Liptovský Mikuláš

Uprostred Liptovskej kotliny, na pravom brehu Váhu, sa oddávna sústreďoval život našich predkov. Archeologický výskum Liptova potvrdil osídlenie tohto územia od starej doby kamennej - 70 000 rokov pred našim letopočtom. Tvorcovia bádenskej a lužickej kultúry, Kelti, Slovania - všetci tu zanechali trvalé doklad o svojom živote. Lužická kultúra zasiahla do dejín Liptova takmer na tisíc rokov. Zostali po nej početné bronzové výrobky, opevnené hradiská a rozsiahle pohrebiská. Kelti - prvý historicky známy národ priniesol v prvom storočí vyspelú kultúru s rozvinutým remeslom a bohatým náboženským životom. Trvalé osídlenie tohto územia začalo príchodom slovanských kmeňov v 9. storočí nášho letopočtu. Archeologický výskum potvrdil, že Liptov patril k okrajovým častiam Veľkej Moravy. Na území mesta a blízkeho okolia sa nerealizovalo systematické archeologické bádanie. O starom osídlení svedčia len náhodné nálezy - tzv. barbarské, rímske a keltské mince, bronzová ihla, bronzový meč liptovského typu, žiarové hroby lužického pohrebiska. V roku 1943 profesor Vojtech Krička-Budínsky odkryl na námestí pri kostole sv. Mikuláša stopy staroslovanského radového pohrebiska z 11. storočia. Mimoriadny archeologický nález bol zaznamenaný v roku 1967 v mestskej časti Ondrašová. Ide o tzv. Ondrašovecký bronzový poklad pochádzajúci z 9. storočia pred našim letopočtom. Je to súbor tepaných nádob na pitie pozostávajúci z veľkého kotla, misky, ôsmich menších šálok a dvoch predmetov, hrotu kopije a predmetu neznámeho účelu v tvare kosáka, zrejme kultového významu. V čase objavenia bol považovaný za najväčší nález svojho druhu na Slovensku a v oblasti strednej Európy za jeden z najväčších.

Najstaršia správa o Liptovskom Mikuláši je z roku 1286 v listine uhorského kráľa Ladislava IV. Do šľachtického stavu v nej povýšil Mikuláša a Ondreja, synov Serafína, pričom im potvrdil vlastníctvo svätomikulášskeho, svätopeterského a ondrašovského majetku. Z toho je zrejmá existencia Svätého Mikuláša už pred spomínaným rokom. V priebehu siedmich storočí sa k tomuto pôvodnému sídlu pričlenilo ďalších štrnásť susedných obcí, ktoré tvoria dnešnú podobu mesta. Základ vzniku osady dal ranogotický kostol svätého Mikuláša postavený ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvateľov niekoľkých susedných dedín Vrbicu, Okoličné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec. Stál na mieste staršieho slovanského pohrebiska a románskeho kostola.

Sídlisko sformované okolo kostola prevzalo meno jeho duchovného patróna - svätého Mikuláša. Prvý písomný údaj o kostole pochádza z roku 1299. Išlo o rozsiahlu pôvodne ranogotickú stavbu, predstavujúcu viaceré gotické etapy. Petra. Z pohľadu historikov je kostol sv. Mikuláša najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou v Liptove.

Územie, na ktorom stál kostol a osada patrilo zemanom z Ondrašovej, ktorí neskôr prijali meno Pongrác. Svätý Mikuláš sa rozvíjal ako zemepanské mestečko. Pongrácovci preň získali mnoho privilégií. Najstarším bolo právo týždenného trhu z polovice 14. storočia a od roku 1424 právo dvoch výročných jarmokov na Turíce a na sviatok sv. Mikuláša 6. decembra. Tieto výsady značne podporili hospodársky život a tým urbanistický rozvoj tohto územia. V Mikuláši Pongrácovci postavili oproti kostolu svoju rodovú kúriu. V polovici 15. storočí ich spoločne opevnili. Bolo to v období nájazdov spišských bratríkov a mocenských bojov Habsburgovcov a Jagelovcov, keď sa polovica mestečka dostala do rúk poľského šľachtica Petra Komorovského. Ten sa stal na desať rokov liptovským županom. Po jeho porážke sa spomínaná časť Mikuláša dostala do rúk moravského kapitána Jána z Janovíc. Až koncom 15. storočia sa celé mestečko dostalo opäť do rúk svojich zemepánov. I napriek nepriaznivým rokom Svätý Mikuláš žil ďalej. Bol roľníckym a remeselníckym mestečkom. Jeho obyvatelia mali právo trhu, jarmokov, právo mlyna, výseku mäsa, čapovania liehovín a iných nápojov a právo slobodného sťahovania. Volili richtára a magistrát. Podľa urbárskeho kontraktu z roku 1544 poddaní nemuseli odvádzať robotu a naturálie, ale len peňažnú rentu. Dejiny mesta boli úzko spojené s liptovským rodom Pongrácovcov. Ich pôvod nebol dosiaľ uspokojivo vyriešený. Pokladáme ich za potomkov najstarších liptovských zemanov českého pôvodu v službách uhorského kráľa Ondreja II. Najstarším sídlom rodu bola blízka Ondrašová, dnes súčasť mesta. Neskôr presídlili do Svätého Mikuláša. O rozvoj mestečka sa zaslúžili získaním mnohých privilégií. Najstarším bolo právo týždenného trhu z polovice 14. storočia. V roku 1424 získali právo dvoch výročných jarmokov, v 18. storočí to už boli štyri jarmoky. Za bezprostredného zakladateľa rodu sa pokladá Pongrác I. doložený v rokoch 1339-1360. Pongrácovci už od roku 1360 používali prídomok „zo Svätého Mikuláša“ neskôr, keď v roku 1443 získali Starý hrad a Strečno, pridali k prídomku aj „ zo Starého hradu“.

Postupne získali majetky aj v iných župách a zastávali rozličné významné župné, vojenské a cirkevné funkcie takmer v celom Uhorsku. Žili v troch hlavných vetvách - zemianskej, barónskej a grófskej. Najvýznamnejším príslušníkom rodu bol Pongrác II., rodený vojak a obratný stratég, vo svojich politických spojenectvách bol veľmi pružný. Právom ho obviňovali z bezohľadnosti a viackrát dosúdili na stratu majetkov. Statky i moc si však udržal a majetky stále rozmnožoval. Dosiahol postavenie jedného z najmocnejších veľmožov v Uhorsku. Svoju kariéru začal v službách kráľa Žigmunda Luxemburského, v boji proti husitom. Je pravdepodobné, že ho sprevádzal aj na koncil do Kostnice v roku 1415. Získal rozsiahle majetky - Starý Hrad, Strečno, Blatnicu, Vršatec, Budatín, Branč, spravoval hrady Brumov a Světlov na Morave. Vyznamenal sa aj v bojoch proti Turkom proti srbskom Smeredeve. V roku 1443 sa stal liptovským županom. Vtedy opevnil kúriu a kostol vo Svätom Mikuláši, aby ich tak ochránil pred bratríkmi i pred poľským šľachticom Petrom Komorovským. V roku 1445 zvolil uhorský snem Pongráca II. za jedného zo siedmich krajinských kapitánov, ktorí spravovali Uhorsko v neprítomnosti maloletého kráľa Ladislava Pohrobka. Na sklonku života však podporil pri nástupe na trón Mateja Korvína.

Začiatkom 17. storočia bol Svätý Mikuláš stredne veľké liptovské mestečko. Stálo tu 39 obývaných domov roľníkov, želiarov, remeselníkov. Ďalších 5 domov bolo opustených. Mestečko dopĺňali dva hostince, mlyn, kúria Pongrácovcov, kostola a fara. Žilo tu 220 ľudí. Popri tradičnom roľníctve sa rýchlejšie rozvíjala remeselná výroba a obchod. Remeselníci sa združovali do cechov, spolkov, ktoré chránili ich záujmy a zároveň napomáhali rozvoju obchodu. Najstarším cechom bol cech ševcov - obuvníkov, ktorého artikuly existovali už v roku 1508. Remeselníci vytvorili aj cechy zámočníkov a kováčov, kožušníkov, čižmárov a garbiarov, sedlárov a povrazníkov, mäsiarov, krajčírov, stolárov, kotlárov a debnárov, remenárov, klobučníkov, farbiarov. Obchod s výrobkami sa rozvíjal vďaka týždenným utorkovým trhom a výročným jarmokom, keď sem prichádzali remeselníci a obchodníci zo širokého okolia. K rozšíreniu a intenzívnejšiemu rozvoju hospodárskeho a obchodného života prispeli židovskí obchodníci, ktorí sa v Mikuláši začali usadzovať začiatkom 18. storočia. Význam mestečka vzrástol po tom, čo generálna kongregácia 14. júla 1677 rozhodla, aby sa Svätý Mikuláš ako prirodzené centrum Liptova stal stálym sídlom župy a teda jej administratívnym centrom. Dovtedy sa župné zhromaždenia konali najčastejšie vo Svätej Mare a Nemeckej Ľupči.

Prvým župným domom sa stala renesančná Illešházyovská kúria na námestí (dnešné Múzeum Janka Kráľa), zakúpená pre potreby župy v roku 1712. Pravdepodobne tu bol v marci 1713 súdený legendárny zbojník Juraj Jánošík. V roku 1793 bola uprostred námestia dokončená stavba nového župného domu - sídla župnej administratívy a súdu (dnešný Okresný úrad). Liptovskí župani boli do roku 1526 menovaní panovníkmi, v priebehu ďalších troch storočí boli dedičnými županmi Illešházyovci. Po zmenách v župnom zriadení v roku 1923 sa Liptovský Svätý Mikuláš stal sídlom Podtatranskej župy.