Vznikajú výrazným rozširovaním mrazových trhlín v skalnom podloží, za spoluúčasti zemskej príťažlivosti. Konkrétne v Západných Karpatoch, najmä v hrebeňovej, resp. vrcholovej časti, sa na ne viažu klinovite



roztvorené jazvy, združené hrebene, rôzne stupienky, zníženiny a jamy podobné krasovým útvarom. Vyskytujú sa hlavne tam, kde voda z puklín neodteká hneď. Sú to napr. široké sedlá, ale aj kary. Soliflukčné javy sú jedným zo základných znakov periglaciálneho prostredia. Často vystupujú súčasne s inými procesmi. Vytvárajú množstvo pôdnodeštrukčných foriem ako soliflukčné náteky, na svahoch terasovité formy. Tieto javy sa viazali (hlavne v období pleistocénu), ale aj viažu na miernejšie sklony. Je to najmä v subniválnom stupni. Jedná sa hlavne o tečenie zemitých sutinových prúdov, pričom sú ovplyvnené rôzne typy štruktúrnych pôd. Pre pohoria Západných Karpát je dolná hranica soliflukcie položená do výšky zhruba 1700-1800 m n. m. Najviac rozšírené mrazom triedené pôdy sú polygonálne, brázdené a dláždené pôdy. Polygonálne pôdy sa nachádzajú zväčša na plochom alebo veľmi mierne sklonenom povrchu. Poznávacím znakom je triedený štrkový a balvanovitý materiál v tvare mnohouholníkov alebo kruhov. Vlastne také isté pôdy, len na svahoch väčších ako 5 stupňov sú brázdené pôdy, pričom sa orientujú dlhším rozmerom v smere spádnice. Dláždené pôdy tvoria na plocho vtlačené kamene do mäkkej podložnej pôdy – kamenná mozaikovitá dlažba. Vznikajú pri regelácii ako následok elementárneho vytrieďovania skeletu vplyvom jeho vytlačenia ihlicovitým pôdnym ľadom. Vyskytujú sa hlavne na miestach s prevlhčenou sutinou, kde je blízko nepriepustný horizont. Je to najmä na guliakoch a v ľadovcových kotloch. Mrazom ovplyvňované vegetačné pôdne formy sa v Západných Karpatoch vyskytujú zriedka. Vznikajú klinotropnou soliflukciou a mikrosoliflukčnými procesmi. Tvoria terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné stupne lemované mačinovými obrubami. Často sa vyskytujú v kombinácii so stupňovitými lysinovými pôdami. Najdôležitejším činiteľom pri ich vývoji je ihlicovitý pôdny ľad a vietor. Viažu sa na oblasti, kde má vrchná vrstva menej skeletu a viac prachových a ílovitých častíc. V Západných Karpatoch sa vyskytujú nad 1700 m n. m. V zapojených pôvodných rastlinných spoločenstvách sa nachádzajú vetrom vyfúkané plôšky, čo sú lysinové pôdy. Významne sa na modelovaní podieľa veterná erózia. Lokalizované sú na tých miestach reliéfu, ktoré atakujú časté a silné vetry (široké a dýzovite zúžené sedlá, zaoblené vrcholy, hladké široké chrbty).