Praveké jaskynné obrazárne

Pravek bol najstarším a najdlhším historickým obdobím vo vývoji ľudstva. Nezachovali sa z tohto obdobia žiadne písomné pamiatky, ale to neznamená, že o ňom nič nevieme. Našlo sa mnoho kostier, zbraní, zvyškov obydlí, predmetov a ešte mnoho iných artefaktov, ktoré dokazovali ako sa človek vyvíjal. Avšak zmýšľanie pravekého človeka by bolo veľmi ťažké určiť iba podľa týchto znakov a pravdepodobne by sme stále zostávali v rovine hypotéz, nebyť jedného fenoménu – pravekí ľudia nám zanechali po sebe ďalšie veľmi pôsobivé svedectvá ich života - jaskynné maľby. Tieto maľby sa dajú označiť za začiatok pravekého umenia. Praveké maľby a sošky dokladajú, že praveký človek bol už skutočným človekom, lebo mal vzťah k ideálu, ku kráse a k tomu, čo nie je priamo pozemsky užitočné. Mal svoj svet predstáv, ktorý chcel stvárniť umelecky. Praveké umenie je súhrnné označenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupňom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia. Vznik maliarstva a sochárstva pravdepodobne súvisel s rituálmi a mágiou spoločnosti lovcov (jaskynné maľby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). Oproti maliarstvu je praveká architektúra pravdepodobne záležitosťou mladšou (neolit, megalitické stavby). K najstarším pamiatkam patria skalné maľby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26 000 až 19 000 rokov, s čiernymi a červenými maľbami zebier a nosorožcov. Maľby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné maľby z lokalít Lascaux vo Francúzsku (nazývaný aj praveký Louvre), ktoré sú staré 17 000 rokov a Altamira v Španielsku (nazývaná aj Sixtínska kaplnka diluviálneho umenia), 14 000 rokov. Podľa niektorých archeológov sú o niečo mladšie, niečo okolo 13 500 rokov. Jaskynné maľby znázorňujú kone, bizóny, nefigurálne kresby čiar a bodov, odtlačky rúk. Niaux je jaskyňa s nástennými paleolitickými maľbami pri Tarascone v Pyrenejach, department Ariege, Francúzsko. Preskúmal ju 1906 H. Brauil a E. Cartailhac. Je takmer 1 400 mertrov dlhá, chodbovitá, bez kultúrnej vrstvy, patrí k najvýznamnejším jaskyniam s maľbami franko – kantaberského štýlu. Väčšina malieb je v Čiernej sále vzdialenej asi 770 metrov od vchodu (26 bizónov, 16 divých koní, 6 kozorožcov, jelene). V jednej z bočných chodieb je v hlinitom dne rytina bizóna zasiahnutého šípmi., v zadnej časti jaskyne sa našli aj odtlačky nôh kromaňonca.

Všetky obrazy (jednofarebné, zväčša čierne) sa zachovali vo výbornom stave, datujú sa do stredného magdalénienu. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a mačiek (20 000-15 000 rokov pred naším letopočtom). Jaskynné galérie sa nachádzajú len v troch strediskách: jedno leži v Kantabrijských vrchoch v severnom Španielsku, druhé v pohraničných Pyrenejách a tretie vo francúzskej Dordogni. O mladopaleolitickej maľbe sa preto hovorí niekedy aj ako o franko – kantábrijskej. Až v posledných rokoch sa našli jaskynné maľby v južnom Taliansku, na Urale (Kapova jaskyňa), na Sibíri (Tomsk, Šiskino), v Mongolsku (jaskyňa Ait Cenker) a paleolitické budú možno aj niektoré obrazy na Sahare, v severnej Afrike a Austrálii. S datovaním jaskynných malieb sú problémy, pretože nemajú stratigrafiu, musia sa používať iné, menej spoľahlivé, metódy. Vek sa dá spoľahlivo určiť iba vtedy, ak úlomok maľby odpadol od kultúrnej vrstvy na podlahu, absolútny vek iba rádiouhlíkovou metódou. Vek jaskynných malieb sa môže určovať podľa zvierat na obrazoch.
Umenie na Sahare vzniklo, ako sa väčšina bádateľov domnieva, v mezolite. Známa je maľba dvoch akoby súperiacich byvolov (1).O starobylosti saharských kresieb svedčia aj ďalšie byvoly a slony, nahí ľudia s hlavou jeleňa či býka, teda spomienky na zvieratá, ktoré mohli žiť na Sahare len v čase, keď nebola vyprahnutou púšťou. To však nie je spoľahlivá metóda určovania veku malieb. Nechráni totiž pred najväčším nebezpečenstvom, pred plagiátormi. Altamira je nevysoký kopec vzdialený asi 30 kilometrovm od španielskeho mesta Santander. Má poetické meno, lebo altamira znamená „ďaleký dohľad“. Kopec bol súkromným majetkom Marcelina di Sautuolu. Roku 1868 sa jednému poľovníkovi stratil pes. Zmizol v neveľkej diere a keď sa jeho majiteľ pustil za ním, objavil veľkú jaskyňu. Keď sa Sautuola dozvedel o objave jaskyne, rozhodol sa, že ju navštívi a prebáda. O niekoľko rokov sa zoznámil s archeológom E. Piettom, ktorému ukázal svoje objavy a ten ich potvrdil. Roku 1879 sa vybrali do jaskyne. Keď vďaka Sautuolovej dcére Márii objavili maľby, objav storočia bol na svete. Nálezy v Altamire sa stretli s odporom. Až roku 1901 bola za pomoci mnohých odborníkov vyhlásená Altamira za pravú a Sautuola sa stal slávnym. Jemu to však bolo jedno, bol už 13 rokov mŕtvy. Práve Altamira je dobre známa svojimi jaskynnými výjavmi. Na jednej maľbe zachycuje dosť veľkú čriedu zvierat (2), prevažne bizónov.

Táto španielska jaskyňa sa stala na dlhú dobu symbolom paleolitického maliarstva, ktorému vďačíme za prekrásne jaskynné galérie objavené vo Francúzsku a Španielsku. Iba v posledných rokoch sa hovorí o nástenných maľbách a kresbách aj z iných častí sveta. Aj na Slovensku máme jednu v Domici, v Slovenskom krase, no ani tá nevznikla v staršej dobe kamennej. S veľkou pravdepodobnosťou je dielom neolitických pastierov (3). Ďalší obraz z Altamiry (4) svedčí o tom, že paleolitické umenie vzniklo z hravosti, zo snahy zanechávať po sebe stopy. Základným prvkom bola snaha napodobňovať stopy, aké zanechávali zvieratá alebo aj sami ľudia pri zoškrabávaní blata z jaskynných stien na opravu ohnísk a podobne. Na obrázku vidno, ako sa zvyčajný a bežný makarónovitý útvar zmení z neviazaných kriviek na prekrásnu hlavu býka. Existujú názory, ktoré tvrdia, že prvý krok k nástennému umeniu vykonal človek vtedy, keď napodobnil medvedie škrabance, ktoré medvede vytvárajú keď si brúsia pazúry. Ďalšou významnou obrazárňou je jaskyňa Les Trois – Fréres (Traja bratia). Dokazuje to, že mladopaleolitický človek sa obklopoval neskutočným svetom, ktorý si sám vymyslel. Veci, ktoré nedokázal ovplyvniť, sa pokúšal ovládnuť prostredníctvom tohto sveta. Taká bola nielen smrť, choroba, priazeň klímy, ale aj úspešný lov. Kontakt človeka s neskutočným svetom zabezpečovali sprostredkovatelia, ktorí vyjednávali v prospech skutočného sveta. Nazdávame sa, že na stenách jaskýň v západnej Európe nachádzame množstvo podobných bytostí. Inak sa dajú záhadné kresby ťažko vysvetliť. Kresba človeka s rohmi v jaskyni Troch bratov (5), ktorého vidno v spleti zvierat, sa niekedy vykladá ako postava pravekého lovca, čo sa zamaskoval na oklamanie čriedy. Podobne by sa dali vysvetliť aj postavy ďalších ľudí so sobími parohmi, chvostom a s bizóňou hlavou. Pravdepodobnejší je ale názor, že ide o rodových šamanov, čarodejníkov, ktorí si obliekli tieto zvieracie masky ku svojím náboženským tancom. Na to, že paleolitické umenie malo praktický zmysel, poukazuje kresba jaskynného medveďa (6). Krv vytekajúca z papule medveďa, stopy po ranách, ako aj oštepy a šípy v telách mnohých iných zvierat, ktoré sa našli prakticky v každej paleolitickej jaskynnej galérii, jasne hovoria, že maľba je vlastne modlitbou za dobrú ranu, od ktorej záviselo šťastie a prosperita loveckej spoločnosti. Ďalším unikátom tejto jaskyne je aj maľba lúčnej kobylky (7).
Aj v jaskyni Font – de – Gaume sa našlo niekoľko malieb na stenách. Názory na to, čo vlastne mali predstavovať sa značne rozchádzajú. Jedni v nich vidia niečo zlé, dokonca katastrofu, iní radostnú udalosť.

Príkladom na tieto nezhody je aj kresba mamuta (8). Rozzúrený mamut ničiaci ľudský dom alebo úbohý mamut chytený do ľudskej strechovitej pasce. Táto maľba dokazuje to, že buď paleolitický človek staval chaty alebo spôsob akým lovil veľké zvieratá.
O tom, že praveký človek rád maľoval zvieratá svedčí aj kresba v La Colombiére (9). Na iba osemcentimetrovom okruhliaku zobrazil ozrutného srstnatého nosorožca obsypaného šípmi. Nosorožec vtedy dosahoval výšku poriadneho chlapa a mal dĺžku okolo štyroch metrov. Dĺžka jeho predného rohu bola jeden meter. Neexistoval tvor, snáď okrem mamuta, ktorý by sa mu dokázal postaviť a premôcť ho, až na človeka. Z tejto kresby dosť jasne vyplýva spôsob lovu na veľké zvieratá.
Lovci sobov a divých koní vytvorili poslednú vrcholnú fázu mladého paleolitu, magdalénien. Prišli aj k nám, zastavili sa však kdesi za Moravským krasom. Doposiaľ neexistuje jediný presvedčivý dôkaz, že by prekročili hrebene karpát. Na území Moravy a v Čechách sa našlo z magdalénienskych čias veľa zaujímavých pamiatok. V pravlasti magdalénskych lovcov sa našlo vzácne umelecké dielo, sob z francúzskeho náleziska Les Combarelles (10). Paleolitické umenia malo predovšetkým praktický cieľ. Pravekí lovci sa netešili z krásy diela svojich predchodcov (aj keď sa nimi možno inšpirovali). Keď kresba alebo maľba poslúžila, stratila cenu a podľa toho sa s ňou zaobchádzalo. Úcta k staršiemu dielu asi neexistovala. Len tak si možno vysvetliť chaos, ktorý vládne na skalných stenách. Altamirské býky sa tlačia jeden na druhého a vytvárajú dojem čriedy, ak sa však na ne bližšie pozrieme, zistíme, že každý z nich vznikol nezávisle od druhého, že sa vzájomne nerešpektujú, prekrývajú a rušia. Tak je to napríklad aj v jaskyni Les Combarelles (11). Mladopaleolitické hroby sú výrečným svedectvom o duševnom stave niekdajších ľudí. O ich viere v život na druhom svete, pre ktorý treba také isté veci ako pre život na zemi, hovorí pravdepodobne aj kresba z jaskyne Lascaux vo Francúzsku (12). Zdá sa, že vtáčik na obrázku vľavo dole znázorňuje dušu, ktorú zranený muž vypúšťa pod kopytami mohutného bizóna. V Lascaux sa našiel dosiaľ najveľkolepejší súbor mladopaleolitického umenia. Okolo 2000 rytín a malieb prekvapuje sviežosťou, intenzitou farieb a monumentálnosťou. Známe sú maľby praturov (najväčší meria 5,3 metra), divých koní a bizónov

Býk. Fragment skalnej maľby z jaskyne Lascaux, asi 13 000 p.n.l.

Vzácnou je aj rezba z francúzskej jaskyne Lorthet (13), ktorá zachytáva dokonalú rezbársku zručnosť pravekého umelca.

Na malej ploche (podobne ako je to na rezbách na konskom rebre z moravskej jaskyne Pekárna) zachytil scénu, ktorá ho uchvátila – soby plávajúce cez rieku. Na to, keď sa sobom pri ich ťahu postaví do cesty široký tok rieky, čakajú lovci sobov každej epochy. Od úspechu útoku vo chvíli, keď zvieratám zmizla pod nohami zem a ony ú celkom bezbranné (až pokým nepreplávu na druhý breh), závisí prosperita a snáď aj samotná existencia loveckej spoločnosti. Ak sa nepodarí lov pri prechode sobov cez rieku, tažko neúspech neskôr naprávať. Preto je umelcov zážitok taký a preto je výraz soba, ktorý sa otáča, taký presvedčivý.
Po druhej svetovej vojne bola v Pekárne nájdená rytina pasúcich sa koní (14). Rytec z Pekárny musel byť naozajstným majstrom. Vidno to aj z detailu kresby, pomalý krok koňa dokonale vystihuje pohyb koňa na paši. Presvedčivý je aj vejárik chvosta prostredného koňa. Ilúzia pohybu, ktorým si zviera odháňa dotieravý hmyz, je takmer dokonalá. Rámcovanie kľukatým ornamentom vytvára zo scény uzavretý obraz. To je veľká vzácnosť. Epické výjavy sa vyskytujú v paleolitickom umení vyskytujú len výnimočne.
Elegantné kresby postáv sa našli aj v austrálskom Cadell River (15). Obidve kresby sú nesporne paleolitické. Možno to povedať s oveľa väčšou istotou ako v Altamire. Austrálski domorodci žijú na úrovni staršej doby kamennej ešte ja dnes. Jedna postava znázorňuje tancujúcu ženu, ale zmysel druhej postavy nie je jasný.
Vojnová scéna na skalne maľbe v Levante (16) potvrdzuje, že luk a šípy neboli používané len na poľovačku. Dramatickosť a často až krutý naturalizmus sú pre levantské umenie typické. Na kresbe vidno muža, ako sa skrúca v bolestiach, a ďalšieho celého dobodaného šípmi, ktoré mu trhajú brucho. Používanie luku sa rozšírilo hlavne v mezolite.
O pravekých jaskynných obrazárňach by sme mohli rozprávať a písať ešte oveľa viac a predsa takto nedokážeme vystihnúť ich krásu, hlavne keď si uvedomíme, aké sú staré. Ešte aj dnes nám majú čo povedať o našich predkoch, o tých z ktorých sme vzišli. Nechajme však prehovoriť niekoho, kto nám má čo povedať, o človeku, ktorý sa zaslúžil o rozvoj poznatkov praveku Henryho Breuila: „ Tieto diela svedčia o veľkej umeleckej schopnosti a hlbokom, ba prekvapujúcom zmysle pre tvar a pohyb “.