Stručný historický prehľad

Počiatky magnetického záznamu sa spájajú so snahou zaznamenávať akustické signály, t.j. hovorené slovo a hudbu. Prvé takéto zariadenie, ktoré využívalo princíp magnetického záznamu, zostrojil Valdemar Poulsen (1869-1942). Za toto záznamové zariadenie získal Grand Prix na svetovej výstave v Paríži v roku 1900. Tento prístroj, ako aj ďalšie z tohto obdobia používal ako nosič oceľový drôt s priemerom 1 mm, ktorý sa pohyboval rýchlosťou 20 m/s. Hoci sa neskôr prístroj zdokonalil používaním jednosmernej predmagnetizácie, používal sa len na záznam reči. Kvalitatívne nedostatky v porovnaní s mechanickým záznamom na gramofónovú platňu, ako aj so záznamom na film, boli také veľké, že sa neuplatnil v oblasti záznamu hudby. Tento stav trval prakticky až do roku 1935. Významným krokom, ktorý znamenal zlepšenie vlastností zariadenia, bola náhrada oceľového drôtu plochým papierovým nosičom, ktorého povrch bol pokrytý železitým práškom. Namiesto papiera sa neskôr ako podložka začala používať acetylcelulóza. Nový nosič sa mohol strihať a lepiť bez zhoršenia parametrov, nehľadiac na lepšie možnosti ukladania. Aby sa mohla znížiť rýchlosť posunu nosiča, bolo potrebné sústrediť magnetické pole pomocou vhodnej konštrukcie hlavy – takouto konštrukciou bol prstencový tvar. Prstencová hlava spolu so zdokonaleným nosičom umožnila zníženie rýchlosti posunu na 72 cm/s.
Pozoruhodným míľnikom na ceste zdokonaľovania záznamu bolo v roku 1940 zavedenie predmagnetizácie vysokofrekvenčným signálom, ktorý sa zmiešaval so zaznamenávaným signálom. To prinieslo prenikavé zlepšenie odstupu rušivých napätí a zmenšenie nelineárneho skreslenia. Takto sa stal magnetický záznam akustických signálov, aj hudby, konkurencieschopným s ostatnými druhmi záznamu a to nielen z hľadiska kvality, ale aj iných prevádzkových a ekonomických činiteľov. K tomu prispelo aj zdokonalenie transportného mechanizmu zavedením trojmotorového systému, ktorý sa principiálne používa dodnes. Kvalita záznamu hudby bola v štyridsiatych rokoch na úrovni, ktorá umožňovala používať tieto záznamové zariadenia v rozhlasovej štúdiovej prevádzke, s názvom štúdiové magnetofóny. Počas II. Svetovej vojny a ihneď po nej spomalil sa vývoj v Európe, zato v USA pokračovali práce jednak vo vývoji nových technológií, jednak vo vývoji nových systémov.
Magnetický záznam začal prenikať postupne aj do iných oblastí, či už to bol film alebo gramofónový priemysel.