Tieto živočíchy žijú na piatom najväčšom svetadiele na svete.
Dôsledkom dlhodobého lovu veľrýb a tuleňov hrozilo ich vyhubenie, preto bola prijatá medzinárodná dohoda o zákaze ich lovu.

História:

Výskumné výpravy v 16. storočí skúmali iba okrajové časti Antarktídy. Pobrežie Antarktídy ľudia prvý raz zbadali v roku 1820. Od roku 1840 začali bádatelia poznávať kontinent, ale južný pól ostal naďalej neznámy. Hlbšie do jeho vnútrozemia prenikali výpravy až na začiatku 20. storočia. Výpravy organizovala najmä Austrália, Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Veľká Británia. Len čo bol dosiahnutý Severný pól prostredníctvom Američana Róberta Pearyho v r. 1909, rozbehla sa súťaž o dobytie južného pólu. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora, odkiaľ vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádateľov patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Víťazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádateľ Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýčil na južnom póle 14. decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta Scotta. V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spoločníci Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cieľom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali.. Rozčarovaní, hladní a zužovaní skorbutom sa vydali na dlhú cestu späť. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvíľu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Onedlho po ňom zahynuli aj ostatní členovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrať po nezvestných bádateľoch. Žiaľ, jej pomoc prišla už neskoro.. Dnes v práci týchto bádateľov pokračuje okolo 30 výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živočíšstvo Antarktídy. Aby človek mohol prežiť v polárnych krajoch, musí byť schopný uchovať si teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové čiapky. Ich nasledovníci sa poučili od Eskimákov a prevzali od nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucňou a kožené alebo drevené okuliare chrániace oči pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa od snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblečenie vďaka vývoju umelých vlákien zmenilo – je menšie a zároveň teplejšie.

Nehody:

Jedného dňa argentínska loď Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský útes, keď opúšťala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor.