Bránu, ktorej dno je asi 2 km široké a 4 km dlhé, budujú mezozoické horniny obalovej série križňanskej jednotky, hlavne vápence a dolomity chočského a strážovského príkrovu, v dne prekryté riečnymi náplavmi Váhu. Vznik Beckovskej brány súvisí so zlomovým založeným doliny Váhu a s eróziou Váhu v tvrdých mezozoitských horninách. Reliéf dna je plochý, rovinný, len miestami s menšími deniveláciami, stráne sú prevažne zrázne. Bránu vedú hlavý cestný a železničný spoj Bratislava – Žilina.


Považský Inovec

Je chránený krajinný celok v Fatransko-tatranskej oblasti, vyhlásený v roku 1988. Na sever ho ohraničuje Považské podolie, na severovýchod Strážovské vrchy, na východ, juh a západ Podunajská pahorkatina. Zaberá plochu asi 600 km2. Pohorie vrcholí v severnej časti Inovcom 1402 m n. m.
Na geologickej stavbe Považského Inovcu sa zúčastňujú hlave svory a ruly, ktoré tvoria severnú a strednú časť pohoria. Popri týchto horninách sa vyskytujú ešte migmatity, fylonity a amfibolity. V južnej časti pohoria reprezentujú kryštalinikum granodiority, ktoré vystupujú na niekoľkých miestach spod mezozoického obalu. Koncom paleozoika sa na kryštalické jadro a suchozemské sedimenty, zachované v severozápadnej časti pohoria. V druhohorách sa tu opäť rozkladal morský bazén, v ktorom sa ukladali súvrstvia spodnotriasových kremencov a bridlíc, vystriedané rôznymi druhmi vápencov, dolomitov, bridlíc s vložkami slieňov. V kriedovom období bolo územie vyzdvihnuté a došlo k vyvrásneniu morských sedimentov, v neogéne sa pohorie niekoľkokrát zarovnalo a etapovite vyzdvihlo pozdĺž zlomových porúch, tak že predstavuje zložitú hrasťovú štruktúru. Kryštalikum sa prejavuje hladkým vyrovnaným reliéfom. Na odolné kremence, vápence a dolomity sa viažu výrazné ostré formy v podobe tvrdošov, príkrovových skalných stien, stupňov a bralnatých strání. Pekné príklady možno vidieť v oblasti Krahulčích vrchov, Marhátu, Podhradia a pri Beckove. V strednej časti pohoria je Bezovec (743 m n. m.), v južnejších častiach túto výšku presahuje iba Marhát o 15 m. Táto časť sa vyznačuje ako Vysoký Inovec, západne a južne od neho je Nízky Inovec, tretiu časť vysunutú nad Nitrianskou pahorkatinou tvoria Krahulčie vrchy a znížený výbežok pahorkatinného reliéfu smerom k Hlohovcu Inovecké predhorie. V pohorí prevláda mierne až stredne rezaný reliéf s relatívnymi výškami 101 – 310 m. Na menej odolných horninách vznikli eróziu depresie a kotliny. Vo vnútri pohoria ležia kotliny Starej a Novej Lehoty, na okrajoch depresie s obcami Selec a Podhradie. Na kryhách mezozoitských vápencov sú slabo vyvinuté krasové formy.