Život v blízkosti sopky je poznačený neustálym strachom. Činná sopka môže totiž bez varovania vybuchnúť. Z krátera na vrchole sa chŕli dym, horúci popol, žeravá láva steká po svahoch a ničí všetko pred sebou. Príčinou výbuchu sopiek je pohyb obrovských horninových blokov, ktorá nazývame litosferické dosky. Dve dosky na seba narážajú, alebo sa od seba vzďaľujú. V dôsledku toho sú na povrch vytláčané roztavené horniny. Je nám známych asi 850 činných sopiek. Vo veľkej hľbke pod sopkou sa v magmatickom krbe zhromažďujú tekuté horniny – magma. Tlak horúcich plynov tlačí magmu k povrchu zeme. Magma si postupne preráža otvory cez horniny, ktoré ležia nad ňou, a vyteká v podobe lávy. Ak je aktívna sopka v pokoji, hovoríme, že spí. Sopky, ktoré nevyvíjajú aktívnu činnosť, sú vyhasnuté. Roztavené horniny, ktoré prenikli na zemský povrch sa nazývajú láva. Tieto horniny vytvoria v sopečnom kráteri bublajúce jazierko, z ktorého vytryskujú do vzduchu fontány žeravej hmoty. Prúd rozpálenej lávy vyteká z krátera a steká po svahoch sopky ako ohnivá rieka. Láva môže dosiahnuť teplotu asi 1 100 celziových stupňov. Každá sopka má osobitný tvar. Tvar sopky závisí od typu magmy, ktorú vyvrhuje. Hustá magma vytvára strmý kužeľ, zatiaľ čo z tekutejšej vznikajú ploché sopky. Stuhnutím lávy vznikajú rôzne útvary. Patria k nim aj lávové jaskyne. Pod povrchovou stuhnutou kôrou lávového prúdu môže láva ešte tiecť, až zanechá po sebe dutý lávový tunel.

Existujú aj podmorské sopky. Boli objavené asi pred 100 rokmi. Morské dno netvorí len piesok, ale aj pohoria, ktoré sú väčšinou mohutnejšie ako pohoria na zemskom povrchu. Ich počet sa odhaduje na 80.

Na našej planéte je okolo 500 sopiek, ktoré sa väčšinou nachádzajú v oblasti Filipín, Havajských a Mariánskych ostrovov a Polynézie. Najvyššou sopkou na pevnine je Kilimandžáro, ktorá meria 6 000 metrov. Doteraz najväčší sopečný výbuch nastal na ostrove Kratau. Bolo to v roku 1883. Výbuch sopky spôsobil prílivovú vlnu, ktorá zničila 163 dedín na Sumatre a Jáve a zabila 36 000 ľudí. Tento výbuch bol taký silný, že popol zo sopky padal o 10 dní neskôr vo vzdialenosti až 5 400 km od sopky.