívnejšie umelo vyrobené röntgenové žiarenie.  premena je samovoľná premena atómov, pri ktorej sa nemení nukleónové ani protónové číslo. Pri vysielaní  žiarenia prechádza atómové jadro z energeticky nestabilného stavu na izomér, ktorý je stabilný alebo sa ďalej premieňa.



Jestvujú dva druhy jadrových reakcií – šiepenie jadra a fúzia jadier.Obidve reakcie uvoľňujú,,väzbovú energiu“,ktorá drží atómové jadro pospolu.Atómy sa nazývajú ,,stabilné“,ak je ich väzbová energia kladná ,a ,,nestabilná“,ak je ich väzbová energia záporná a pri rozpade sa uvoľňuje.

Jadrové štiepenie
Ak zasiahne neutrón jadro nestabilného uráínu 235,jadro sa rozštiepi na dva ľahšie jadrá.Súčasne sa uvoľnia tri nové neutróny a energia.Nové uvoľnené neutróny bombardujú ostatné jadrá,čím vzniká reťazová jadrová reakcia.

Jadrová fúzia(syntéza)
Ide o jadrovú reakciu ,pri ktorej sa spájajú atómové jadrá ľahších prvkov,čím vznikne nové,ťažšie jadro.Vďaka tomu sa uvoľňuje veľké mnoňžstvo energie.Na slnku sa spájajú dve jadrá vodíka a vzniká jadro hélia.Uvedená reakcia je zdrojom slnečnej energie.Vedci dúfajú,že nájdu bezpečný spôsob,jako jadrovú fúziu uskutočniť na Zemi.



IV. Využitie rádioaktivity

Existencia rádioaktivity ovplyvnila i množstvo bežných meracích a diagnostických metód v rôznych odvetviach ľudskej činnosti:výroba elektrickej energie, vojenské využitie, oblastí techniky, či medicíny. Tu sa využívajú rádionuklidy s najrôznejšími vlastnosťami rádioaktívneho vyžarovania.

Vyžarovanie sa líši svojou povahou (alfa, beta, gama), energiou žiarenia, polčasom rozpadu a vhodnosťou daného prvku pre určitú metódu. Rádionuklidy sa vyrábajú v rôznych špeciálnych jadrových reaktoroch a urýchľovačoch. Tu je niekoľko príkladov využitia rádioizotopov :

a/ využitie rádioaktivity v priemysle
- meranie hrúbky materiálu (papier, fólie a pod.)
- meranie vlhkosti a hustoty látok
- meranie koncentrácie látok
- meranie polohy
- sledovanie technologických procesov
- zisťovanie kvality materiálov (defektoskopia)
- kontrola opotrebovania kritických súčiastok
- detektory plynov a dymu
- neutralizácia statickej elektriny
- úprava vlastností plastov
- konzervácia potravín
- dezinfekcia odpadových vôd

b/ využitie rádioaktivity v medicíne
- ožarovanie nádorov (60Co, 204Tl, 192Ir, 198Au)
- sterilizácia nástrojov a materiálu
- sledovanie pohybu jódu v organizme (131J)
- sledovanie krvných procesov (59Fe)
- sledovanie látkovej výmeny (35S)

c/ využitie rádioaktivity vo vede
- uhlíková metóda určovania veku org. nálezov (viď ďalej podrobne)
- ochrana drevených pamiatok pred škodcami
- sledovanie fotosyntézy rastlín
- sledovanie príjmu živín rastlinami
- sledovanie mechanizmu a priebehu chemických reakcií
- sterilizácia medziplanetárnych sond
- indikátory iných druhov žiarenia

Nukleárne zbrane
sú extrémne silné. Ich sila spočíva v štiepiacich reakciách jadier atómov alebo izotopov urána alebo plutónia (uránium -235, uránium-238a plutonium-239) v reťazovej reakcii.
Pri procese štiepenia sa uvoľňuje obrovská energia, extrémne teplo a tlaková vlna. Pomaly, opatrne kontrolovaná štiepiaca reakcia vyrába elektrickú energiu. Bomba má ničivé účinky – vzniká oheň, tlaková vlna a smrteľné gama lúče, ktoré zničia všetko živé a kontaminujú zem a vodu.
Štiepenie
Jeden z hlavných izotopov uránu je urán 235, izotop sa rozpadne na kryptón 92 a bárium141, niekoľko neutrónov a energiu. Neutróny môžu zasiahnuť iné atómy uránu 235 a budú uvoľnené ďalšie neutróny – reťazová reakcia, pri ktorej sa uvoľňuje veľké množstvo energie, čo sa využíva pri atómových bombách a reaktoroch. Za hrsť čistého uránu vydá toľko energie ako 72 000 barelov nafty, čo je približne 11,52 milióna litrov. U + H  Np + 2n

Keď sa zrazia atómy s mimoriadne vysokou teplotou, spoja sa a po ich zlúčení sa uvoľní energia. Takýto proces jadrovej syntézy prebieha na Slnku.

Vedci sa pomocou Laserov snažia zostrojiť podobné „slnká“ aj na Zemi.


Atómové bomby, dnes nazývané nukleárne zbrane delíme na dva základné typy:
bomby, v ktorých sa atómy štiepia – otestované v 2.svetovej vojne, USA zhodila 2 atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki v Japonsku v roku 1945.
Bomby, v ktorých atómy splývajú- nazývajú sa aj vodíkové alebo termonukleárne. Sú ohromne silné, viac ako staré bomby. Boli vyvinuté a testované v roku 1950, ale nikdy neboli použité v žiadnom boji. Termonukleárny nápad je založený, tiež na báze štiepnej rekcie, čo produkuje extrémne teplo čo zapríčiňujú izotopy vodíka – deutérium a tritium ktoré splynú alebo sa rozštiepia. Tento proces dáva energiu mnohokrát väčšiu ako atómová bomba. Na konci tridsiatych rokov 19.stor. v USA začali relizovať projekt štiepenia uránu, čo mohlo byť použité na výrobu veľmi silnej a výbušnej zbrane. V auguste 1939 fyzik Albert Einstein poslal list prezidentovi USA, Franklinovi D. Roosveltovi, ktorom opísal možnosť vývinu ničivej zbrane inými národmi.
Americká vláda preskúmala túto možnosť. V Los Alamos, Novom Mexiku vedec a fyzik J.Robert Oppenheimer navrhol a zostrojil prvú atómovú bombu na základe izotopu uranium – 235. Neskôr experimentoval aj s plutóniom – 239.
Testovacia explózia plutóniovej atómovej bomby sa uskutočnila pod krycím názvom Trinity. Stalo sa to blízko Alamogorda v Novom Mexiku, 16.júla 1945. Energia uvoľnená touto explóziou by sa vyrovnala v pohode výbuchu 20 000 tonám TNT. USA zhodila prvé atómové bomby na Japonské mesto Hirošima 6. augusta 1945. Potom nasledovala ďalšia, na Nagasaki, 9.augusta 1945. Asi 100 000 ľudí bolo zabitých v Hirošime uránovou bombou nazvanou Little Boy .Okolo 40 000 ľudí bolo zabitých v Nagasaki pri výbuchu plutóniovej bomby nazvanou ,,Fat Man”. Japonsko sa vzdalo Amerike 14. augusta. Na následky choroby z ožiarenia ( popálenie, leukémia, nádory,...)bolo postihnutých a zomrelo nevyčísliteľné množstvo ľudí.
Dnes je čas nukleárnych zbraní, ktoré môžu byť kedykoľvek použité v medzinárodných konfliktoch. Zo všetkých štátov len USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko a Čína priznávajú nukleárne zbrane. Ostatné národy ako Izrael, India a iné ich pravdepodobne uschovávajú a sú schopné vyrábať ich rýchlo.
Povojnový vývoj
Od 2. svetovej vojny nukleárne zbrane vyvinuté vedcami pre špeciálne vojenské situácie,
aby mohli byť vypustené vojenskými jednotkami. Môžu byť poslané k cieľu v bombe alebo navádzacími strelami, zhodené z bombardéra alebo priamo od bojovníkov; v balistickej strele vypustenou ponorkou; delostrelectvom vypálené z tanku alebo ICBMs.
Strategické nukleárne zbrane sú uspôsobené na veľké vzdialenosti, môžu letieť z kontinentu na kontinent. Niektoré ICBMs sú vyrobené tak, aby niesli nukleárnu hlavicu.

Hlavným účelom týchto zbraní je eliminovať schopnosť nepriateľa bojovať.
Redukcia atómového arzenálu
Vývin a použitie atómovej bomby sa veľmi zmenil. Následky z Hirošimy a Nagasaki poznať dodnes, v širokom okolí týchto miest nie je možné ťažiť žiadnu energiu z prírody. V čase Studenej vojny v roku 1950 boli atómové zbrane najobávanejšími. V roku 1960 jednotlivé národy začali znižovať testovanie, produkciu a distribúciu nukleárnych zbraní. V roku 1963 USA, Sovietsky zväz a Veľká Británia prestali testovať nukleárne zbrane v atmosfére, otvorenom vesmíre a pod morom. USA a Sovietsky Zväz podpísali dohodu o limite ich nukleárnych arzenálov Strategic Arms Limitation Talks (SALT) najprv I (v 1972) a II (v 1979), a dnes sa počet týchto zbraní udržuje pod novým limitom – Strategic Arms Reduction Talks z roku 1993. Teraz ich Rusko a USA vlastní asi 6000ks.
Dnešný problém je obmedziť šírenie nebezpečných zbraní teroristickým skupinám

JADROVÁ ELEKTRÁREŇ (atómová elektráreň)
JADROVÁ REAKCIA je premena jadra atómu, ktorá nastáva počas vzájomného pôsobenia s iným jadrom alebo elementárnou časticou. Pri jadrovej reakcií sa môže zmeniť nukleónové číslo, protónové číslo, ťažšie jadro sa môže rozštiepiť na menšie časti( štiepenie jadier ), ľahké jadrá sa môžu zlučovať (Termonukleárna reakcia).

Prvú jadrovú reakciu uskutočnil v roku 1919 anglický fyzik E.RUTHERFORD. Ostreľoval jadrá dusíka jadrami hélia, výsledkom boli jadrá kyslíka a protóny(reťazová jadrová reakcia).

JADROVÁ ELEKTRÁREŇ (atómová elektráreň) je elektráreň, v ktorej je zdrojom tepla JADROVÝ REAKTOR. Teplo sa z reaktora odvádza primárnym okruhom do generátora pary. Vyvinutá para sa sekundárnym okruhom privádza na TURBOGENERÁTOR, z ktorého sa odvádza elektrická energia do elektrickej siete.
Keďže v reaktore vznikajú RÁDIOAKTÍVNE LÁTKY, musí byť elektráreň zabezpečená proti úniku týchto látok. Jadrové elektrárne majú reaktor, primárny okruh a generátor pary umiestnený v špeciálnej železobetónovej budove, ktorú možno v prípade jadrovej havárie vzduchotesne a vodotesne uzavrieť.

JADROVÝ REAKTOR je zariadenie, v ktorom prebieha REŤAZOVÁ JADROVÁ REAKCIA a udržiava sa tak, aby sa JADROVÁ ENERGIA uvoľňovala požadovanou rýchlosťou. Reťazová reakcia prebieha v aktívnej zóne reaktora, do ktorej sú vsunuté PALIVOVÉ ČLÁNKY (uránové tyče ) a regulačné (riadiace) KADMIOVÉ tyče.
Táto zóna ja vyplnená MODERÁTOROM (spomaľovačom) neutrónov, ktorým najčastejšie býva GRAFIT alebo ŤAŽKÁ VODA (deutérium). Spomalením neutrónov sa zvyšuje pravdepodobnosť, že vyvolajú ďalšie štiepenie jadier.

Reakciu spomaľujú aj regulačné kadmiové tyče, lebo silno pohlcujú neutróny. Uvoľnenú energiu odvádza chladiaci okruh, ktorý pozostáva zo sústavy rúrok prechádzajúcich aktívnou zónou, cez ktoré preteká plyn, kvapalina alebo ľahko taviteľný kov.
Štiepenie paliva sprevádza intenzívne NEUTRÓNOVÉ ŽIARENIE a ŽIARENIE GAMA, preto musí byť reaktor obložený účinnými ochrannými vrstvami- vodou proti neutrónom, betónom a olovom proti žiareniu gama.
Pri výbuchu jadrového reaktora v Černobyle sa uvoľnilo 50 miliónov curie, čo je 30-40- násobok výbuchu atómovej bomby v Hirošime roku 1945. Až tri týždne po katastrofe sa pomocou 4 000 ton piesku, bóru, olova a ílu podarilo utesniť vyžarujúci reaktor a zabrániť prieniku žiarenia do pôdy. Znepokojujúcimi boli štiepne splodiny cézia, Ktoré sa pri katastrofe uvoľnili. Polčas ich rozpadu sa pohybuje od dvoch do tridsať rokov, pričom ustavične pôsobia ako rádioaktívne žiariče a dlho pretrvávajú a pôsobia v potravinách. Uhlíková(Rádiokarbónová) metóda určovania veku nálezov

Pomocou izotopu uhlíka vedci môžu vedci určiť vek ktoréhokoľvek kedysi žijúceho predmetu. Uhlík 12 je stabilný. Uhlík 14 je rádioaktívny a štiepi sa stálou rýchlosťou. Nový uhlík 14 sa do tela dostáva keď jeme a dýchame. Keď telo zomrie uhlík 14 sa vytráca. Meraním množstva uhlíka 14 vedci môžu určiť čas, ktorý uplynul od momentu smrti.

Sterilizácia
Žiarenie gama môže zahubiť baktérie v potrave.Tento proces ,ktorý sa nyzýva ožiarenie,udržiava potravu dlhšie čerstvú ,avšak veľa ľudí sa obáva možného dlhodobého zdravotného rizika.


V. Detekcia a meranie rádioaktívneho žiarenia
Hoci všetky druhy rádioaktívneho žiarenia pri väčšej intenzite alebo pri dlhšom pôsobení majú zhubný vplyv na ľudský organizmus, bezprostredne neúčinkujú na zmysly. preto sú potrebné detektory rádioaktívneho žiarenia, ktoré nás informujú o existencii žiarenia na skúmanom mieste, a prístrojov na kvantitatívne sledovanie jeho vlastností. Všetky tieto zariadenia sú založené na spoločnom princípe: využívajú účinky žiarenia na prostredie, v ktorom sa žiarenie šíri, alebo na látky, na ktoré dopadá. Najčastejšie sa využívajú ionizačné a svetelné účinky rádioaktívneho žiarenia a jeho pôsobenie na fotografické emulziu. 1. Scintilačné metódy
Patria medzi historicky aj zásadne najzaujímavejšie metódy detekcie a výskumu rádioaktívneho žiarenia. V starších prístrojoch založených na tejto metóde, v tzv.

spintariskopoch, sa využívala schopnosť najmä rádioaktívneho -žiarenia spôsobovať luminiscenciu napríklad sírnika zinočnatého, diamantu alebo kyanidu platnatobarnatého. Svetielkovanie týchto objektov je zložené z jednotlivých zaiskrení (scintilácií), ohraničených na malý priestor a dobre pozorovateľných použitím lupy alebo mikroskopu s malým zväčšením, pričom každé zaiskrenie znamená dopad práve jednej, napríklad -častice. Výhodou týchto prístrojov je, že sú menej citlivé na - a -žiarenie, takže možno pomocou nich skúmať -žiarenie aj za prítomnosti iných žiaričov. Nevýhodou však je, že scintilácie sú veľmi slabé, takže pozorovateľ musí pracovať v úplnej tme.
Ďalším prístrojom používajúcim scintilačné metódy detekcie je tzv. scintilačný počítač. Jeho hlavnou súčiastkou je fotonásobič, v ktorom svetelné záblesky vyvolané dopadom - alebo -častíc alebo fotónov na vhodnú látku (napríklad monokryštál jodidu sodného) účinkujú na fotokatódu veľmi citlivej vákuovej fotobunky. Na rozdiel od obyčajnej fotobunky sa vo fotonásobiči počet primárne uvoľnených elektrónov využitím sekundárnej emisie na systéme elektród mnohonásobne zväčší. Vo výstupnom elektrickom obvode fotonásobiča nimi vyvolaný elektrický impulz sa vhodným elektronickým zariadením zosilňuje a prípadne sa počet impulzov aj mechanicky registruje. Fotonásobič je schopný zaznamenať aj jeden jediný fotón viditeľného žiarenia.

2. Ionizačné komory
Ionizačná komora je detektor žiarenia, ktorý sa v svojej podstate skladá z dvoch vzájomne od seba izolovaných elektród vhodného tvaru a veľkosti, umiestnených v nádobe naplnenej zvyčajne suchým vzduchom alebo aj iným vhodným plynom. Pomocou dostatočne stabilizovaného zdroja konštantného napätia sa na elektródach komory udržuje napätie 100 až 1000 voltov. Toto napätie je dosť veľké, aby priviedlo na elektródy ióny vznikajúce pôsobením rádioaktívneho žiarenia. Pri použití ionizačnej komory sa meria elektrický prúd v okruhu komory. Toto je prvý známy detektor rádioaktívneho žiarenia.


3. Geigerov-Müllerov počítač Prítomnosť žiarenia sa zisťuje prístrojom, ktorý sa nazýva Geigerov- Mullerov počítač. V trubici, ktorá je naplnená plynom s nízkym tlakom je tenký drôt. Trubica a drôt sú spojené batériou. Ak vstúpi častica do trubice, vznikne prúdový impulz, čo vyvoláva zvukový signál.

4. Wilsonova hmlová komora
Najúčinnejším zariadením pre výskum vlastností časticových rádioaktívnych žiarení je Wilsonova hmlová komora. V roku 1897 Wilson zistil, že ióny prítomné v plyne môžu slúžiť ako kondenzačné jadrá pre nasýtené pary.

Rôzne častice zanechávajú vo Wilsonovej komore rôzne stopy. Stopy -častíc sú krátke, rovné, len na konci niekedy zalomené, čo svedčí o náhlej zmene smeru ich letu. Stopy eletrónov sú oveľa slabšie a prerušované. Takto môžeme sledovať aj zakrivenie dráhy nabitých častíc po priložení magnetu. Z polomeru zakrivenia môžeme vypočítať energiu a náboj príslušnej častice.


5. Polovodičové detektory
Sú moderné súčiastky, ktoré využívajú pre detekciu žiarenia polovodičový prechod PN. Využívajú sa v obvodovom zapojení podobnom ako u Geiger-Müllerovho počítača. Sú však značne citlivejšie ako detektory na báze scintilačných metód.


6. Osobné dozimetre
Využívajú sa na sledovanie množstva prijatého žiarenia (expozícia) u pracovníkov pracujúcich v prostredí s nebezpečným žiarením. Sú založené na nenávratnom vplyve žiarenia na niektoré látky. Môže ísť o zmenu zloženia chemickej látky, či vplyv žiarenia podobne ako svetla na fotocitlivý film. VI. Vplyv žiarenia na organizmus

Rádioaktívne žiarenie má na organizmus veľmi silný vplyv. Účinky vyplývajú zo stavby organizmu a z podstaty žiarenia.

-žiarenie : pred týmto žiarením nás pomerne spoľahlivo ochráni pokožka. Je však veľmi nebezpečné, ak by sa žiarič dostal dovnútra organizmu, kde by bol v priamom styku s bunkami. Jedna častica  je schopná ionizovať viac ako 1000 atómov. Častice s pomerne vysokou hmotnosťou a energiou by bunky zničili. -žiarenie :spôsobuje povrchové poškodenie.  žiarenie : organizmom prechádza bez zjavného pohltenia. Po ceste ionizuje atómy, vyráža elektróny z obalu, molekuly sa rozpadajú. Následkom môže byť zničenie buniek. Najnebezpečnejšie sú prvky, ktoré priamo telo využíva, takže ich rádioaktívne izotopy sú prijímané telom prirodzene. Nebezpečné je stroncium 90Sr, veľmi podobné vápniku 40Ca. Takto sa môže potravinovým reťazcom cez trávu, kravu a mlieko dostať do organizmu a spôsobiť rakovinu.


dávkový ekvivalent : je biologickým ekvivalentom rad a Gy. Pôvodná jednotka rem (roentgen equivalent man) definuje dávku ľubovoľného žiarenia, ktoré má na organizmus rovnaké účinky ako 1R röntgenového alebo  žiarenia. Táto jednotka bola v sústave SI nahradená jednotkou Sv (Sievert), pričom 1 Sv = 100rem. 1Sv má rozmer 1J/kg. Naším telom preletí každú hodinu asi 200 miliónov fotónov žiarenia . Na zemi je ročná dávka kozmického  žiarenia 0,3 mSv, vo výške 10 km (lietadlo) až 45 mSv. Zo zeme (horniny, pôda) sme vystavení dávke 0,5 mSv.

Celkovo sa dávkový ekvivalent prírodného žiarenia pohybuje v rozmedzí 1 až 2 mSv ročne. Na toto žiarenie sme už svojim vývojom zvyknutí a neškodí nám. K tomu navyše prijímame žiarenie z pozemských zdrojov (elektrárne, vojenské jadrové pokusy, farebné televízory, domy zo škvárobetónu, lekársky RTG a pod.) v dávke do 0,8 mSv ročne. Normy jadrových elektrární pripúšťajú maximálny nárast týchto hodnôt pozadia v dôsledku svojej činnosti o 0,05 mSv, čo je značne menej ako sme vystavení prirodzenej rádioaktivite. Jadrové elektrárne, pokiaľ pracujú normálne, teda nie sú vôbec nebezpečné.
Je dôležité, po aký dlhý čas a ako často bude organizmus vystavený žiareniu. Ak by sme dostali dávku, ktorú od okolia dostávame postupne, naraz, bola by pre organizmus omnoho nebezpečnejšia. Napríklad kostná dreň môže byť vystavená štvrťročne dávke 30 mSv, ročne 50 mSv. Ako medzná dávka sa z bezpečnostných dôvodov udáva už ale 5 mSv. Smrteľná jednorázová dávka sa udáva 5 Sv. Sú ale prípady, kedy sa podarilo zachrániť človeka ožiareného aj jednorázovou dávkou 10 Sv a to transplantáciou kostnej drene.
Žiarenie na organizmus pôsobí postupne a jeho vplyv sa v tele akumuluje, ale i časom neutralizuje regeneráciou organizmu. Preto vznik niektorej choroby v budúcnosti je veľmi ťažké pripísať niektorému vplyvu vystavenia sa rádioaktívnemu žiareniu v minulosti.