Tatry – ako geomorfologický celok

Tatry, ako geomorfologický celok, v ktorom je vyhraničené záujmové územie, sú označované ako veľhory. Prvé tri Trollove (1954) kritéria, ktoré Tatry spĺňajú, aby boli zaradené do tohto typu krajiny, sú:

1. Pohorie zasahuje až nad hornú hranicu lesa, kde sa nachádzajú adekvátne klimatické a vegetačné pomery
2. V pohorí prebieha pleistocénna snehová čiara
3. Plochy pohoria na nachádzajú aj nad spodnou hranicou pôsobenia kryogénnych procesov

Ďalšie kritéria sú reliefotvorná energia (relatívne rozdiely, 1000-1500m) a geologické kritérium, ktoré sa chápe ako veľkohorská oblasť ako miesto, kde je stretnutie vnútorných a vonkajších geologických síl nápadnejšie. Kde po období tektonického kľudu (po prevažujúcom pôsobení exogénnych síl) nastáva horotvorná fáza, ktorá pripraví exogénnym silám podmienky pre svoju činnosť. Tieto oblasti by mali mať väčšinou znaky posledných alpinských horotvorných pohybov. Na základe toho, že v najvyšších výškach Tatier nie je úplná prevaha len bralnatého (typického pre glaciálnu činnosť), ale aj hôľneho reliéfu, zaviedol sa pojem vysoké pohoria. Označujú tak pohoria nad 1500 m n. m. Nevzťahujú tento pojem všeobecne, ale len na pohoria Slovenska.
Pre vysokohorské oblasti v periglaciálnom prostredí sú typické periglaciálne moria – blokoviská, zo štruktúrnych pôd najmä mikropolygonálne, dláždené, brázdené, pásové, girlandové, všetky prejavy mikrosoliflukcie a denudácie ľadom pipkrake, erózna činnosť vetra a iné. Vo vysokohorských oblastiach, ako v type krajiny, pôsobia niektoré prvky významnejšie ako v inom type krajiny. Jedná sa napr. o klímu, ktorá výrazne ovplyvňuje reliéf a opačne. Výrazne tu pôsobí aj faktor vegetácie, kde hlavne nad hornou hranicou lesa a v jej blízkosti prebiehajú najtypickejšie procesy chladnej klímy modelujúce reliéf do charakteristickej podoby pre túto krajinu. Do súboru týchto geomorfologických procesov môžeme zaradiť aj tie procesy, ktoré sa v súčasnosti už nemusia vyskytovať vo vysokých pohoriach. Jedná sa hlavne o ľadovcovú eróziu. Ľadovce miernych oblastí by mali obsahovať viac zvetralín ako polárne ľadovce a možno konštatovať, že miera zvetralín záleží od druhu a kompaktnosti horniny, ktorá mrzne do bázy ľadovca. Iná je miera pôsobenia hornín pieskových, iná ostrohranného štrku a iná balvanov. Okrem týchto druhov erózie treba uvažovať s tým, že k týmto procesom pristupujú ďalšie dôležité faktory, ako sú: procesy zvetrávania a gravitačné procesy.

Treba si ešte uvedomiť, že vlastne nie ľadovec, ale hlavne hornina v ľadovci pretvára reliéf. Ľadovec vlastne transportuje túto horninu. Často pod ľadovcom prichádza k zmene nositeľa časti úlomkov hornín na vodu. K základným eróznym tvarom patria trógy, kary (spájaním karov vznikajú karové amfiteátre), karlingy, nunataky. Na podrobnejšej rozlišovacej úrovni môžeme rozoznávať menšie formy ako guliagy, konfluenčné stupne, plecia trógu, visiace doliny a iné. Druhou skupinou glaciálnych foriem príznačných pre tento typ krajiny sú akumulačné formy. Najviac rozšírené sú morény. Z nich sa najviac prejavujú v teréne čelné morény. Ďalšie sú bočné, stredné, náporové a ablačné morény. Pričom tieto útvary sú rozmiestnené nerovnomerne. Toto závisí od intenzity



a množstva zaľadnení počas pleistocénu v pohorí. Pred čelom ľadovca vzniká glacifluviálna akumulácia. Voda z roztopeného ľadovca vytvára ózy a kamy. Podľa toho akého sú veku všetky tieto akumulačné formy, môžu priamo vystupovať na povrch, byť pokryté vegetáciou, sutinou alebo celé, prípadne z časti prekryté inou formou. Ďalším významným činiteľom ovplyvňujúcim reliéf tohto prostredia je sneh. Nivácia patrí medzi významné geomorfologické procesy glaciálneho systému. Sneh pritom môže vystupovať ako priamy aj nepriamy geomorfologický činiteľ. Priamo sa sneh na deštrukcii podieľa prostredníctvom tlaku snehových más pri pohybe. Tento pohyb môže byť pomalý alebo rýchly. Sneh môže povrch aj priamo obrusovať vločkami, hlavne ak sú trochu zľadovatelé, pri presune vetrom (puraniválne procesy). Nepriamo cez vodu, ktorá z neho vzniká pri topení. Najvýraznejšie erózne formy spôsobené snehom sú v lavínovom území. Snehové lavíny dokážu formovať povrch veľmi výrazne. Pri toku masy snehu (v lavínach) dochádza k silnej jednorazovej erózii, ktorá sa väčšinou opakuje niekoľkokrát v roku. Najviac erodujú lavíny základové, ktoré vznikajú na jar pri topení a prevodnení snehu. Pri týchto procesoch hrá významnú úlohu sklon svahu, jeho expozícia, ale aj dĺžka svahu. Vytvárajú také formy, ako lavínové žľaby (ryhy), nivačné sutinové kužele. Sneh stojaci alebo len veľmi málo sa pohybujúci vytvára také útvary ako karoidy, nivačné valy (je možné ich odlíšiť od karov morénových valov podľa polohy a veľkosti), niváciou obrúsené plochy.
Nepriama deštrukčná činnosť snehu sa prejavuje pri eróznom pôsobení vody pri jeho rozpúšťaní. Hlavná úloha takejto vody je pri regelačných procesoch v zóne niekoľko decimetrov širokého pruhu, v tzv. čierno-bielej línii.

Táto voda hrá úlohu aj v mikrosoliflukčných procesoch a pri erózii tečúcej vody. Tiež nezanedbateľná v týchto podmienkach je eolická činnosť. Brzdiaci účinok na silu vetra majú rozličné prekážky, medzi ktoré patria najmä vyvýšené formy reliéfu a lesná vegetácia. Pričom uvádza, že väčšia rýchlosť vo vyšších oblastiach sa dá vysvetliť menším trením pri povrchu a vzrastajúcou šírkou údolí, kde masy nadobúdajú väčšiu rýchlosť. Podľa meraní v Alpách tvrdí, že rýchlosť vetra nad hornou hranicou lesa vzrastá 3-7 násobne oproti rýchlosti v riedkom vysokom lese. Najtypickejšia je deflácia, ktorá spôsobuje odnos, presun rôzne veľkých častíc. Pôsobí hlavne pri povrchu terénu. Okrem toho, že stenčuje pôdny povrch vytvára formy zo skeletu, medzi ktorým bola vyviata jemnejšia frakcia. Korázia sa v týchto podmienkach prejavuje vytváraním mačinových závesov, hrancov, taffonizáciou a ináč. Ďalej uvažuje nad tým, že je tiež dôležitá expozícii, kde sa najviac uplatňuje expozícia proti prevládajúcim smerom vetra. Intenzita deštrukcie sa zvyšuje, ak sú zároveň aj oslnenými expozíciami. Tvary podmienené eolickou činnosťou často nie sú veľmi výrazné, lebo pôsobia v kombinácii s ďalšími faktormi, ako sú napr. kryogénne a gravitačné procesy. Tam kde povrch nie je chránený vegetáciou sa viac prejavuje táto činnosť. Najvyššiu účinnosť autor kladie do subniválneho stupňa. Eolická erózia nie je tak výrazná v bralnom reliéfe ako v hôľnom reliéfe. Nepriama činnosť vetra sa prejavuje napr. pri premiestňovaní snehu z náveterných svahov na záveterné a tým vytváraním snehových prevejov zapríčiňujúcich často vznik lavín.
Ďalšími typickými procesmi sú kryogénne javy a ich formy. Jedným zo základných procesov v tejto veľkej skupine je regelácia. Pôsobí najviac v subniválnom stupni v neskorých jarných a skorých jesenných mesiacoch. Tento proces sa uplatňuje pri vzniku všetkých povrchových a podpovrchových mrazových tvarov (kamenné moria, mrazom triedené pôdy; soliflukcii).
Procesom trhania horniny zväčšovaním objemu vody pri zamŕzaní, geliváciou, sa vytvárajú zvetraliny, ktoré následne podliehajú iným procesom.
Ihlicový pôdny ľad je ďalší fenomén pôsobiaci vo vysokých pohoriach. Prejavuje sa tým, že vytláča na povrch z pôdy väčšie kamene. Najbežnejšie sa vyskytuje na úplne obnaženom povrchu. V súčinnosti s eolickými procesmi sa vytvárajú mačinové závesy. Za spoluúčasti soliflukcie vznikajú mrazové pôdne formy. Jedny z foriem zapríčinené kryogénnymi procesmi sú gravitačno-regelačné jazvy.

Vznikajú výrazným rozširovaním mrazových trhlín v skalnom podloží, za spoluúčasti zemskej príťažlivosti. Konkrétne v Západných Karpatoch, najmä v hrebeňovej, resp. vrcholovej časti, sa na ne viažu klinovite



roztvorené jazvy, združené hrebene, rôzne stupienky, zníženiny a jamy podobné krasovým útvarom. Vyskytujú sa hlavne tam, kde voda z puklín neodteká hneď. Sú to napr. široké sedlá, ale aj kary. Soliflukčné javy sú jedným zo základných znakov periglaciálneho prostredia. Často vystupujú súčasne s inými procesmi. Vytvárajú množstvo pôdnodeštrukčných foriem ako soliflukčné náteky, na svahoch terasovité formy. Tieto javy sa viazali (hlavne v období pleistocénu), ale aj viažu na miernejšie sklony. Je to najmä v subniválnom stupni. Jedná sa hlavne o tečenie zemitých sutinových prúdov, pričom sú ovplyvnené rôzne typy štruktúrnych pôd. Pre pohoria Západných Karpát je dolná hranica soliflukcie položená do výšky zhruba 1700-1800 m n. m. Najviac rozšírené mrazom triedené pôdy sú polygonálne, brázdené a dláždené pôdy. Polygonálne pôdy sa nachádzajú zväčša na plochom alebo veľmi mierne sklonenom povrchu. Poznávacím znakom je triedený štrkový a balvanovitý materiál v tvare mnohouholníkov alebo kruhov. Vlastne také isté pôdy, len na svahoch väčších ako 5 stupňov sú brázdené pôdy, pričom sa orientujú dlhším rozmerom v smere spádnice. Dláždené pôdy tvoria na plocho vtlačené kamene do mäkkej podložnej pôdy – kamenná mozaikovitá dlažba. Vznikajú pri regelácii ako následok elementárneho vytrieďovania skeletu vplyvom jeho vytlačenia ihlicovitým pôdnym ľadom. Vyskytujú sa hlavne na miestach s prevlhčenou sutinou, kde je blízko nepriepustný horizont. Je to najmä na guliakoch a v ľadovcových kotloch. Mrazom ovplyvňované vegetačné pôdne formy sa v Západných Karpatoch vyskytujú zriedka. Vznikajú klinotropnou soliflukciou a mikrosoliflukčnými procesmi. Tvoria terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné stupne lemované mačinovými obrubami. Často sa vyskytujú v kombinácii so stupňovitými lysinovými pôdami. Najdôležitejším činiteľom pri ich vývoji je ihlicovitý pôdny ľad a vietor. Viažu sa na oblasti, kde má vrchná vrstva menej skeletu a viac prachových a ílovitých častíc. V Západných Karpatoch sa vyskytujú nad 1700 m n. m. V zapojených pôvodných rastlinných spoločenstvách sa nachádzajú vetrom vyfúkané plôšky, čo sú lysinové pôdy. Významne sa na modelovaní podieľa veterná erózia. Lokalizované sú na tých miestach reliéfu, ktoré atakujú časté a silné vetry (široké a dýzovite zúžené sedlá, zaoblené vrcholy, hladké široké chrbty).

Girlandové pôdy sú mrazové pôdne formy amorfnej soliflukcie, pri ktorých sa soliflukčnými procesmi vytvárajú terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné stupne lemované mačinovými obrubami. Obruby v tvare girlánd sú najtypickejšie vyvinuté ako prahy po obvode stupňov vo forme krátkych terasiek, jazykovitých lalokov alebo dolu svahom lukovite prehnutých terás. V Západných Karpatoch sú vyvinuté v svojej menej typickej podobe, vo forme viac menej vyrovnaných, terasovite usporiadaných obnažených pásov šírky niekoľko decimetrov až 1 m a dĺžky aj niekoľko desiatok metrov, striedajúcich sa s užšími vegetačnými pásmi ako obrubami stupňov, ktoré môžu byť pri väčšom sklone popretrhávané miniatúrnymi prúdmi pohybujúceho sa štrku. Tieto pôdy sú často zamieňané so stupňovitými lysinovými pôdami vo svahu. Rozlišovacím znakom je, že girlandové pôdy už v “zrelostnom” štádiu vývoja majú vo svojom profile výrazné stopy pohybu po svahu, čo sa prejavuje zvrstvením pôdnej sutiny v zavaľovaní mačinových obrúb. Mrazové kopčeky, tufury, majú najlepšie podmienky pre vznik na plošinách, širokých sedlách a málo sklonených svahoch s presýtením zvetralín vodou a s vysokým podielom jemnozrnných častíc.
Na erózne javy a ich formy nadväzujú a často sa s nimi kombinujú gravitačné javy. Skalné strže, zlomiská sa vyskytujú na skalných stenách. Procesy na nich prebiehajú vo forme krútivého pohybu uvoľnených blokov zo strmých svahov. Materiál sa neformuje do kuželov, ani nie je vytriedený. Pri tomto procese pôsobí niekoľko faktorov: rozpukanie horniny, gravitácia, poveternostné vplyvy atď. Najintenzívnejšie prebiehajú tieto procesy v období ústupu ľadovcov, keď dochádza k oslabeniu stien trógov. Proces opadávania úlomkov prebieha hlavne v subalpinskom, alpinskom i subniválnom stupni. Spôsobuje ho fyzikálne zvetrávanie, ktorému sú vystavené veľké plochy skalných stien. Pod týmito stenami sa tvoria rozsiahle úsypy z ostrohranného materiálu. Najväčšie úsypy sú pod stenami trógov, kde v záveroch vytvárajú súvislé vence úsypísk. Materiál v týchto formách je gravitačne triedený a ďalej podlieha gravitácii pri zosuvoch. Intenzita procesu závisí od klimatických podmienok. Úšusty, ako strže (v zmysle strhnúť) plytkého sutinového plášťa je možné nájsť na strmých stráňach. Na ich tvorbe sa podieľa gravitácia a voda. Priamo v Západných Karpatoch sa vyskytujú najmä na mezozoických horninách, na



hladkých svahoch so sklonom nad 30 stupňov. Postihujú plytké zvetralinové plášte z drobnokamenistej sutiny. Medzi pomalé svahové pohyby sa zaraďuje zliezanie.

Je to súbor drobných pohybov zvetralinovej masy spôsobených počas mrznutia vyzdvihnutím jednotlivých častíc, ktoré sa po roztopení pôdneho ľadu nevrátia na pôvodné miesto, ale gravitačne sa presunú dole svahom. Toto nemožno bezprostredne pozorovať, prejavuje sa to po dlhšom období. Navonok sa prejavuje vlnovitým zmrašťovaním mačiny. Gravitácia a voda spolu pôsobia na sutiny. Voľne rozmiestnená sutina na svahu sa pohybuje ako sutinová lavína a sutina v ryhách ako murový prúd. Mury vytvárajú pri ústiach rýh murové kužele, kde materiál je netriedený. Intenzita týchto procesov závisí od množstva vody nesúcej sutiny. Najlepšie podmienky vytvára prudký a silný dážď.
Čo sa týka krasu vo vysokohorskej oblasti je tento ovplyvnený podnebím. V takejto oblasti je väčšinu roka voda viazaná v snehu a ľade, a teda nemôže sa veľmi podieľať na chemickom rozpúšťaní krasových hornín. To značí, že tu prevažujú iné, mechanické procesy, ktoré určujú hlavné črty reliéfu.


Bobrovecká dolina – záujmové územie


Bobrovecká dolina - vybrané územie tvoria v južnej časti prevažne metamorfované horniny. Severná časť je zložená hlavne z granitoidných hornín. Západná časť je zastúpená mezozoikom a dno doliny kvartérnymi sedimentami. Hlavný tektonický zlom je vedený v smere Lysec – sedlo Pálenica.
V označení doliny názvom Bobrovecká nie je úplna jednotnosť. V mapách býva označovaná ako Bobrovecká, ale v literatúre sa doposiaľ tento názov nepoužíval. V literatúre je označovaná celá dolina, od vrchného kotla až po vyústenie, ako Jalovecká dolina. Znamená to, že aj časť doliny nad vyústením doliny Parichvost do nami opisovanej doliny, je označovaná ako Jalovecká. V mape je časť doliny nad vyústením doliny Parichvost označovaná ako Bobrovecká a v tejto práci budem používať toto označenie. V severnej časti Západných Tatier sa nachádza tiež Bobrovecká dolina v geomorfologickom podcelku Osobitá. Aby nevznikli nedorozumenia, posledne menovaná bude v práci označovaná ako Bobrovecká dolina (Oravice) podľa Halouzka [1987].


Geologické pomery


Kvartér
Holocén
Vo vrchnej karovej časti doliny, v oblasti Bobroveckých plies a vo vrchnej časti doliny Podválovec sú vyčlenené glaciálne balvanovito-blokovité sedimenty zväčša v karoch (starší postglaciál). Charakterizované sú ako hruboklastické kamenito-blokovité sedimenty miestnych hornín (biotitické granodiority), nevytriedené, takmer neopracované. Vznikli činnosťou ľadovca a firnového ľadovca, sčasti niváciou na konci deglaciácie.

Pleistocén/holocén:
Južne od ľavého prítoku Polianskeho potoka (potok záujmového územia zbierajúci vody z oblastí Rusnačka a Podválovec) až po južnú hranicu, sa nachádzajú fluviálne sedimenty: hliny a piesčité, štrkovito-hlinité až balvanovito-štrkovité sedimenty. Sú to osobitne hruboklastické sedimenty. Je tu obrovská zrnitostná viariabilita, pretože ide o krátko preplavené podložné vrstvy dna doliny. Vek je stanovený na prechod würm/holocén. Pri sútoku vodných tokov privádzajúcich vody z oblasti Podválovec a Rusnačka a južne od Poľany geológovia mapujú deluviálno-proluviálne sedimenty hlinito-štrkové s väčším obsahom úlomkov.



Pleistocén - Würm
Toto obdobie je zastúpené na dvoch lokalitách. Južne od Bobroveckých plies až po pravý prítok Polianskeho potoka pritekajúci od sedla Predovrátia. Sú to glaciálne štrkovito-balvanovito-blokovité sedimenty posledného zaľadnenia. Odhad hrúbky týchto sedimentov je rádovo 20-100 m. Majú častý výskyt blokov, ktorých priemer dosahuje hodnôt do 1-5 m, väčšinou s čerstvým vzhľadom horniny. Druhou lokalitou je spodná časť Podválovca. Jedná sa tu o dnovú akumuláciu, glacifluviálne piesčité štrky balvanovité s blokmi. Klastiká sú slabo opracované, málo vytriedené a majú prevahu čerstvých hornín.

Kvartér - nečlenený
Do tejto skupiny sú zahrnuté svahové sutiny, prevažne kamenité, podradne hlinitokamenité, zväčša hruboklastické. Pokrývajú prevažnú časť doliny, začínajúc približne pri začiatku Polianskeho potoka a končiac pri vtoku potoka odvodňujúceho oblasť v okolí sedla Predovrátia. Ďalšia lokalita je vo vrchnej polovici doliny Podválovec. Ako ďalšie sú v tejto skupine zahrnuté sutinové sedimenty. Charakterizované sú ako kamenité až piesčito-kamenité. Vyskytujú sa v karovej časti údolia a východne od Bobroveckých plies. Mezozoikum
Krieda
Sivé oolitické a pelitické rohovcové vápence. Patria sem pelitomorfné vápence s rohovcami. Vo vápencoch sa nenašli žiadne rífotvorné organizmy. Nad tmavými hrubolavicovitými organodetrickými vápencami s rohovcami ležia tmavé strednozrnné kryštalické vápence. Táto skupina hornín patrí do obalovej série tatrika. Datuje sa do neokómu (valangin-hoteriv). Nachádzajú sa v oblasti Malej Kopy na juhozápade záujmového územia.

Jura - krieda
Svetlé pelitické vápence a škvrnité sliene - zaraďujú ich do krížňanského príkrovu. Ide vlastne o titónsko-neokómske vápence a sliene. Lavice majú hrúbku 15-30 m. Niekedy obsahujú faunu amonitov, sporadicky belemnity a rádiolarie. Spodnokriedové sliene dosahujú hrúbku 200 m., obyčajne sú jasno sivé a škvrnité. Vyskytujú sa medzi Sivým vrchom a Ostrou, Ostrou a sedlom Predovrátia.

Trias
Vrchný trias (norík - rét) je v krížňanskom príkrove zastúpený karpatským keuperom.

Tento pojem zahrňuje pestré ílovito-piesčité bridlice, pieskovce, kremence, drobnozrnné zlepence, žltkasté dolomity, karbonátové zlepence. Najnápadnejším členom sú pestré (fialové, červené, sivé a zelené) ílovce. Často sa v nich vyskytujú piesčité bridlice a ílovo-dolomitické bridlice. Zaujímajú pás dlhý od sedla Priehyba po vrch Malá Kopa. Chočský príkrov je zastúpený reiflinskými vápencami. Oproti severozápadnej časti v tejto časti Západných Tatier mali vápence mohutný panvový vývoj. Siahajú od vrchného anisu po ladin-kardavol (stredný trias). Sú to laterálne ekvivalenty wettersteinských dolomitov (pôvodne zrejme rífových vápencov). Hrúbku dosahujú 0-80 m. V záujmovom území tvoria vrchnú časť masívu Sivého vrchu a Malej Kopy.

Ďalším zástupcom chočského príkrovu sú ramsauské dolomity. V ich nadloží sú spravidla reiflinské vápence. Ramsauské dolomity dosahujú hrúbku 200-300 m. V spodných častiach sú masívne, často brekciovité, sivých až svetlých farieb. Prechod do reiflinských vápencov býva pozvoľný - ešte v bazálnych častiach vápencov sa nájdu lavice dolomitov alebo v najvyšších častiach dolomitov sa vyskytujú rohovce. Budujú vrchol Ostrá, sedlo Predovrátia a sedlo Priehyba.






Paleozoikum
Z tohto obdobia a starších je kryštalinikum tatrika. Približne do paleozoika sú datované biotitické granodiority až tonality s prechodmi do muskoviticko-biotitických granodioritov. Väčšinou sú to strednozrnné horniny rôzne sivých odtieňov od tmavosivozelenej po svetlosivú. Textúra všesmerná zrnitá, miestami nevýrazne plošne-paralelne usmernená. V záujmovom území sú zastúpené na východe a severe vo vrcholových častiach a v masíve Salatína a Lysca. Mylonity týchto hornín sa nachádzajú vo východnej časti južne od Sivého vrchu až po južnú hranicu záujmového územia.

Proterozoikum - paleozoikum
Svory, svorové ruly až dvojsludné ruly, ruly. Sú to pôvodne metapelity, obsahujú polohy metapsamitov, väčšinou so zvýšeným obsahom kremeňa. Ide o flyšový vývoj pôvodnej sedimentácie. Tieto dve skupiny sa miestami striedajú. Premenené horniny sa vyznačujú bridličnatou textúrou s detailne zvrásnenými plochami foliácie s prítomnosťou makroskopicky viditeľného staurolitu, kyanitu a granát. Sekrečný kremeň vytvára žilky prebiehajúce paralelne alebo naprieč foliácie, ktorej plochy sú pokryté lesklými šupinkami biotitu a muskovitu. Nachádajú sa hlavne v južnej časti záujmového územia.
Páskované migmatity, migmatitizované ruly a migmatity. Páskované migmatity sú všeobecne prevládajúcim typom migmatitov kryštalinika Západných Tatier. Majú páskovanú textúru. Ohraničenie mezosómia a leukosómia je často neostré.

Mezosóm je tvorený plagioklasom, kremeňom, biotitom, muskovitom (pelity), silimanitom a granátom. Leukosóm je tvorený kremeňom a plagioklasom. Vytvára samostatné žilky a miestami nadobúda hrubozrnný až pegmatoidný charakter. Nájdeme ich na takmer celom východnom úbočí Bobroveckej doliny na masíve Salatlína a Lysca. Migmatitizované ruly a migmatity sú z peliticko-psamitických hornín, metabazitov, granitoidov a ojedinele vápenato-silikátových hornín. Ruly sa vyznačujú prítomnosťou miestami makroskopicky viditeľného sillimanitu. Textúra je masívnejšia a prevrásnenie je menej výrazné ako u svorov a svorových rúl. V horninách sú miestami viditeľné kryštály granátu veľkosti niekoľkých mm a muskovit narastajúci naprieč foliacie. V záujmovom území sa vyskytujú v dvoch lokalitách. Východne pod Sivým vrchom a juhovýchodne od Bobroveckých plies.