Zem sa tejto energie zbavuje tým , že ju vyžaruje späť do vesmíru vo forme dlhovlnového (infra-červeného) žiarenia. Väčšinu infra-červeného žiarenia , ktoré Zem vysiela , pohltia v atmosfére vodné pary, kysličník uhličitý a iné prirodzene sa vyskytujúce "skleníkové plyny". Celkove tieto plyny spôsobujú zachytávanie energie 2,5 Watt na každý meter štvorcový povrchu Zeme, čo v globálnom rozmere zodpovedá priemernému tepelnému výkonu 300.000 atómových elektrárni. Skleníkové plyny zabraňujú tomu, aby energia zo zemského povrchu priamo prenikla do vesmíru. Namiesto toho rôznymi procesmi ako sú žiarenie, vzdušné prúdenie, vyparovanie, tvorba oblakov a zrážková činnosť, prenášajú energiu do vyšších vrstiev atmosféry. Tento pomalší, nepriamy proces nás vlastne chráni, pretože ak by Zem vyžiarila pohltenú energiu okamžite po prijatí, stala by sa chladnou a bez života podobne ako napr. Mars.

Uvoľňovaním skleníkových plynov do atmosféry zväčšujeme jej schopnosť pohlcovať infra-červené žiarenie, a tak narušujeme rovnováhu, ktorú zabezpečuje podnebie medzi opadajúcou a vyžarovanou energiou. Zdvojnásobenie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére (čo sa predpokladá začiatkom budúceho storočia) by znamenalo zníženie rýchlosti vyžarovania energie našej planéty do vesmíru o 2%. Energia sa však nemôže hromadiť - môže sa len meniť z jednej formy na druhú. Preto sa podnebie bude musieť tomuto vývoju prispôsobiť a nadbytočnej energie sa zbaviť. Aj keď sa 2 % nezdajú tak veľa, je potrebné si uvedomiť, že rýchlosť s akou sa atmosféra zohrieva predstavuje príspevok 3 milióny ton ropy spálenej každú minútu. Vedci sú presvedčení, že našim pričinením dochádza k závažnej zmene energetického "stroja" , ktorý riadi klimaticky systém. Je zrejmé, že príroda sa s týmito zmenami vyrovná, dôsledky pre ľudstvo však môžu byť katastrofálne.

Skleníkový efekt spôsobujú skleníkové plyny. Tieto plyny dovoľujú slnečnému krátkovlnnému žiareniu, ktoré vnímame ako viditeľné svetlo, prejsť atmosférou a zahriať tak zemský povrch. Keď je povrch zahriaty na určitú teplotu, vydáva sám dlhovlnné žiarenie, označované ako infračervené. Časť infračerveného žiarenia pohltia práve skleníkové plyny a časť žiarenia uniká atmosférou späť do vesmíru, odkiaľ vlastne predtým slnečné lúče prišli. Takéto chemické diery, ktorými energia zo zemského povrchu uniká, nazývame radiačné okná. Činnosť ľudí môže dosť podstatne ovplyvniť príjem a výdaj tepla, dôjde k otepleniu zemskej atmosféry.