Nové Mesto nad Váhom sa nachádza na úpätí Malých Karpát, Bielych Karpát, Považského Inovcu, Myjavskej pahorkatiny, Beckovskej brány, Beckovských Skalíc. Je tu veľmi rozličné geologické zloženie, živočíšstvo, rastlinstvo, flóra a fauna. Neďaleko sa nachádzajú až tri hrady ® Čachtický, Tematínsky, Beckovský hrad. Cez mesto preteká aj rieka Váh, najdlhšia rieka na Slovensku. V Novom Meste sa nachádza aj vápencový lom ® výskyt vápencov.

Biele Karpaty

Sú pohorie Vonkajších Západných Karpát na slovensko-moravskom pomedzí. Na juh a juhovýchod sú ohraničené Trenčianskou a Ilavskou kotlinou a Myjavskou pahorkatinou. Na severovýchod sú od Javorníkov oddelené dolinou Bielej vody, na severozápad hraničia s Vizovickými vrchmi, na juhozápad so Záhorskou nížinou a Dolnomoravským úvalom. Centrálny pieskovcový chrbát je rozčlenený bielokarpatskými prítokmi Váhu na samostatné masívy Žalostinej, Veľkej Javoriny, Veľkého Lopeníka a Chmeľovej. Geologickú stavbu charakterizujú flyšové sedimenty magurského príkrovu, bradlové pásmo buduje predhorie Bielych Karpát. V reliéfe sa najvýraznejšie uplatňujú odolné jurské vápence, ktoré budujú jadrá bradiel. Pri vrásnení flyšových sedimentov boli vrstvy stlačené, rozlámané a zvrásnené často s protismernou vergenciou. Po denudácii flyšu boli odkryté mezozoické horniny, ktoré tvoria skalnaté útvary – bradlá (Dolné bradlo 590 m, Horné bradlo 703 m, Bradlová 733 m, Krasín 516 m, Vršatské bradlá). V bradlovom pásme sa vyskytujú i neveľké jaskyne (Dračia jaskyňa, jaskyňa pod hradom Vršatec, ľadová jaskyňa vo Zvonových a i.)
Flyšové pásmo je v Bielych Karpatách zastúpené vnútorným magurským príkrovom. Tvoria ho jednotky nižšieho rádu – vnútornejšia bielokarpatská, ktorá buduje svahy a bystrická. Obe majú príkrovovú stavbu, pričom bielokarpatská je presunutá cez jednotku bystrickú. V bielokarpatskej jednotke sú v spodnom paleogéne rovnomerne zastúpené pieskovce i ílovce. Vo vrchnom paleogéne majú vo východnej časti prevahu pieskovce, na západe ílovce. V bystrickej jednotke majú v spodnom paleogéne prevahu pieskovce, vo vrchnom ílovce. Po vyvrásnení flyšu došlo k erózno-denudačným procesom, ktoré boli prerušené tektonickými pohybmi krýh. Zarovnané formy povrchu sa najlepšie zachovali na masívnych pieskovcoch (Žalostiná, Veľká Javorina). Tektonickými pohybmi krýh bol rozlámaný priečnymi zlomami, pozdĺž ktoré sa prehlbovali doliny potokov. V štvrtohorách v dobe zaľadnenia bol povrch modelovaný periglaciálnymi procesmi.

Relatívna výšková členitosť je v centrálnej časti pohoria 311 – 470 m, na obvode 181 – 310 m. Geomorfologicky delíme Biele Karpaty na podcelky: a) Žalostinú, b) Javorinu, c) Lopeník s časťou Beštiny, d) Kobylináč, e) Zubák s časťami Zubáca brázda, Hladký vrch, f) Bošácke bradlá, g) Vršatské bradlá s podčasťami: Vysoké Vršatce, Podvršatská brázda, Vršatské predhorie, h) Sučianska vrchovina s podčasťou Sučianska kotlina.
Biele Karpaty patria do mierne teplej klimatickej oblasti, vrcholová časť do chladnej oblasti. Priemerné júlové teploty na najvyšších vrcholoch dosahujú až 16°C, priemerné januárové klesajú na -4,5°C. Priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje 900 mm. Predhorie je teplejšie, s priemerným júlovými teplotami 17 – 18°C a s januárovými až –3,5°C, s priemerným ročným úhrnom zrážok 700 – 800 mm. Väčšia časť územia patrí do povodia Váhu. Najväčším vážskym prítokom je Vlára, ktorá prenikla spätnou eróziou do Vizovických vrchov, kde sa pirátstvom zmocnila časť vôd, odtekajúcich predtým do Moravy. Ďalším prítokom Váhu je Biela voda, Klanečnica, Bošáčka a i. Juhozápadná časť pohoria patrí do povodia Moravy. Väčšími prítokmi sú Chvojnica a Myjava. Prietoky sú počas roka pre plytký obeh podzemných vôd nevyrovnané, najväčšie sú v jarných mesiacoch. Pramene sú málo výdatné, výskyt minerálnych vôd je nepatrný. Na zvetralinách odolnejších pieskovcov prevládajú piesčito-hlinité až hlinito-piesčité pôdy na zvetralinách paleogénnych ílovcov a na druhohorných horninách bradlového pásma ílovito-hlinité pôdy. Z pôdnych typov sú rozšírené hlavne hnedé pôdy, v bradlovom pásme rendziny alebo pararendziny.
V prevažne lesnatých Bielych Karpát tvoria väčšiu časť lesy ostricovej a karpatskej bučiny s najzápadnejším výskytom karpatského endemitu zubačky žlaznatej. Na južných úbočiach sú aj nad 500 m n. m. dubovo-hrabové lesy s ostricou chlpatou, v severozápadnej časti pristupuje aj jedľa. Miestam, napr. na Javorine sú sutinové javorové lesy s mesačnicou trvácou a zvončekom širokolistým. Odlišnú vegetáciu má bradlové pásmo, kde sa končia xerotermné lesy duba plstnatého. Významné sú teplomilné a vápnomilné bučiny s ostrevkou vápnomilnou a smizom pestrým. Pôvodne je tu borovica lesná. Na skalkách v ostricových, kostravových a ostrevkových spoločenstvách sú i mnohé vzácne druhy, napr. kosatec dvojfarebný, trávolistý, černohlav ihlancovitý, kavyľ tenkolistý a i.
Živočíšstvo Bielych Karpát patrí zväčša do zóny listnatých lesov eurosibírskej podoblasti, čiastočne aj do stepnej zóny.

Na poliach, lúkách a pasienkoch žijú obyčajné druhy živočíchov, charakteristické pre tieto biotopy. Na teplých stepných a lesostepných stanovištiach sa vyskytujú aj také druhy, ktoré ťažiskom výskytu je južná Európa, napr. z hmyzu modlivka zelená, fúzače z rodu Dorcadion, lajniak skarabeusovitý, z plazov jašterica zelená. V dubinách, hrabinách a bučinách je pôda bohatá na rozličné druhy červov, kôrovcov, pavúkov, šťúrikov, stonožiek, mnohonožiek a hmyzu. Vyskytujú sa tu aj bežné druhy obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov. Z obojživelníkov v bučinách je hojná napr. salamandra škvrnitá, z plazov na skalách žije napr. jašterica múrová, z motýľov sa zachoval na niekoľkých miestach jasoň červenooký. Pre bučiny je z chrobákov charakteristický fúzač alpský. V horských potokoch žije pstruh potočný.
V pohorí prevažuje kopaničiarske osídlenie. Významné železničné a cestné spoje na Moravu vedú Lyským a Vlárskym priesmykom. Priechody na Moravu strážila sústava hradov (Branč, Lednica, Vršatec). V období národnooslobodzovacieho boja a SNP bola oblasť Bielych Karpát významnou základňou partizánov, najmä Druhej československej partizánskej brigády Stalina, cez ňu sa uskutočňovali ilegálne prechody československých vlastencov a sovietskych zajatcov na Slovensku. V poslednom období sa tu začína rozvíjať turistika a cestovný ruch. Biele Karpaty sú typom stredohorskej krajiny listnatého lesa, ktoré plní lesohospodársku, vodohospodársku, turisticko-rekreačnú a študijnú funkciu.

Beckovské Skalice

Považský Inovec vybieha do údolia Váhu v tzv. Beckovskej Bráne v podobe nízkeho predhoria, ktorého súčasťou sú aj Beckovské Skalice. Budované sú predovšetkým karbonátmi, ktorých krasovatením vzniklo menšie škrabové pole (Skalice). Na kóte Lipky vystupujú na povrch i kremence. Miestami sa tu nachádzajú mocné vrstvy spraší a sprašových hlín. Špecifické pôdno-klimatické pomery, vplyv Panónskej nížiny, ale aj činnosť človeka – poľnohospodára v minulých storočiach, sa najviac podpísali na sformovaní tunajšej cennej vegetácie. Pôvodné teplomilné dubiny tvorené hlavne dubom plstnatým sa zachovali na najväčšej časti Skalíc. Veľká časť územia však bola odlesnená, preto tu prevažujú extenzívne pasienky a v strednej časti územia nachádzame aj v súčasnosti orná pôda. Ostatné bývalé terasové políčka však boli zatrávnené a dnes predstavujú vhodné stanovište pre populácie orchideovitých rastlín – vstavačov.

Najhojnejšie spomedzi orchideí sú tu zastúpené vstavač vojenský a trojzubý, vzácnejšie sú vstavač purpurový a obyčajný, k vzácnym druhom flóry patria aj hlaváčik jarný, horec krížatý, ľan chlapý a rakúsky. Špecifické biotopy predstavujú extenzívne využívaný sad (čerešňa, višňa), ako aj skalná stena opusteného lomu. K nepôvodným spoločenstvám v území možno zaradiť agátové porasty, ktoré tu boli založené na zmiernenie erózie, ako aj menšie výsadby čiernej nachádzajúcej sa pod kótou Lipky.
Veľmi pestrá mozaika rastlinných spoločenstiev podmieňuje bohatú druhovú diverziu živočíšnych spoločenstiev. Na xerotermné biotopy sú viazané predovšetkým sucho a teplomilné druhy fauny. Z hmyzu tu žije napríklad modlivka zelená, vidlochost ovocný, feniklový, modráček slovenský, fúzač dubový i hrubý. Hojné sú cikády, blanokrídlovce, rovnokrídli hmyz a pod. Zo stavovcov tu okrem bežných druhou žije napríklad jašterica zelená, užovka stromová, vír skalný, chrapáč poľný, dudok chochlatý i jazvec obyčajný.
Toto presné územie v okolitej intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine predstavuje cenné refógium – miesto prežívania mnohých chránených a ohrozených druhov flóry a fauny. Nakoľko sa na jeho formovaní výrazne podieľal človek, je možné zachovať druhovú rozmanitosť Beckovských Skalíc do budúcnosti s prispetím človeka, ktorý tu bude aplikovať také formy hospodárenia, aké tu boli bežné v minulosti.
Občianke združenie pre prírodu sa podujalo zachrániť toto dlhšie nevyužívané a sekundárnej sukvesii podliehajúce územie. S podporou EECONET Action Fund a holandskej STICHTING DOEN boli realizované projekty, ktorých výsledkom bolo spracovanie projektu prírodnej rezervácie a jej následné vyhlásenie. Občianske združenie pre prírodu, ktoré stalo aj majiteľom a užívateľom významnej časti územia, bude zabezpečovať realizáciu menežmentovaného plánu rezervácie so súhlasom ostatných majiteľov a užívateľov ako aj štátnej ochrany prírody SR. Toto obhospodarovanie tradičnými metódami (kosenie, pasenie) je nevyhnutné pre zachovanie súčastných prírodných hodnôt prírodnej rezervácie Beckovské Skalice, vyhlásené roku 2002.

Beckovská brána

Je zúžená časť doliny Váhu severovýchodne od Nového Mesta nad Váhom. Západné zakončenie Beckovskej brány tvorí severovýchodný výbežok Malých Karpát, východné pohorie Považského Inovca. Bránou opúšťa Váh sústavou kotlín Považského podolia a vstupuje do Podunajskej nížiny, pričom po vyústení z brány mení svoj pôvodný juhozápadný smer na južný.

Bránu, ktorej dno je asi 2 km široké a 4 km dlhé, budujú mezozoické horniny obalovej série križňanskej jednotky, hlavne vápence a dolomity chočského a strážovského príkrovu, v dne prekryté riečnymi náplavmi Váhu. Vznik Beckovskej brány súvisí so zlomovým založeným doliny Váhu a s eróziou Váhu v tvrdých mezozoitských horninách. Reliéf dna je plochý, rovinný, len miestami s menšími deniveláciami, stráne sú prevažne zrázne. Bránu vedú hlavý cestný a železničný spoj Bratislava – Žilina.

Považský Inovec

Je chránený krajinný celok v Fatransko-tatranskej oblasti, vyhlásený v roku 1988. Na sever ho ohraničuje Považské podolie, na severovýchod Strážovské vrchy, na východ, juh a západ Podunajská pahorkatina. Zaberá plochu asi 600 km2. Pohorie vrcholí v severnej časti Inovcom 1402 m n. m.
Na geologickej stavbe Považského Inovcu sa zúčastňujú hlave svory a ruly, ktoré tvoria severnú a strednú časť pohoria. Popri týchto horninách sa vyskytujú ešte migmatity, fylonity a amfibolity. V južnej časti pohoria reprezentujú kryštalinikum granodiority, ktoré vystupujú na niekoľkých miestach spod mezozoického obalu. Koncom paleozoika sa na kryštalické jadro a suchozemské sedimenty, zachované v severozápadnej časti pohoria. V druhohorách sa tu opäť rozkladal morský bazén, v ktorom sa ukladali súvrstvia spodnotriasových kremencov a bridlíc, vystriedané rôznymi druhmi vápencov, dolomitov, bridlíc s vložkami slieňov. V kriedovom období bolo územie vyzdvihnuté a došlo k vyvrásneniu morských sedimentov, v neogéne sa pohorie niekoľkokrát zarovnalo a etapovite vyzdvihlo pozdĺž zlomových porúch, tak že predstavuje zložitú hrasťovú štruktúru. Kryštalikum sa prejavuje hladkým vyrovnaným reliéfom. Na odolné kremence, vápence a dolomity sa viažu výrazné ostré formy v podobe tvrdošov, príkrovových skalných stien, stupňov a bralnatých strání. Pekné príklady možno vidieť v oblasti Krahulčích vrchov, Marhátu, Podhradia a pri Beckove. V strednej časti pohoria je Bezovec (743 m n. m.), v južnejších častiach túto výšku presahuje iba Marhát o 15 m. Táto časť sa vyznačuje ako Vysoký Inovec, západne a južne od neho je Nízky Inovec, tretiu časť vysunutú nad Nitrianskou pahorkatinou tvoria Krahulčie vrchy a znížený výbežok pahorkatinného reliéfu smerom k Hlohovcu Inovecké predhorie. V pohorí prevláda mierne až stredne rezaný reliéf s relatívnymi výškami 101 – 310 m. Na menej odolných horninách vznikli eróziu depresie a kotliny. Vo vnútri pohoria ležia kotliny Starej a Novej Lehoty, na okrajoch depresie s obcami Selec a Podhradie. Na kryhách mezozoitských vápencov sú slabo vyvinuté krasové formy.

Z jaskýň je známa Čertova pec s archeologickými nálezmi.
Klíma patrí Považskému Inovcu s výnimkou vrcholových častí do miernej teplej oblasti s priemernou januárovou teplotou vzduchu -4 až -6°C, júlovou 14 – 17°C a s priemerným ročným úhrnom zrážok 700 – 900 mm. Snehová pokrývka trvá 60 – 80 dní, čo je dôležité pre zimné športy; letných dní býva 50 – 100.
V pohorí pramenia iba stráňové toky, ktoré ústia do Váhu a Nitry. Maximálne prietoky sú v súvislosti s roztápaním snehovej pokrývky a príchodom väčších dažďov v marci, minimálne koncom leta a začiatkom jesene. V oblasti kryštalinika zo značným povrchovým odtokom sa vyskytujú pramene s malou výdatnosťou. Priaznivejšie pomery sú v oblastiach vápencovito-dolomitických komplexov na západnej strane pohoria. Považský Inovec je pomerne bohatý na minerálne vody miestneho významu. Z rozložením vápencovito-dolomitických súvrství na západných úbočiach, s priečnymi a okrajovými zlomami pohoria súvisí aj výskyt svetoznámych piešťanských termálnych prameňov.
Na úpätných pahorkatinách sa vyskytujú hnedozeme, smerom k pohoriu prechádzajú do slabo illimerizovaných pôd. Porast tvoria teplomilný dubiny, z väčšej oblasti odlesnené. Vo vlastnom pohorí pod dubohrabinami sú najrozšírenejšie hnedé pôdy, ktoré na plochých chrbtoch nad 900 – 1000 m n. m. prechádzajú do hnedých pôd podzolovnatých s porastom bučín. Na chrbtoch a stráňach s karbonatickým podložím sa vyskytujú typické rendziny, vo vyšších polohách miestami vylúhované.
Považský Inovec je z vegetačného hľadiska veľmi zaujímavým územím, na ktorom na stretávajú teplomilné a horské druhy rastlín. Na úpätných pahorkatinách sú miestami zachované teplomilné dubiny s dubom letným, cerom a dubom zimným. V podraste sú zastúpené najmä rumenica Visianiho, hadí mor rakúsky, bodliak kopcový, lipnica bádenská a i. Vyšší stupeň tvoria dubo-hrabiny, ktoré zaberajú najväčšiu časť pohoria. V tomto stupni na výhrevných suchých vápencovito-dolomitických chrbtoch a tvrdošoch sa vyskytujú sucholesy s našou najteplejšou drevinou dubom plstnatým. Početne je zastúpená teplomilná vegetácia. Bučiny zaberajú najvyššie časti pohoria a súvisle vystupujú severne do Bezovca. V lesoch žije jeleň obyčajný, srnec hôrny a muflón obyčajný, zo šeliem jazvec, mačka divá, rys a líška. V oblasti pahorkatín a kult. stepí sa vyskytujú lesostepné druhy žijúce v Podunajskej nížine. Považský Inovec je slabo osídlený, obyvatelia sa venujú poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Pohorie poskytovalo stavebný materiál, ťažili sa najmä vápence a dolomity, pálilo sa vápno a uhlie. Papiernictvo a sklárstvo sa sústreďovalo v Hradnej doline Chotiny. Po 1. svetovej vojne sa začalo s intenzívnou ťažbou dreva.

Predhorie je husto osídlené a má poľnohospodársky ráz.

Malé Karpaty

Sú horský krajinný celok vo Fatransko-tatranskej oblasti. Na severe ho ohraničuje Myjavská pahorkatina, na západe Záhorská nížina, na juhu a východe Podunajská nížina a na severovýchodné Považské podolie. Malé Karpaty tvoria klenbohrasť, obmedzenú voči nížinám systémom zlomov severovýchodného až juhozápadného smeru. Medzi Jablonicou a Trstínom sú rozdelené neogénnou depresiou na dve časti: juhozápad buduje najmä kryštalické jadro, lemované zo západu a severu úzkym pruhom obalového mezozoika, na ktorom leží na severe krížňanský a chočský príkrov a na okraji celku paleogén. Severovýchodnú časť buduje mezozoikum chočského a strážovského príkrovu, vrchná krieda v gosavskom vývoji a neogénne sedimenty, ktoré vypĺňajú zníženiny. Metamorfové horniny Malých Karpát majú v predmetamorfnom štádiu jednotný vývoj a usadzovali sa striedavo súvrstvia viac alebo menej ílovitých a piesčitých sedimentov. Za varínskeho vrásnenia došlo čiastočne i tepelným účinkom granodioritov k premene týchto hornín na biotitické fylity, svorové ruly z rôznym podielom biotitu granátu a staurolitu. Zo sopečných hornín diabasového a gabrového charakteru vznikli metamorfózou amfibolity. V období mladších prvohôr v karbóne a perme, bolo územie dnešných Malých Karpát zväčša suchou zemou a podľahlo silnej denudácii. V spodnom triase začalo územie zaplavovať more, časť kryštalického masívu zostala i počas triasu súšou. V ďalších obdobiach bol už vývoj pohoria zhodný s ostatnými časťami Vnútorných Karpát. Podstatnú časť kryštalického jadra Malých Karpát zaberajú granitoidy. Nachádzajú sa tu aj Kryštalické bridlice. Miestami bolo malokarpatské kryštalinikum počas alpínskeho vrásnenia silne postihnuté drvením a spätnými minerálnymi premenami. Z kryštalických bridlíc vznikli fylitom podobné horniny – fylonity, z granitoidných hornín mylonity.
Druhohorné komplexy sú rozšírené najmä v severnej a západnej česti. Je v nich zastúpená obalová séria označovaná ako malokarpatský, krížňanský, chočský a strážovský príkrov. Malokarpatskú sériu tvorí bezprostredný obal kryštalinika a začína sa spodným triasom, ktorý však má pomerne malé rozšírenie. Zastupujú ho najmä kremence a kremité pieskovce, ktoré v spodných častiach súvrstvia prechádzajú miestami do kremitých zlepencov a arkóz. Najrozšírenejším členom obalovej série je lias, ktorý sa vyvíjal mnohostranným spôsobom. Najsevernejšiu časť Malých Karpát vytvára chočský a strážovský príkrov.

Z útvorov chočského príkrovu, ktorý je známy z iných oblastí Západných Karpát, je tu zastúpená len melafýrová séria a spodný trias, doložený skamenelinami. Severovýchodná časť Malých Karpát za neogénnou zníženinou Jablonica – Trstín je budovaná najmä strednotriasovými a vrchnotriasovými vápencami a dolomitmi so značným zastúpením svetlých vápencov. Na budovaní severovýchodnej časti Malých Karpát sa menšou mierou zúčastňuje vrchná krieda, paleogén a neogén. Neogénne sedimenty vypĺňajú tektonickú zníženinu medzi Jablonicou, Trstínom a Dobrou Vodou.
Výškové rozpätie pohoria je od 132 m n. m. Povrch Malých Karpát bol v miocéne a v staršom pliocéne plochý. Od stredu pliocénu sa pohorie zdvihlo ako hrasť, ktorá prebieha šikmo na smer starých alpínskych štruktúrnych línií. Na vrchole Malých Karpát a často aj na rázsochách sa pred oživenou a spiatočnou eróziou svahových tokov zachovali široké náhorné plošiny vo výškach okolo 350 až 550 m n. m. Z plošín vystupujú tvrdoše ako izolované vrchy a krátke hrebene z najpevnejších hornín. Geomorfologicky sa Malé Karpaty členia na 4 podcelky – Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a naše Čachtické Karpaty. Čachtické Karpaty sa členia Plešivec a Nedze. Pás málo pevných bridlíc melafýrovej série znížil erózno-denudačné procesy, čím vznikla erózno-denudačná brázda. Čiastočne výberovou eróziu a denudáciu sa sformovali na neogénnej výplni priekopy. Silne zvetrané priepustné dolomity v skupine Veľkého Plešivca a inde sú rozbrázdené sieťou suchých dolín. Po odlesnení ich postihlo silné rozmývanie a dná dolín zanášanie dolomitnou drvinou. Na exponovaných hrebeňoch sú puklinové jaskyne a priepasti. Na plošinách sú miestami hojné krasové jamy, slepé doliny s ponormi, suché doliny a z nich vyčnievajúce zoškrapovatené hrebienky, skalné stupienky a izolované kopčeky. Pod niektorými vyvieračkami sa ukladá vo forme terás vápencový sinter. Malokarpatské potoky vynášali v ľadových dobách z dolín na úpätie mnoho štrku, piesku a kalov a uložili ich do pásu náplavových kužeľov. Stopy po činnosti vetra z toho obdobia možno vidieť vo forme šlifu na skalných na západ obrátených stenách kremencov.
Hlavný klimatický charakter Malých Karpát vyplýva z kolmej polohy na všeobecné severozápadné prúdenie v našej oblasti, ktoré vyvoláva po oboch stranách vrchov padavé vetry. Chrbát Malých Karpát usmerňuje aj prízemné prúdenie. Podľa klimatickej klasifikácie patria Malé Karpaty do mierne teplej klimatickej oblasti do 400 m n. m. na sever do okrsku mierne teplého, mierne vlhkého, vrchovinného a vo výškach od 450 m n. m. do okrsku mierne teplého, vlhkého, vrchovinného.

Na severe Malé Karpaty prerezali Holeška a Jablonka. Pramene podzemnej vody sú na kryštaliniku puklinové, v hrubších kamenito-piesočných a štrkových nánosoch úvalín sutinové. Je ich mnoho, avšak s malou výdatnosťou. Z vápencov a dolomitov chočskej jednotky sú na vodu bohaté vyvieračky, medzi ktoré patrí aj krasový prameň v Čachticiach.
Na plošinách v úvalinách a na miernych svahoch sú pôdy hlboké, na granodiorite a svoroch piesočnato-hlinité, na ílovitých bridliciach a na vápencových plošinách hlinito-ílovité až ílovité, na strmších stráňach pôdy plytké a skeletnaté. Hrubý skelet prevláda na vystupujúcich tvrdošoch granodioritu, amfibolitov, kremencov, melafýrov a vápencov. Prevládajú hnedé pôdy. Na kryštaliniku s výnimkou amfibolitov sú hnedé pôdy nenasýtené, na amfibolitoch, melafýroch, vápencoch a dolomitoch s hlbším plášťom zvetralín nasýtené. Na vápencoch, slieňoch a dolomitoch sú karbonátové pôdy. Na miestach s miernejšími sklonmi, kde sú v spodine úlomky karbonátových hornín, sú i hnedé pôdy reliktne karbonátové. Pod skalnými stenami a svahmi obsypanými hrubobalvanitou sutinou sa na silikátových substrátoch nachádzajú ostrovčeky pôdy typu ranker s prechodmi do hnedých pôd. Na zamokrených zníženinách náhorných plošín, na nivách potokov a v úvalinách sa vyskytujú ostrovy a pásy hnedých pôd illimerizovaných, nivných pôd oglejených a glejov, redšie i lužných pôd zrašelinených a glejových.
Fytogeograficky sa zaraďujú Malé Karpaty do obvodu podoblasti predkarpatskej flóry (oblasť panónskej flóry). Pre pomerne malú nadmorskú výšku a susedstvo s teplými nížinami sú horské druhy Malých Karpát len slabo zastúpené. Nížinné druhy tu nemajú vhodné stanovištia, a preto ich rastlinstvo je veľmi odlišné. V nižších polohách sú dubiny, v ktorých sa uplatňuje hlavne dub plstnatý, menšie plochy zaberajú dobovo-hrabové lesy, vo vyšších polohách úplne prevládajú bučiny, miestami sú vyvinuté aj suťové jaseňovo-javorové lesy. Ráz podrastu sa mení aj podľa geologického zloženia. Borovica bola vysadená. Na strmých skalnatých svahoch na vápennom substráte sa uplatňujú porasty s kostravou bledou, miestami lipnica bádenská, na severných expozíciách rastie ostrevka vápnomilná. Na hlbších pôdach južných svahoch sú porasty s ostricou nízkou, prípadne s kostravou žliabkovitou. V Slovensku len z Malých Karpát sú známe: iskerník perovitostrihaný, arábka výbežkatá, striebrenka hlavičkatá, listnatec jazykovitý, vika sivá, ranostaj ľúby. Ceterak lekársky má tu jedinú presne známu lokalitu na Slovensku.

Pomerne hojné sú tu karpatsko-panónske endemity – klinček Lumnitzerov a chudôpka drsnoplodná. Teplomilné druhy sú hojné, nie sú však rovnomerne rozšírené na celom území. Severnú hranicu rozšírenia tu má napr. ľadenec Borbásov, poniklec černastý, sezel feniklový, divozel tmavočervený, zo vzácnym kavyľ stredomorský, tenkolistý, mednička najvyššia, modruška pošvatá, jasenec biely, sinokvet biely, mäkký, pakost lesný, kosatec dvojfarebný. Horských druhov je málo, najdôležitejšie sú arábka alpínska, bodliak sivý, jastrabník prerastlíkový, zvonovník hlavatý, vápnička skalná, večernica snežná, valeriána trojená, jelení jazyk celolistý, poniklec slovenský rastie veľmi vzácne len v najsevernejšej časti Malých Karpát boli dôležitou cestou, ktorú v ľadových dobách prenikali z Alp do Karpát.
Živočíšstvo Malých Karpát charakterizujú z vtákov: obyčajné hniezdiče vyskytujúce sa rovnomerne a v hojnom počte, celé skupiny vtákov zastúpené v Malých Karpát viacerými druhmi ako v iných oblastiach a zriedkavejšie slovenské hniezdiče. Do prvej skupiny patria: pinka obyčajná, sýkorka veľká, kolibríky, červienka obyčajná, drozdy, penica čiernohlavá, strnádka obyčajná, glezg obyčajný, škorec obyčajný a hrdlička poľná. Do druhej patria dravce, zastúpené 11 druhmi (plamienka driemavá, výrik obyčajný, výr skalný, kuvik obyčajný, sova obyčajná a i.) a ďatle s 9 druhmi (krutohlav obyčajný, žlna zelená a sivá, tesár čierny, ďateľ veľký, hnedkavý, bielochrbtý, prostredný a malý). Do tretej skupiny patrí napr. bocian čierny a skaliar pestrí. Z cicavcov charakterizujú túto oblasť syseľ obyčajný, líška obyčajná, kuny, mačka divá, sviňa divá, daniel škvrnitý, srnec hôrny a muflón obyčajný, z plazov jašterica múrová, zelená, had stromový a zmijovec hladký a z obojživelníkov ropucha obyčajná a skokan hnedý.
Priečne prelomy Malých Karpát sa využívali oddávna ako dopravné spojenia. Prielomom Holešky vedie cesta a železnica z Piešťan na Myjavu. Pre poľnohospodárske osídlenie sa využili tektonicky založené kotliny a široké brány. Významná ja ťažba stavebného kameňa. Moderné stavebníctvo oživilo dobývanie vápencov. Vápencový lom pri Novom Meste nad Váhom bol zastavený, ale v Čachticiach pokračuje ťažba stále. Rekreačne a turisticky významné pohoria rýchlo rastú. Malé Karpaty predstavujú typ horskej krajiny so subtypom polofunkčnej horskej krajiny so sídelnou štruktúrou a subtypom horskej krajiny s lesným hospodárstvom a turisticko-rekreačnou funkciu.

Myjavská pahorkatina

Je krajinný celok v oblasti Slovensko-moravských Karpát.

Na juh až juhovýchod výraznejšie ohraničenie Malé Karpaty, na východ Považské podolie, na sever Biele Karpaty, na západ Záhorská nížina. Myjavská pahorkatina sa skladá z vlastnej pahorkatiny, vyvinutej na flyšových paleogénnych súvrstviach, mezozoických a neogénnych komplexoch, a z pásma bradiel. Flyšové súvrstvia tvoria magurské pieskovce, slieňovce a ílovce. Burdigalské a helvétske zlepence a pieskovce vystupujú v priestore medzi Starou Turou, Lubinou, Vaďovcami a Kostolným, územie južne od Myjavy budujú mezozoické sedimenty. V bradlovom pásme vystupujú z ílovcovo-slieňovcového obalu bradlové tvrdoše z odolných kremencov, slienitých vápencov a vápnitých pieskovcov. Tektonický styk paleogénnych vrstiev s mezozoickými komplexmi je miestami dosť zložitý. Pri južnom okraji bielokarpatskej orografickej jednotky sa z paleogénnych súvrství vynára antiklinórium bradlového pásma. Južne od Moravy vniká magurský paleogén do komplexu bradlového mezozoika. Aj v severovýchodnej časti pahorkatiny má styk paleogénnych súvrství s bradlovým mezozoikom tektonický povahu a prejavuje sa morfologicky zvýraznením jednotlivých tvrdošov. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera zhruba nad 220 – 250 m izohypsou, len pomerne malé plochy územia presahujú 400 m. Najvyššie vystupuje Bradlo (540 m). Z nerastných surovín sú zastúpené len stavebné vápence, pieskovce, piesky, rašelina, deluviálne hliny.
Od hlavných orogenetických fáz v paleogéne a začiatkom neogénu pokračoval vývin Myjavskej pahorkatiny pôsobením subaerických procesov na pôvodnej rozsiahlej nížine. Intenzívnym zvetrávaním málo odolných flyšových hornín sa značne zahladili pôvodné tvary flyšového povrchu. Vznikol mierne zvlnené, miestami až plochý denudačný reliéf z ktorého vystupovali bradlové a pieskovcové chrbty. Oživením hĺbkovej erózie následkom nových zdvihov sa rozčlenila pliocénna denudačná roveň na početné široké, miestami nepatrne zvlnené a dosť široké doliny. Na mierne až stredne sklonených stráňach sa počas pliocénu v dôsledku odnosu jemnejších zvetralín a pôsobením soliflukcie formovali bezodtokové úvaliny, hlbšie periglaciálne doliny a drobné erózne kotliny. Od pomerne mäkko modelovaného reliéfu sa výrazne odlišujú ostré formy bradlových tvrdošov, ktoré v dôsledku selektívneho vypreparovania vystupujú zo slieňovcovo-ílovcových hornín bradlového obalu. Ojedinelé skalky sa začínajú morfologicky prejavovať pri Podbranči, smerom sa východ a severovýchod sa zoskupujú do súviselnejšieho pruhu, vyčnievajúceho sa bradlovým reliéfom. Riečne doliny v bradlovom pásme zužujú, vo flyšovej pahorkatine rozširujú.

Početné paralelné toky stekajúce z Bielych Karpát vytvorili pri zmiernení spádu v dolných úsekoch svojho toku výrazné nivy so šírkou 200 – 600 m. Povrch Myjavskej pahorkatiny miestami formujú aj malé zosuvy a najmä zrýchlená vodná erózia.
Územie patrí do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerné januárové teploty sa pohybujú od –2,5°C do –3,5°C, júlové od 17°C do 18°C. Priemerné ročné zrážky dosahujú 750 – 850 mm.
Myjavská pahorkatina patrí aj do povadia Váhu. Významným znakom vodných pomerov je koncentrácia menších povrchových tokov prichádzajúcich z Bielych Karpát. Podľa vodného režimu patria toky do vrchovinnej a nížinnej oblasti s maximálnym prietokom v marci a minimálnom v lete. Prevažne ílovité sedimenty s malou priepustnosťou majú malé zásoby podzemnej vody. Väčšiu priepustnosť vykazujú malé plochy bradlových vápencov.
Priestorové rozšírenie pôd Myjavskej pahorkatiny súvisí s pomerne malými klimatickými rozdielmi a chemizmom substrátu. Na silikátových, ílovcových a flyšových horninách vznikli illimerizované pôdy oglejené, hnedé pôdy nasýtené až kyslé a hnedé pôdy oglejené. Na karbonátových horninách prevládajú rendziny až pararendziny.
Pomerne ľahká prístupnosť Myjavskej pahorkatiny z nížin a kotlín spôsobila veľkú zmenu najme biologickej zložky v prvotnej prírodnej krajine. Z pôvodných bučín a dúbrav sa zachovali len nepravidelné ostrovčeky najmä na bradlových kopcoch. V posledných 20. rokoch sa lesné plochy zväčšujú zalesňovaním sklonitejších strání, nevhodných pre ornú pôdu. Zmenu v prírodných pomeroch Myjavskej pahorkatine veľmi ovplyvnilo roztratené osídlenie v rámci Bielokarpatskej kopaničiarskej oblasti. Mierne rezaný reliéf z bohatou horizontálnou členitosťou a pomerne hustou vodnou sieťou bol vhodný pre valašskú kolonizáciu. V súčasnosti prebieha transformácia kopaníc na rekreačné účely.
Myjavská pahorkatina predstavuje poľnohospodársko-priemyselný typ krajiny so stepou až lesostepou, s kombinovanou sídelnou štruktúrou od mestské cez sústredené vidiecke sídla až po roztrúsené kopanice.

V meste je zastúpený energetický priemysel – vodná elektráreň, plynáreň, strojársky – Vzduchotechnika, textilný, drevospracujúci – Drevina, stavebné hmoty – štrkopiesky, potravinársky – Palma, Obal, konzerváreň.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Geologická stavba Nového Mesta nad Váhom (seminárna práca)