1. Úvod

Izrael vznikol ako štát 14.05.1948, jeho celková rozloha je 21 946 km2, počet obyvateľov bol v roku 1998 približne 5 850 000, leží v juhozápadnej Ázii, hlavné mesto je Jeruzalem. Najnižší bod územia je v hĺbke 408 m, nachádza sa pri Mŕtvom mori. Najvyšší bod je vrch Har Meron – 1208 m.n.m. Dĺžka hraníc, keď do toho zarátame aj sporné územia je 1006 km, s Egyptom 255km, s pásmom Gazy 51 km, s Jordánskom 238 km, s Libanonom 79 km, s Golanskými výšinami 76 km a so Západným brehom Jordánu 307 km. Pobrežná línia má dĺžku 237 km. Forma vlády je parlamentná republika na čele s prezidentom, ktoý má výkonnú moc a volí sa na 4 – ročné obdobie. Zákonodarnú moc má vláda. Parlament sa nazýva Knesset, má 120 členov, volia sa na 4 – ročné obdobie. Formálna ústava neexistuje, nahradzuje ju séria zákonov. Hlavné politické strany sú Labor a Likud. Správne rozdelenie je na 6 oblastí a 13 podoblastí. Oblasti sú: Centrálna oblasť, Južná oblasť, Severná oblasť, Haifa, Jeruzalem a Tel – Aviv. Hlavnými jazykmi sú hebrejčina (63 %) a arabčina (16 %). Dominantnou etnickou skupinou sú Židia, ktorí tvoria 82 % obyvateľstva. Výraznou menšinou sú Arabi, ktorí tvoria 18 % obyvateľstva, takisto hlavným náboženstvom je judaizmus (81 %) a významným náboženstvom v krajine je ešte islam (14,4 %). Vlajku tvorí šesťcípa Dávidova hviezda, ktorá je starobylým židovským symbolom. Dva trojuholníky, z ktorých sa skladá predstavujú oheň a vodu. Biela a modrá farba, používané na židovských bohoslužobných látkach, symbolizujú čistotu sionistických ideálov a oblohu. Štátny znak predstavuje sedemramenný svietnik menora medzi olivovými ratolesťami, patrí medzi vedľa Dávidovej hviezdy medzi tradičné symboly Židov. V dolnej časti znaku je hebrejsky napísaný názov štátu. Meno je odvodené od patriarchu Jakuba, ktorý sa vyskytuje v Starom zákone a toto meno prijal ako svoje druhé. Najstaršia zmienka o Izraeli ako geografickom názve je z egyptského nápisu z roku 1230 p.n.l. Od vyhlásenia nezávislosti Izraelu viedol vojny s okolitými štátmi, ale hlavne s pôvodným obyvateľstvom a to Palestínčanmi, tieto boje s nimi pretrvávajú dodnes, s okolitými štátmi podpísal mierové zmluvy.

2. Fyzicko – geografická časť

Izrael sa rozprestiera v juhozápadnej Ázii, založený v roku 1948 na historickom území Palestíny ako židovský štát, lokalizovaný na východnom pobreží Stredozemného mora. Izrael hraničí na severe s Libanonom, na severovýchode so Sýriou, na východe s Jordánskom a na juhozápade s Egyptom.

Izolovaná poloha Izraelu ako židovského štátu obklopeného arabskými štátmi, kde je dominantný islam určuje jeho vzťahy s blízkymi susedmi, takisto aj demografický vývoj.
Celková rozloha Izraelu je 21 946 km2. Územie zaberá aj Západný breh Jordánu (5890 km2), Gazu (378 km2), Golanské výšiny (1250 km2) a Východný Jeruzalem (70 km2). Maximálna dĺžka zo severu na juh je okolo 420 km a zo západu na východ dĺžka varíruje od 16 do 115 km.
Územie Izraelu môžeme rozdeliť do piatich veľkých geografických celkov. Galilejské vrchy dominujú v severnej časti štátu, tiahnu sa v úzkom páse od pobrežia cez Galilejské more (Tiberské jazero) v celkovej dĺžke 40 km. Vrch Mt Meron (1208 m.n.m) v centrálnych Galilejských vrchoch je najvyšší bod Izraelu. Južne od Galilejského pohoria sa nachádza rovina Esdrealon, husto zaľudnená a je to produktívny poľnohospodársky región dlhý 55 km a široký 25 km. Rovina rozprestierajúca sa cez Izrael, začínajúca sa v blízkosti Haify na pobreží Stredozemného mora až po rieku Jordán, ktorá utvára východné hranice štátu. Pobrežné roviny, na ktorých sa rozkladá väčšina miest, sústreďuje sa tu priemysel a obchod, zaberajú okolo 195 km dĺžky pobrežia od Haify po Gazu. Tento región je široký od menej ako 1 kilometra až po 30 km. Júdejské a Samarijské vrchy sa rozprestierajú na severe a juhu Izraelu. Negevská púšť sa rozprestiera na juhu Izraelu, siahajúca od severu zálivu Aqaba po čiare spájajúcej južný koniec Mŕtveho mora so Stredozemným morom.
Rozmanitosť rastlinstva a živočíšstva je poznamenaná rozdielnosťami v nadmorskej výške, zrážkach, reliéfe, type pôd a geografickou šírkou, ktorá vplýva hlavne na rozmanitosť rastlinstva. Rastie tu okolo 2500 druhov rastlín, ktoré sú prevažne xerofytné, alebo schopné prečkať dlhotrvajúce obdobie sucha. Nachádzajú sa tu tri vegetatívne oblasti, každá obsahujúca ešte množstvo subregiónov. Stredozemná oblasť pokrýva severný úsek Izraelu, potom je to step na severe Negevskej púšte a nakoniec oblasť na zvyšku Negevskej púšte. Táto škála geografických oblastí umožňuje pestovať širokú škálu poľnohospodárskych produktov, ako sú citrusové plody, banány, bavlna, tabak, datle, figy, olivy, mandle, avokádo atď. Pôvodné vždyzelené lesy väčšinou zmizli, kvôli pestovaniu a pasienkárstvu. Hoci bol zavedený program znovuzalesnenia, hlavne v pohoriach, dnes pôvodné aj výsadbové lesy zaberajú iba dohromady 5 % povrchu štátu. Živočíšstvo je podobne rozmanité. Okolo 100 druhov cicavcov zahrňujúcich divé svine, kozorožce, šakaly, hyeny, divé mačky, jazvece..., vyskytuje sa tu okolo 380 druhov vtákov, z nich je asi 100 druhov migrujúcich. Medzi najbežnejšie patria kurovité vtáky, kukučky, dropy, púštne škovránky..

Takisto tu prevažuje rozmanitosť druhov plazov, rýb a hmyzu.
Nesplavná rieka Jordán formuje severnú časť hranice medzi Izraelom a Jordánskom a medzi Západným brehom a Jordánskom. Rieka tečie cez Galilejské more (116 km2), ktoré poskytuje veľa druhov rýb a dodáva Izraelu viac ako polovicu pitnej vody. Rieka Jordán sa vlieva do Mŕtveho mora (1020 km2), čo je veľmi slané jazero, poskytujúce veľa dôležitých minerálov. Časť Mŕtveho mora leží v Izraeli, časť v Západnom brehu a časť v Jordánsku. Ďalšie rieky v Izraeli sú Yarqon, ktorá tečie cez Tel Aviv a Qishon, ktorá sa vlieva do Stredozemného mora blízko Haify. Pobrežie Izraelu zahrňuje západnú časť Stredozemného mora a južný hrot Červeného mora. Pobrežie má niekoľko mysov a zálivov. Prístavy Haifa a Ashdod slúžia ako významné prístavy v Stredozemnom mori. Prístav Elat v zálive Aqaba slúži Izraelu na prístup do Červeného mora.
Hoci väčšinu púštneho regiónu pokrývajú neúrodné pôdy, sever Negevskej púšte, pobrežné roviny a vnútorné údolia poskytujú oblasti s úrodnými pôdami. Odhadom asi 21 % Izraelu je využívaná na pestovanie a sady. Veľmi obhospodarovateľné pôdy vyžadujú zavlažovanie a manažment ich úpravy (hnojenie...). Zo 4370 km2 obhospodárovateľnej pôdy je 44 % zavlažovanej. Mŕtve more poskytuje hodnotné minerály ako uhličitan draselný, bróm, horčík, väčšina zo všetkých vyťažených smeruje na export. Negevská púšť obsahuje veľa nálezísk minerálov, ako napríklad meď, fosfát, bróm, íl. Malé množstvá ropy a zemného plynu boli nájdené blízko Mŕtveho mora a na juh od Tel Avivu.
Izrael má typické stredomorské podnebie s chladnými daždivými zimami a teplými, suchými letami. Teploty sa značne menia s nadmorskou výškou, vzdialenosťou od mora a dominatnými vetrami. Január je najchladnejší mesiac a august je najteplejší mesiac. V náhorných oblastiach, ako napríklad v Jeruzaleme je priemerná januárová teplota 9 oC, kým v auguste priemerná teplota vystúpi na 24 oC. V pobrežných rovinách, v mestách ako Haifa alebo Tel Aviv je priemerná teplota v januári 12 oC a v auguste 25 oC. Mráz sa vyskytuje niekoľko dní v pohoriach vnútri štátu a cez leto sa v údolí rieky Jordán a v púštnej oblasti môžu teploty vystúpiť až na viac ako 30 oC. Okolo 70 % ročných zrážok padne od novembra do februára. Množstvo zrážok klesá zo severu na juh a zo západu na východ. Najvyššie často Galilejských vrchov dostávajú okolo 1000 mm zrážok ročne, Júdejské pohorie okolo 700 mm a Negevská púšť okolo 100 mm. Elat, najsuchší bod (miesto) Izraelu dostáva iba 25 mm zrážok ročne. Sneh padá v najvyšších častiach pohorí počas najchladnejších mesiacoch.

Časté obdobie sucha v letných mesiacoch vyžadujú nevyhnutné zavlažovanie, je to hlavne v južných oblastiach. Náhle dažďové smršte v tejto oblasti, ale aj v iných oblastiach spôsobujú povodne a eróziu.

3. Humánno – geografická časť

Odhadovaná populácia v Izraeli v roku 1998 bola okolo 5 850 000. Hustota populácie bola 257 osôb/km2. Izrael je jednou z najviac urbanizovaných krajín sveta. 91 % populácie žije v mestách, ktoré majú viac ako 2000 obyvateľov a viac ako polovica izraelskej populácie žije v metropolách – Jeruzalem, Tel – Aviv a Haifa. Okolo 81 % obyvateľstva sú Židia, zahrňujú približne 36 % celosvetovej židovskej populácie. Arabi, z ktorých väčšina sú moslimovia vytvárajú takmer celý zvyšok populácie. Pretože pôrodnosť je viac ako tri krát vyššia u Arabov ako u Židov, moslimská časť populácie stúpla z 8,5 % z roku 1950 na 19 % v roku 1990, ale kontinuálna imigrácia Židov vyrovnáva nezrovnalosť v pôrodnosti.
Hlavné mesto je Jeruzalem, približný počet obyvateľov je 610 000. Hoci Izrael vyhlasuje celé mesto za hlavné, ani USA ani Palestínčania neuznávajú toto vyhlásenie, pretože Východný Jeruzalem leží v konfliktnom území ( Západný breh). Arabi tvoria okolo 30 % obyvateľstva Jeruzalemu. Ekonomika Jeruzalemu je závislá od vládnej administratívy, ľahkého priemyslu, turizmu a vyššieho vzdelania. Tel – Aviv (aglomerácia) má okolo 2 miliónov obyvateľov. Slúži ako obchodné a priemyselné centrum a takisto hrá dôležitú úlohu v kultúrnom a rekreačnom živote moderných Izraelčanov. Haifa je významný prístav a hlavná námorná základňa. Počet obyvateľov je okolo 355 000 a mesto slúži ešte ako centrum ťažkého priemyslu a náboženských a vzdelávacích aktivít. Na severe Negevskej púšte sa nachádza mesto Beersheba, ktorá slúži ako administratívne, priemyselné a kultúrne centrum, počet obyvateľov je okolo 160 000. Ďalšie významné mestá sú Holon, Petah Tiqwa a Ramat Gan. Na území Izraelu sa nachádzajú dve skupiny Židov, aškenázovia a šepardovia. Aškenázovia, ktorých tradície boli sústredené v Nemecku v stredoveku, v súčasnosti zahŕňujú Židov zo strednej a východnej Európy, šepardovia, ktorých tradície vyrastali v Španielsku v stredoveku, v súčasnosti zahŕňujú Židov s pôvodom zo strednej, východnej a severnej Afriky a z regiónu z okolia Stredozemného mora. Historicky sa tieto skupiny odlišujú v náboženských obradoch, vo výslovnosti hebrejčiny a zvyklostiach. Aškenázovia, ktorí tvorili väčšinu počas formovania izraelského štátu, v súčasnosti pokračujú, majú dominantné postavenie v politickom živote, ako aj vo vyšších úrovniach zamestnania a vzdelania.

Šepardovia imigrovali do Izraelu hlavne v dekádach po vyhlásení nezávislosti. Nedostatok štátnych zdrojov na zvládnutie tohto prílevu nových imigrantov, kombinované to je s kultúrnymi odlišnosťami medzi imigrantmi a aškenázmi, spôsobilo to separáciu chudobnejších Šepardov. Arabi, tí Palestínčania, ktorí zostali na území po vyhlásení nezávislosti Izraelu a ich potomkovia, vytvorili na území Izraelu nežidovskú populáciu. Od okupácie Západného Brehu, Gazy, Východného Jeruzalemu a Golanských výšin majú Arabi žijúci v Izraeli zvýšený kontakt medzi sebou, väčší pocit identity s Palestínčanmi žijúcimi v týchto okupovaných územiach. Navzdory legálnej rovnosti a zvýšenej integrácii do izraelskej ekonomiky, väčšina Arabov a Židov žijúcich v separátnych oblastich navštevuje separátne školy, hovorí inými jazykmi a nasleduje iné kultúrne tradície. Hoci je neustále napätie vo vnútri Izraela medzi týmito dvoma skupinami, v súčasnosti je zatienené konfliktmi ovplyvnenými izraelskou okupáciou a židovským osídlením v Palestínskej oblasti mimo Izraelu.
Hebrejčina a arabčina sú oficiálnymi jazykmi Izraelu. Židovská väčšina hovorí modernizovanou odvodeninou hebrejského jazyka, biblický semitský jazyk. Imigranti dostávajú inštrukcie v hebrejčine, ale väčšina z nich hovorí svojim rodným jazykom. Izraelskí Arabi hovoria arabským jazykom. Hebrejčina aj arabčina sa vyučuje v školách a používa sa v legálnych záležitostiach a v legislatíve, veľa Izraelčanov hovorí angličtinou, ruštinou alebo nejakým iným z množstva európskych jazykov. Niektorí starší aškenázski imigranti hovoria jidišom, čo je nemecký jazyk. Vysielanie rádia, noviny a časopisy používajú viaceré jazyky okrem arabčiny a hebrejčiny.
V regióne historickej Palestíny tu bolo ohnisko troch svetových náboženstiev: judaizmu, kresťanstva a islamu. Jeruzalem, Zefat, Hebron a Tiberias sú štyri sväté mestá judaizmu. Jeruzalem, Betlehem a Nazareth sú posvätné pre kresťanstvo, a Jeruzalem ako miesto vystúpenia proroka Mohameda do neba je takisto posvätné pre islam. Haifa je svetové centrum Bahai náboženstva, hoci dnes v Izraeli žije len niekoľko prívržencov tohto náboženstva.
Kvalita izraelského systému vzdelávania a vysoká úroveň gramotnosti poukazuje na dôležitosť vzdelávania v židovskej tradícii. Integrácia imigrujúcich židovských detí z veľa krajín a kultúr pokračuje ako hlavná výzva.

Povinný školský zákon z roku 1949 a jeho následné zlepšenie zabezpečuje bezplatné vzdelanie pre povinnú školskú dochádzku pre deti od 5 do 16 rokov a takisto doplnkové štúdium, nie však povinné pre deti do 18 rokov. V skutočnosti viac ako 90 % detí v školskom veku dokončí povinnú školskú dochádzku. Židovské deti navštevujú buď štátne svetské školy alebo náboženské školy, obe s vyučovaním v hebrejčine. Arabské a drúzske deti navštevujú separátne školy zdôrazňujúce ich históriu, náboženstvo a kultúru s vyučovaním v arabčine. Niektoré stredné školy sa špecializujú na technologické, poľnohospodárske, vojenské alebo náboženské štúdia. Úroveň gramotnosti je veľmi vysoká u oboch komunít a u oboch pohlaví. Významné univerzity sú Hebrejská Univerzita v Jeruzaleme, Tel – Avivská Univerzita, Haifská Univerzita, Technologický inštitút v Haife, Ben Gurionská Univerzita Negevu v Beershebe, Ber – Ilanská Univerzita v Ramat Gane...
Výzvy k zachovaniu národnej bezpečnosti počas integrácie veľkých vĺn imigrantov majú charakterizovať ekonomiku Izraelu počas celej jeho štátnosti. Výdavky na obranu zostávajú stále jedny z najvyšších na obyvateľa a imigrácia prekračuje dostupnosť práce a bývania. Nedostatok prírodných zdrojov a ekonomická izolácia od okolitých arabských štátov pridáva ďalšie výzvy. Napriek týmto faktorom izraelská ekonomika rastie rapídne a Izraelčania sa tešia z vysokého životného štandardu. S úplným hrubým domácim produktom (HDP) 98 miliárd $ (1997), hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa je 16 810 $, je jedna z najvyšších na svete. Ekonomická diverzifikácia, vysoké investície, kvalifikovanie a vzdelávanie pracujúcich, výskum a vývoj prispieva k úspechu izraelskej ekonomiky. A predsa, stabilné zvyšovanie obchodu má nedostatok, vysokú infláciu a veľké zahraničné pôžičky. Pre vyrovnanie obchodného deficitu Izrael pokračuje v uskutočňovaní vývozu vysoko – technologických výrobkov. Ak pretrvá mier na Blízkom Východe, Izrael by mohol zvýšiť obchod so svojim arabskými susedmi a znížiť výdavky na obranu. Vláda hrá významnú úloho v ekonomike Izraelu počas celej jeho histórie. Vláda zasahuje do plánovania, prispievania a kontrolovania v poľnohospodárstve od vzniku štátu. Vláda takisto berie do svojich rúk rozhodnutia pre zabránenie ekonomických kríz. Vláda tvorí takisto aj vlastný biznis, ktorý zostáva jedným z najväčších zamestnávateľov, najmä pre sektor verejných služieb. Kvôli zníženie vládnych výdavkov a stimulácii ekonomického rastu, vláda začala privatizovať jej podniky. V roku 1997 bolo EAO 2 500 000, z toho 250 000 izraelských Arabov. Ženy tvorili 40,3 % pracovných síl.

Najviac ľudí pracuje vo verejných službách, výrobe, maloobchode a veľkoobchode a finančných a obchodných službách. Nezamestnanosť bola 7,7 %. Okolo 100 000 zahraničných pracovníkov – hlavne z Rumunska, Thajska a Filipín pracuje v poľnohospodárstve a na stavbách. Okolo 180 000 Izraelčanov slúži vo vojenských službách. Väčšina izraelských plodín je určená pre domáci trh a len málo ide na export. Priemyselné plodiny, obilniny, zemiaky, široká varieta ovocia, mliečne výrobky, hydina a vajíčka sú hlavné potraviny. Export zahrňuje citrusové plodiny a iné ovocie, bavlnu, avokádo a zemiaky. Štvrtina vypestovaných kvetín ide na export. Väčšina izraelského ročného úlovku rýb pochádza z umelých vodných nádrží. V súčasnosti význam poľnohospodárstva klesá – v tvorbe HDP, v zamestnanosti obyvateľstva, v percentách vývozu. V roku 1996 poľnohospodárstvo, zahrňujúce ešte lesníctvo a rybárstvo, tvorilo 2 % HDP a zamestnávalo okolo 3 % EAO.
Hlavná položka ťažobného priemyslu sú obrovské zásoby brómu, potašu, magnézia a ďalších minerálov získaných zo soľných ložísk Mŕtveho mora. Izrael je svetový exportér brómu. Povrchová ťažba mramoru a žuly stačí pre domáci trh. Meď, fosfáty, bróm a íl sa ťaží v Negevskej púšti. Napriek limitovaným prírodným zdrojom, izraelský výrobný sektor je je veľmi diverzifikovaný a veľmi technologicky rozvinutý ako v žiadnej z krajín Blízkeho Východu. Potreba výdavkov na priemysel, spolu s túžbou oživiť zisky z exportu, vláda viac investuje do priemyslu, špeciálne do výskumu a vývoja. Kvalifikovaná a vzdelaná pracovná sila, priebežne obnovovaná imigrantmi, takisto napomáha výrobe. Izraelská priemyselná produkcia je jedna z najrýchlejšie rastúcich na svete. V roku 1996 priemysel, zahŕňujúci aj ťažbu a stavebníctvo, tvoril 27 % HDP, 80 % produkcie išlo na export a zamestnával 28 % EAO. Od roku 1970 bola výroba zameraná na klasické odvetvia ako potravinárstvo, textilný priemysel, chemický priemysel, farmaceutický priemysel a kovospracujúci priemysel. Potom sa Izrael pohol k náročno – technologickým odvetviam ako lekárska elektronika, telekomunikácie, software a hardware a brúsenie diamantov. Brúsenie diamantov a elektronika patria medzi izraelské najväčšie zdroje príjmov, spolu s chemickými produktmi, textíliou a strojovými a prepravnými zariadeniami. Tel – Aviv a Haifa sú dôležité výrobné centrá. Služby zostávajú v tvorbe HDP na 1. mieste a takisto aj v zamestnaní EAO. Tvorí 60 % HDP a zamestnáva 69 % EAO. Historické a náboženské centrá ako aj priaznivá klíma robia Izrael populárnou turistickou destináciou.

V roku 1997 Izrael navštívilo 2 miliardy turistov a zanechali tu 3,6 miliardy $. Množstvo turistov klesá kvôli teroristickým útokom. Západoeurópski turisti tvorili viac ako polovicu všetkých turistov, potom nasledovali turisti zo Severnej Ameriky (20 %), turisti z Východnej Európy (11 %), turisti z Ázie (10 %). Veľa kresťanských pútnikov navšívi Jeruzalem, Betlehem a Nazareth a veľa Židov prichádza vidieť izraelskú židovskú kultúru a sväté miesta. Popri kultúrnych a náboženských miestach, oblasť Mŕtveho mora, Elat a pobrežie Stredozemného mora sú obľúbené turistické destinácie. Importovaná ropa a uhlie, zásobujú takmer celý Izrael energiou, doplnené veľmi malým množstvom lokálne vyťaženej ropy, zemného plynu. Najväčšími dodávateľmi ropy sú Egypt a Mexiko, uhlie dodáva Juhoafrická republika, Austrália a Veľká Británia. Izrael je svetovým lídrom v rozvoji produkcie solárnej energie, čiastočne v používaní solárnych panelov pre domáci ohrev vody. Výskum pokračuje v alternatívnych zdrojov energie ako je využitie vetra. V roku 1997 bolo v používaní 15 464 km ciest. Vlastníctvo osobných áut prudko stúpa, v roku 1997 bolo 213 osobných áut na 1000 ľudí. Dĺžka železničných tratí je 610 km. Najväčšie letisko je Ben Gurion v Tel Avive. Najväčšie prístavy sú v Haife, Asdode a Elate. Obchodovanie prebieha so zahraničnými partnermi po Indickom a Atlantickom oceáne. Komunikačná sieť je veľmi rozvinutá. Na 1000 osôb pripadá 283 telefónov. Internet a používanie mailov rapídne stúpa. Všetky média sú voľné a veľa z nich je založených na vysielanie správ a politiky. Veľa arabských obyvateľov si nalaďuje rozhlasové a televízne stanice zo susedných štátov. Izrael má 34 denníkov, z toho polovica vychádza v hebrejčine a polovice v iných jazykoch, hlavne v arabčine a v hebrejčine. Hlavné sú Davar, Ha´aretz, Ma´ariv, Yedioth Ahronoth a Jerusalem Post. Vychádza tu viac ako 1000 periodík. Cena izraelského importu prevyšuje hodnotu jeho exportu každý rok od 1948. Tento deficit sa postupne upravuje. V roku 1950 export financoval iba 14 % importu, ale v roku 1996 to bolo už 71 %. Zdroje a pôžičky od USA a iných vlád, darcovcovsto od židovských organizácií, bankové pôžičky a prostriedky prinesené imigrantmi tento ročný deficit pokrývajú. Najväčšie dlžoby má u USA. Izrael dováža hlavne surové diamanty, strojové zariadenia, dopravné prostriedky, nespracovaný petrolej. Hlavnými dodávateľmi sú USA, Veľká Británia, Belgicko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko a Japonsko.

Izrael vyváža hlavne spracované diamanty, strojové zariadenia a ich časti, chemikálie a chemické produkty, elektroniku, poľnohospodárske produkty (hlavne citrusové plodiny). Najviac vyváža do USA, Veľkej Británie, Japonska, Belgicka, Luxemburska a Hong Kongu. Izrael je člen WTO a má zmluvu pre voľné obchodovanie s priemyselnými produktmi so štátmi EÚ od roku 1975 a s USA od 1985. Menou je nový izraelský šekel, pozostávajúci zo 100 agorotov.

4. História + konflikty

Kráľovstvo Izraela
O starovekom Izraeli vieme viac než o ostatných kultúrach oných čias, lebo jeho obyvatelia a tradície prežili do dnešných dní. Podľa židovských textov dejiny Izraela začali prorokom Abrahámom, ktorý priviedol svoj národ, Izraelitov, z Mezopotámie do krajiny Kanaán, kde žili aj Feničania. Medzi prišelcami a Kanaáncami dochádzalo k bojom o územie a náboženstvo. Kanaánci, podobne ako iné národy, uctievali mnohých bohov, ale Abrahámovi stúpenci mali iba Jahveho. Bol to prvý národ, ktorý praktizoval monoteizmus. Počas dlhých a búrlivých dejín boli Izraeliti často prenasledovaný a niekedy aj zotročovaný, lebo mali odlišnú vieru a mnohé národy sa báli ich boha. Izraelské kmene niekoľko storočí žili vo voľných zoskupeniach a vládli im sudcovia. Okolo roku 1020 pred n. l., po boji, v ktorom Izraeliti na hlavu porazili útočníkov, zjednotil sudca Saul jednotlivé kmene a založil kráľovstvo Izraela.Svätá kniha židov sa nazýva Tóra. Jej text sa zhoduje s prvými piatimi knihami Biblie. Tóra je napísaná ručne na dlhom zvitku pergamenu, obsahuje dejiny starovekých Izraelitov a zákony, ktoré im dal Boh a podľa ktorých musia žiť. V Starom zákone je príbeh o tom, ako Mojžiš viedol národ pri úteku z Egypta do Sinajskej púšte. Putovali 40 rokov, kým bolo dovolené vstúpiť do Zasľúbenej zeme. Kým boli v púšti, Mojžiš dostal od Boha sľub, že bude ochraňovať svoj ,,vyvolený národ". Za to mali Izraeliti uctievať iba jediného Boha, Jahveho, a žiť podľa jeho zákonov - desiatich prikázaní, ktoré boli vyryté na dvoch kamenných tabuliach.
Izraeliti prvý raz vstúpili do Egypta ako obchodníci. Spočiatku ich prijímali dobre. Mnohí sa dokonca v Egypte usadili, ale neskorší faraóni sa na nich začali dívať inak a znížili ich do stavu otrokov. Mojžiš, ktorého dieťa našli odloženého na brehu Nílu, viedol ich útek z Egypta späť do Kanaánu. Počas sviatku Pesach, ktorý je oslavou úteku Izraelitov z Egypta, sa židovské rodiny schádzajú pri takzvanej séderovej večeri. Každý má svoju úlohu a recituje texty príbehu Exodus.

Všetko na stole predstavuje časť príbehu: horké byliny pripomínajú bolesť z otroctva, nekvasený chlieb pripomína náhly útek (nemali čas nechať vykvsiť chlieb), štyri poháre vína symbolizujú štyri sľuby, ktoré Boh dal ,,vyvolenému národu".
Podľa legendy zabil izraelský chlapec obávaného filištínskeho bojovníka Goliáša iba prakom. Chlapca, Dávida, oslavoval celý národ ako hrdinu a neskôr sa stal zaťom kráľa Saula a najväčším kráľom Izraela. Okolo roku 1000 pred n. l. si Dávid volil za svoje hlavné mesto Jeruzalem. Za 40 rokov jeho vlády Izrael viedol a vyhral mnohé vojny, rástol čo do veľkosti i sily. Dávidov syn Šalamún prejavil rovnaké schopnosti v diplomacii, ako jeho otec v boji. Podpísal mierové zmluvy so susednými krajinami, ktoré zaručovali bezpečnosť Izrela. Po Šalamúnovej smrti sa krajina rozpadla na kráľovstvá Izraela a Júda. Následkom ich súperenia boli mnohé vojny a ich moc zoslabla. Dobyvateľ nasledoval dobyvateľa: Peržania, Gréci a Rimania. Roku 1 n. l. za vlády rímskeho cisára Augusta sa v Betleheme narodil Ježiš. Jeho narodenie dalo zrod novému náboženstvu, ktoré poznáme ako kresťanstvo. Ale židovská viera pretrvala do dnešných dní. Medzi kresťanmi a Židmi sa traduje, že skalný výbežok na Chrámovej hore v Jeruzaleme je miestom, kde chcel Abrahám obetovať svojho syna Bohu. Moslimovia ceria, že z toho istého miesta vstúpil na nebesia prorok Mohamed. Toto miesto, ktoré je sväté pre všetky tri náboženstvá, teraz uzatvára mešita zo 7. storočia. Šalamúna si vážili ako spravodlivého kráľa a múdreho sudcu. Keď sa mu podľa Písma zjavil v sne Boh, aby mu splnil želanie, Šalamún požiadal o múdrosť. V procese, známom pre Šalamúnove múdre rozhodnutie, mu dve ženy priniesli dieťa, pričom obe tvrdili, že sú jeho matkou. Šalamún vzal meč a povedal, že dieťa rozpolí, pričom každá dostane jednu polovicu. Nato ho jedna žena poprosila, nech ho nezabíja a dá ho druhej žene, čím dokázala, že je jeho pravou matkou. Jedným z najväčších Šalamúnových činov bola stavba veľkolepého Chrámu na kopci zvanom Chrámová hora v Jeruzaleme. Dnes z chrámu neostalo nič iba oporný múr základov. Je známy ako Západný múr (alebo Múr nárekov) a je to najsvätejšie miesto judaizmu. Cestujú sem Židia z celého sveta, aby sa pomodlili za mŕtvych príbuzných a v puklinkách medzi kameňmi často nechávajú listočky s modlitbami, lebo ,,Božská prítomnosť nikdy nehýbe tým, čo nebolo zničené a nikdy nebude zničené".
Moderné chápanie židovského štátu v Palestíne začalo koncom 19. storočia, keď oblasť bola časťou Osmanskej ríše. V roku 1880 bolo v Palestíne 25 000 Židov, tvorili 5 % celkovej populácie v regióne, kde dominantou boli Arabi. Židia sídlili hlavne v Jeruzaleme a v ďalších svätých mestách ako Zefat, Tiberias a Hebron. Po roku 1880 začali tu imigrovať Židia z východnej Európy, hlavne z Poľska a Ruska.

V roku 1914 židovská populácia v Palestíne vzrástla na 85 000 Židov, čo tvorilo 12 % celkovej populácie. V roku 1917 počas prvej svetovej vojny, britská vláda vydala Belfourskú deklaráciu, ktorá vyjadrovala britskú podporu pre založenie domova pre židovskú populáciu v Palestíne. Hlavným cieľom Británie bolo ponechanie si Palestíny ako strategického územia po vojne. V júli 1922 Liga národov, vydala mandát, ktorým pridelila kontrolu nad Palestínou Británii, zveriac im to, aby napomohli pri vytvorení židovského štátu. Podporený Britániou začali prúdiť do Palestíny vlny Židov medzi rokmi 1919 a 1935. Medzi rokmi 1919 a 1923 prišlo do Palestíny okolo 35 000 Židov, hlavne z Ruska. Títo položili základy všeobecnej sociálnej a ekonomickej infraštruktúry, rozvinuli poľnohospodárstvo a začali budovať obydlia a cesty. Ďalších 60 000 Židov prišlo medzi rokmi 1924 a 1932, najmä z Poľska. Táto skupina založila mestský spôsob života. Títo imigranti osadili a založili obchod v Tel – Avive, Haife a Jeruzaleme. Na začiatku 30 – tych rokov 20 storočia prišlo do Palestíny okolo 145 000 Židov z Nemecka zo strachu pred Hitlerom. Mandát povolil židovskej a arabskej komunite riadiť ich vnútorné záležitosti. Židovská komunita zvolila samosprávne zhromaždenie, ktoré následne zvolilo radu pre realizovanie ich politiky a programov. Financované to bolo z lokálnych zdrojov a darov od židovských organizácií, tieto orgány rozvíjali a udržiavali sieť vzdelania, náboženstva, zdravotníctva a sociálnych služieb pre židovskú populáciu. Zatiaľ Židovský Výbor, založený mandátom, riešil záležitosti imigrácie, osídlenia a ekonomického rozvoja. Arabská exekutíva, koalícia vedená moslimami a arabskými kresťanmi proti Židom, riešila politické, administratívne a ekonomické záležitosti arabskej komunity do roku 1934, keď sa objavilo viac aktivistických skupín. Medzi rokmi 1920 a 1930 ekonomický a kultúrny vývoj sa veľmi zrýchlil. Židia rozvinuli poľnohospodárstvo, vybudovali továrne, postavili hydroelektrárne na Jordáne, postavili nové cesty cez celú krajinu a začali ťažiť nerastné suroviny z Mŕtveho mora. Umenie, hudba, divadlo a tanec sa postupne rozvíjali so zakladaním profesionálnych škôl. Boli vybudoané galérie a múzea. Hebrejčina sa stala jedným z troch oficiálnych jazykov, bola používaná vo verejnom styku (vysielanie, pošta...). Počas druhej svetovej vojny došlo k vyvražďovaniu Židov a medzi rokmi 1945 a 1948 prišlo do Palestíny okolo 85 000 Židov. Británia vyčerpaná vojnou vydala Palestínu do rúk OSN.

Špeciálna komisia OSN navrhla, že územie na západ od rieky Jordán bude rozdelené medzi Židov a Arabov s Jeruzalemom a bude pod medzinárodnou kontrolou. ZSSR a USA hlasovali pre a Británia sa zdržala. Židia to prijali ako najlepšie možné rozhodnutie, ale Arabi toto rozhodnutie zamietli a nesúhlasili s ním. Arabi cítili, že Spojené národy nemajú právo robiť takéto rozhodnutia a že arabský svet by nemal platiť za zločiny spáchané Európou na Židoch. Boje v Palestíne sa rapídne stupňovali v mesiacoch po prijatí zmluvy. 14. mája 1948, keď vypršal Británii mandát nad Palestínou, Židia vyhlásili založenie štátu Izrael. Deklarácia obnovila náboženské a duchovné spojenie so židovským obyvateľstvom v Izraeli, bez zmienky o nejakých špecifických hraniciach; garantovala „slobodu vierovyznania, svedomia, jazyka, vzdelania a kultúry“ poskytovala rámec pre demokratický židovský štát založený na slobode, sparovodlivosti a mieri; a pozývala na mierové rokovania arabských susedov. Dočasná vláda bola založená predsedom Židovskej Agentúry Davidom Ben – Gurionom, ktorý pôsobil ako predseda a predchádzajúcim prezidentom Židovskej Agentúry Chaimom Weizmannom, ktorý tu pôsobil ako prezident. USA a ZSSR spoločne s inými štátmi uznali novú vládu. Arabská Liga vyhlásila vojnu novému štátu a Jordánsko, Egypt, Sýria, Libanon a Irak oznámili, že ich vojsko vstúpi do oblasti na pokyn. Izraelské ozbrojené sily sformované z obranných organizácií úspešne odvrátili arabskú útočnú aktivitu. Boje pokračovali do roku 1949, kedy bolo podpísané prímerie Izraelu s jeho susedmi, oznamujúce, že susediace štáty súhlasia s hranicami nového štátu. Boli vyčlenené časti, v ktorých palestínski Arabi prešli pod egyptskú a jordánsku kontrolu (Egypt mal kontrolu nad pásmom Gazy a Jordánsko nad Západným brehom). Jeruzalem bol rozdelený medzi Izrael a Jordánsko. Niekoľko sto tisíc Arabov odišlo do Gazy, Západného brehu alebo okolitých krajín. V novozaloženom Izraeli ostalo okolo 160 000 Arabov. Permanentné mierové rokovania sa mali držať mierových dohôd, ale to sa nestalo. Arabi odmietli uznať alebo rokovať s Izraelom. V roku 1949 sa zvolil prvý Knesset, vyhrala strana Mapai a Ben Gurion sa stal premiérom a Weizmann ostal prezidentom. Izrael sa stal v máji 1949 59-tym členom OSN. Izrael uznal právo každého Žida na život v Izraeli a povolil neobmedzenú imigráciu po prijatí Zákona o Návrate v roku 1950. V prvých štyroch mesiacoch prišlo do Izraelu asi 50 000 imigrantov, čo boli tí, čo prežili holokaust. Na konci roka 1951 prišlo do Izraelu okolo 690 000 imograntov, z nich 300 000 z arabských štátov ako Maroko, Alžírsko, Tunisko a Líbya.

Takisto sa do Izraela vrátil aj malý počet Arabov, kvôli stretnutiu sa so svojimi rodinami, ktoré tu ostali. Masový prílev imigrantov pôsobil zaťažkavajúco na vládu, ktorá musela riešiť otázky bývania a stravy a takisto zamestnanosti. Prijala úsporné opatrenia a súhlasila s pomocou zo zahraničia, najmä z USA a zo židovských komunít zo sveta. V roku 1952, na rokovaní sa Izraelu podarilo vyjednať odškodnenie od západného Nemecka. Ben Gurion ostal premiérom do roku 1953, vrátil sa na post premiéra v roku 1955. Weizmann zomrel v roku 1952 a nahradil ho Itzhak Ben – Zvi, ktorý ostal na poste prezidenta do roku 1963, do svojej smrti.
4.1 Suezská kríza Po roku 1949 arabské štáty pokračovali v pozeraní sa na založenie nového štátu ako na neprávosť a podporovali politický a ekonomický bojkot tomuto štátu. Egypt odmietol prístup Izraelu do Suezského kanála a v roku 1951 zablokoval Tiranskú úžinu, izraelský jediný prístup do Červeného mora. Palestínčania zo Západneho Brehu a z pásma Gazy začali napádať izraelské osady blízko hraníc. Izrael uznal Jordánsko a Egypt zodpovedné za tento útok začal odvetné útoky. Vo februári 1955 Izrael spustil útok proti egyptskej vojenskej základni v pásme Gazy. Odpoveďou prezidenta Nassira bolo zintenzívnenie budovania vojska. V septembri Egypt uzavrel vojenskú dohodu s Československom. V júli 1956 Egypt znárodnil Suezský kanál, previedol do svojho vlastníctva spoločnosti, ktoré kontrolovali denné operácie britských a francúzskych spolupodielnikov v jeho vláde. Napriek tajným stretnutiam Britov a Francúzov, ktoré chceli získať znovu kontrolu nad Suezským prieplavom, Izrael chystal útok na Egypt. V októbri 1956 Izrael zaútočil pásmo Gazy a Sinajský polostrov, potom zaútočil na Suezský prieplav. Británia a Francúzsko vydali ultimátum, aby sa izraelské aj egyptské armády stiahli z kanála. Nassir odmietol, tak ho zbombardovali. ZSSR a USA požadovali zastavenie paľby a OSN nariadilo, aby sa všetky vojská stiahli z egyptského územia. OSN umiestnilo na hranice vojsko. Egyptská vláda znovuotvorila kanál a Izrael získal prístup k Tiranskej úžine. Pretrvávali tu sporadické boje na hraniciach. Po roku 1956 izraelská ekonomika stúpla, nezamestnanosť klesla, životný štandard obyvateľov stúpol. Bol vybudovaný prístav v Ashode. Izrael začal viac obchodovať s USA, Veľkou Britániou, s viacerými západoeurópskymi krajinami a pomaly so všetkými krajinami Latinskej Ameriky a Afriky. Izraelskí experti a špecialisti zdieľali ich skúsenosti a vedomosti s ľuďmi z iných rozvíjajúcich sa krajín Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky.

V roku 1963 bol Ben Gurion nahradený Levim Eshkolom, následne založil novú stranu – Rafi.
4.2 Šesť – dňová vojna Nevyriešené záležitosti z predchádzajúcich konfliktov spôsobili ďalšie napätie medzi Izraelčanmi a Arabmi, ktoré znovu prepuklo v strede 60 – tych rokov 20 storočia. Snaha Izraelu a Sýrie o odvrátenie vody z Jordánu a spory o používaní demilitarizovanej zóny vyvolali množstvo konfliktov. V roku 1964 vytvorili arabské štáty OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny) kvôli podpore palestínskych aktivít. V roku 1965 Palestínčania začali ozbrojené útoky proti Izraelu, Izrael odpovedal útokom na Sýriu a Jordánsko. V máji 1967 Nassir požadoval odchod OSN vojska zo Suezského prieplavu a zorganizoval vojenskú alianciu so Sýriou, Jordánskom a Irakom a presunul pešie vojsko a výzbroj na Sinajský polostrov. A naviac, opäť uzatvoril Tiranskú úžinu pre izraelské lode. V júni zaútočil Izrael na Egypt a Jordánsko, Sýria a Irak začala útok proti Izraelu. Egyptské vzdušné sily boli zničené počas niekoľkých hodín a izraelské ozbrojené sily rýchlo zabrali Sinajský polostrov a pásmo Gazy. Izrael takisto zabral Západný Breh, ktorý patril predtým Jordánsku a Golanské Výšiny patriace Sýrii. veľa Arabov opustilo tieto územia po ich zabrabí Izraelom. ZSSR, ktoré podporovalo Arabskú alianciu a jeho spojenci okamžite prerušili diplomatické vzťahy s Izraelom. OSN vydalo vyhlásenie, v ktorom žiadalo Izrael o vrátenie obsadených území v tomto konflikte. Toto víťazstvo odštartovalo ďalšiu éru izraelského ekonomického rastu a prosperity, ale takisto politicky rozdelilo ľudí do dvoch skupín. Prvá skupina žiadala odchod izraelských vojsk z okupovaných území a mier s Arabmi a druhá skupina podporovala osídlenie zabratých miest Židmi. Vláda formálne spojila obe časti Jeruzalemu niekoľko dní po skončení vojny. Došlo k spojeniu strany Mapai s inými stranami a vytvorili Labouristickú stranu v roku 1968, premiérom sa stal Golda Meir v roku 1969, ale strana sa rozpadla pre nezhody v konsenzuse o mieri. Najkontroverznejšou bola strana Likud, ktorá vlastne rozbila túto stranu v roku 1973, keď žiadal odchod vojsk z okupovaných území. V roku 1969 prezident Nassir znova zaútočil na Izrael, bol podporovaný ruským peším aj vzdušným vojskom. Izrael útok opätoval leteckými silami a delostrelectvom. Konflikt bol ukončený prispením USA v auguste 1970, ale tento vplyv USA nemal nejaký význam pre uzavretie mieru v tejto oblasti.
4.3 Vojna v roku 1973 Nassir zomrel v roku 1970, jeho nástupca Anwar al – Sadta sa pokúsil získať Sinajský polostrov diplomatickou cestou. Rokovania boli neúspešné a tak 6. októbra sa egyptské a sýrske ozbrojené sily pokúsili o prekvapujúci útok na Izrael pozdĺž Suezského kanálu a na Golanských Výšinách.

Ale aj napriek tomu, Izrael zatlačil vojská Sýrie späť na ich územie a prekročil Suezský kanál a zabral časť záapdnej časti Egyptu. Počas bojov, ZSSR podporovalo Egypt a Sýriu a USA podporovali Izrael. Táto arabsko – izraelská vojna ( v Izraeli nazývaná Yom Kippurská vojna a v arabských štátoch Ramadánska vojna) sa ukončila na konci októbra 1973. Izrael utrpel ťažké straty počas bojov. Po skončení bojov Henry Kissinger (americký námestník predsedu vlády) napomáhal mierovým rokovaniam medzi Izraelom a Egyptom a Izraelom a Sýriou, v roku 1974. Po rokovaniach Izrael opustil zónu Suezského kanála. Táto nákladná vojna spôsobila problémy vo vláde Izraelu. Golda Meir odstúpil na jar roku 1974 a bol nahradený Yitzhakom Rabinom. Ale ekonomické problémy a chaos v Labouristickej strane podkopali pozíciu Rabina a v roku 1977 vyhrala voľby strana Likud a premiérom sa stal Menachem Begin. Táto strana získala podporu šepardov, ktorý mali doslova odpor k Labouristickej strane, kvôli zaobchádzaniu s nimi.
4.4 Mier s Egyptom V roku 1977 Sadat vyhlásil snahu stretnutie s Izraelom otvorene a verejne, aby sa dohodli na mierovej zmluve. V novembri pricestoval do Knessetu. Po takmer roku zdržiavania rokovaní, prezident USA Jim Carter priviedol všetky zúčastnené strany do Camp Davidu v štáte Maryland, kde sa dohodli. V roku 1978, v septembri, sa Sadat, Begin a Carter dohodli na základných črtách mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom. V marci v roku 1979 Izrael a Egypt podpísali mierovú zmluvu, ktorá obsahovala postupný odchod izraelských vojsk zo Sinajského polostrova a ustanovila diplomatické vzťahy medzi oboma krajinami. Egypt a Izrael otvorili hranice, vybudovali komunikačné spojenie, otvorili ambasády a vymenili si veľvyslancov. Izrael úplne opustil Sinajský polostrov v roku 1982. Táto dohoda takisto zvýšila ekonomický a vojenský vplyv USA u oboch štátov. Arabská Liga vylúčila Egypt z členstva. Napriek mieru s Egyptom pokračovali boje medzi Izraelom a ostatnými Arabmi. V júni 1981 Begin nariadil zničenie nukleárnej elektrárne v Bagdade (Irak), zdôvodňujúc to tým, že sa obával použitia nukleárnych zbraní. Neskôr úplne zabral Golanské Výšiny, keď tam uplatnil občianske právo, Sýria to ale odmietla. Begin pokračoval v zakladaní izraelských osád v v okupovaných oblastiach, čo zvyšovalo napätie.
4.5 Invázia Libanonu Libanonské hranice, ktoré boli relatívne kľudné počas arabsko – izraelského konfliktu sa stali centrom pozornosti pre Izrael začiatkom 80 – tych rokov. Napätie medzi libanonskými moslimami a kresťanmi sa stupňovalo, keď OOP pricestovala do Libanonu.

Situácia bola dosť komplikovaná od roku 1976, keď do tejto oblasti prišli sýrske ozbrojené sily, ktoré mali pôvodne zasiahnuť v mene kresťanov, ale v skutočnosti sa spojili s OOP a moslimami. Prepadnutie Izraelu OOP z Libanonu a prítomnosť sýrskych rakiet v Libanone v roku 1981, primälo Izrael zaútočiť a akciu nazvalo „Operácia: Mier pre Galilej!“ Zaútočili na južný Libanon v roku 1982. Cieľom bolo zabezpečiť severné hranice Izraelu a zničiť OOP infraštruktúru v Libanone. Izrael sa počas bojov spojil s libanonskými kresťanmi. Pod vedením ministra obrany Ariela Sharona izraelské vojská vstúpili až do Bejrútu, zničili OOP a sýrske vojsko. OOP opustilo Libanon v auguste v roku 1982. V roku 1983 odstúpil Begin a nahradil ho Shamir. V roku 1984 vo voľbách žiadna strana nezískala toľko hlasov, aby tvorila vládu, tak vláda vznikla spojením dvoch strán Likud a Labor. Došlo k dohode, že sa striedal minister zahraničných veci a premiér na 25 mesiacov z každej strany. Z Likudu to bol Yitzhak Shamir a z Laboru Shimon Peres. Peres začal ako premiér. Vláda nariadila odsun izraelských vojsk z Libanonu. Opäť nastal ekonomický rast a uzavrela sa dohoda o voľnom obchode s USA (1985).
4.6 Intifáda Relatívny pokoj na Západnom brehu a v pásme Gazy skončil v decembri 1987, keď ho zlomila séria demonštrácií, štrajkov, výtržností a násilností spoločne nazvaných ako intifáda. Intifáda začala ako vyjadrenie frustrácie a zlosti nad 20 – ročnou vládou Izraela a židovských osídlení v okupovaných územiach. Ako prejav násilností narastal Izrael odpovedal čoraz krutejšími metódami, ktoré vyvolali medzináradnú kritiku. Pokusy Rabina o zastavenie výtržností a demonštrácií zlyhali, potom sa pokúsil podpredseda vlády USA George Shultz o mierové rokovania. USA vylúčili OOP z rokovaní na tak dlho, dokým nebudú akceptovať izraelské hranice, tým pádom sa Palestínčania nemohli zúčastňovať rokovaní, keď OOP bolo vylúčené z rokovaní. Jordánsky kráľ sa v roku 1988 vzdal nároku územia na Západny breh a pridelil ho OOP. V roku 1988 sa konali v Izraeli voľby, Shamir ostal premiérom, Peres sa stal ministrom financií a Rabin ostal ministrom obrany. V tom čase vodca OOP Yasir Arafat uznal izraelské hranice a vzdal sa terorizmu. V tom čase začal aj formálny dialóg medzi OOP a USA. Na jar roku 1989 začala izraelská vláda mierové rokovania, ale boli neúspešné, USA ich prerušilo kvôli teroristickému útoku na Tel – Aviv, ktorý organizovala skupina pričlenená k OOP. V roku 1990 Knesset ukončil Shamirovu vládu hlasovaním o nedôvere, čo bolo prvé úspešné hlasovanie v histórii. Peres sa pokúsil formovať novú vládu, ale bol neúspešný.

Shamirovi sa podarilo založiť novú vládu spolu s podporou niekoľkých pravicovo orientovaných a náboženských strán. V roku 1989, keď sa v ZSSR uvoľnili mnohé obmedzenia začala nová migračná vlna Židov do Izraelu. Medzi rokmi 1989 a 1998 emigrovalo z Ruska viac ako 700 000 Židov. Ich úspešné absorbovanie do života v Izreali bola jedna z hlavných výziev izraelskej vlády. Veľa z nich bolo vzdelaných a kvalifikovaných a pozdvihli ešte viac životnú úroveň v Izraeli.
4.7 Mierové rokovania Po ukončení studenej vojny USA a Rusko pozvali Izrael, Libanon, Sýriu, Jordánsko a zástupcov palestínskeho ľudu na mierovú konferenciu do Madridu, ktorá sa konala v roku 1991. Izrael trval na vylúčení OOP a chcel spoločnú jordánsko – palestínsku delegáciu reprezentujúcu Palestínčanov. Madridská konferencia sa konala v októbri 1991 a o niekoľko mesiacov neskôr sa presunula do Washingtonu D.C. Počas mnohých mesiacov rokovaní medzi Izraelom a ostatnými krajinami nedošlo k žiadnej dohode, ale aj napriek tomu to bol dôležitý krok k vytvoreniu mieru. V roku 1992 sa konali voľby do Knessetu. Rabin ostal premiérom. V septembri v roku 1993 došlo k stretnutiu medzi Izraelom a OOP v Oslo. OOP znovu potvrdilo právo Izraelu na vlastný štát a Izrael uznal OOP ako reprezentanta palestínskeho ľudu. OOP sa vzdalo použitia terorizmu proti izraelskému ľudu. 13. septembra podpísali za prítomnosti svedkov Rabin a Arafat historickú mierovú zmluvu medzi Izraelom a OOP v Bielom dome vo Washingtone, za čo boli odmenení Nobelovou cenou. Táto zmluva zaväzuje, že Palestínčania vytvoria samosprávu na území Gazy a na Západnom brehu a v meste Jericho. Takisto obsahuje, že izraelské ozbrojené sily sa stiahnu z týchto územi do piatich rokov. Zmluva takisto obsahuje, že Palestínčania budú mať svojho správcu. Napriek tomuto izraelské pravicové strany a palestínski disidenti odmietli uznať túto zmluvu a teroristi naďalej útočili na oboch stranách. Krátko po podpísaní tejto zmluvy sa stretli Izrael a Jordánsko a v októbri v roku 1994 podpísali mierovú dohodu. Dohoda obsahuje, aby bezpečnosť, hranice, policajná spolupráca, kontrola nad vodnými zdrojmi a ďalšie veci boli v normálnych vzťahoch. Obe strany súhlasili s tým, že neposkytnú pomoc inej strane, ktorá by chcela zaútočiť na jeden z týchto štátov a zabrániť ozbrojeným zložkám, aby útočili na príslušníkov týchto štátov. Takisto sa dohodli o vzájomnej podpore v obchode, výskume a turizme. Izrael uznal pre moslimov Jeruzalem ako sväté mesto, čím ale pohneval Palestínčanov, ktorí s Izraelom chceli o tomto meste rokovať neskôr.

Po týchto rokovaniach Izrael naviazal vové diplomatické a obchodné styky s novými krajinami v Afrike a Ázii, tým pádom zahraničný obchod rástol veľmi rýchlo v prospech krajiny. V roku 1994 štáty Rady Perzskej spolupráce (Bahrajn, Kuvajt, Oman, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty) uvoľnili dlhotrvajúci ekonomický bojkot voči Izraelu. Rokovania medzi Izraelom a Palestínčanmi pokračovali aj v polovici 90 – tych rokov. Palestínska samospráva, ktorej prezidentom je Yasir Arafat a členovia OOP prevzali kontrolu nad civilnými zložkami v Gaze a Jerichu a rozmiestnili palestínsku políciu kvôli vnútornej bezpečnosti. Izrael držal kontrolu nad židovskými osadami na týchto územiach, ako aj na hraniciach s týmito územiami. V novembri 1995 študenti, ktorí sa stavali proti mierovým dohodám zavraždili Rabina počas mierového zhromaždenia V Tel – Avive, jeho funkciu prebral Shimon Peres, zdôvodňovali to tým, že jeho náboženskou povinnosťou bolo zabrániť vráteniu historických biblických území Arabom. Peres zdôrazňoval snahu o mierové procesy. O niekoľko mesiacov odovzdal Izrael civilnú sparávu do rúk Palestínskej samosprávy. Skončila sa správa Izraelu nad 27 % Západného brehu a všetkých palestínskych obydlí. Výnimku tvoril Hebron ako sväté mesto pre Židov, zasvätené Dávidovi a ako rodné mesto Abraháma. V palestínskych mestách a dedinách bola bezpečnosť zabezpečovaná palestínskymi aj izraelskými jednotkami, s dominanciou izraelských. Ako v Gaze, tak aj na Západnom brehu držal Izrael pod kontrolou židovské osady a hranice, takisto kontroloval aj cesty medzi palestínskymi osadami. V januári 1996, Palestínčania zvolili Yasira Arafata za prezidenta Palestínskej samospráva a vybrali členov Palestínskeho zhromaždenia (rady). Napriek Rabinovej vražde sa zdalo, že mier bude pokračovať. Ako stálo v zmluve, tak Izrael postupne opúšťal dedinské územie Palestíny. Teroristi zaútočili v roku 1996 samovražednou palestínskou militantnou skupinou, tento čin ovplyvnil zmýšľanie Izraelčanov. V máji líder Likudu Benjamin Netanyahu sa stal premiérom a vytvoril koaličnú vládu založenú na zabezpečení Izraelu. Táto vláda naliehala na palestínsku vládu, aby zabránila teroristickým útokom, lebo sa zastaví odsun izraelských vojsk z územie Palestíny. Rokovania medzi Sýriou a Izraelom pokračovali sporadicky od roku 1991 a boli ovplyvnené návratom Likudu k moci. Sýrsky prezident Hafez al – Assad veril v pokrok vytvorený v polovici 90 – tych a želal si aby pokračovali rokovania, ktoré boli prerušené predchádzajúcou izraelskou vládou. Status Golanských výšin, mier a normalizácia vzťahov ostali nedoriešené.

Počas vlády Likudu boli pozastavené rokovania, ale zmluva určujúca stiahnutie sa izraelských vojsk z Hebronu bola podpísaná v roku 1997. Izrael stiahol 80 % svojich ozbrojených síl z miest. Izrael sa rozhodol v nasledujúcich mesiacoch prikročiť k židovskému projektu osídlenia východného Jeruzalemu, čo Palestínčania videli ako porušenie dohody. V polovici roku 1997 islamské skupiny opäť zaútočili a Izrael následne žiadal, aby palestínska vláda zabránila týmto teroristickým útokom. Obzvlášť Izrael sužovali útoky islamskej skupiny zvanej Hamas. V septembri 1997 Mossad (izraelská informačná služba) sa pokúsila zajať politického lídra Hamasu Khaleda Meshala, ale neúspešne. Toto narušilo izraesko – palestínske vzťahy. Takisto sa začali útoky aj libanonských islamských skupín na severe Izraelu. Libanon požadoval okamžité odsunutie izraelských jednotiek z ich územia, ktoré tam boli od roku 1985. V polovici roku 1998 Netanyahu čelil zvýšenej kritike sprava aj zľava. V októbri podpísal zmluvu o stiahnutí vojsk z 13 % územia Západneho brehu. Odplatou bolo to, že palestínska vláda sľúbila zabrániť útokom teroristických skupín. V decembri 1998, po opustení 2 % územie Západného brehu Netanyahu spochybnil zmluvu a žiadal nové podmienky pre opustenie Izraelu. Knesset dal hlasovať za nové voľby, rok pred vypršaním mandátu Netanyahua a novým ministrom sa stal Ehud Barak predseda Labouristickej strany. Vzájomné útoky pokračovali naďalej a k odsunu vojsk nedošlo. 4.8 Druhá intifáda V septembri roku 2000 povolil Ehud Barak výstup Arielovi Šaronovi s bezpečnostným sprievodom na Chrámovú horu, konkrétne na miesto Al – Aksa, čo je posvätné miesto pre moslimov, lebo veria, že odtiaľ vystúpil Mohamed do neba. Toto vyvolalo útoky Palestínčanov na Izraelitov, čo sa nazýva aj druhá intifáda a následné protiútoky. Toto vlastne trvá dodnes. Ehud Barak odstúpil v roku 2001 a jeho nátupcom sa stal 6. februára Ariel Sharon. Po jeho nástupe do úradu sa stal pre takmer milión Palestínčanov zákaz vychádzania bežnou vecou. Obmedzený pohyb sa zvýraznil rozdelením Západného brehu Jordánu na niekoľko od seba oddelených častí. Zahraniční pozorovatelia to prirovnali k systému, ktorý počas apartheidu vytvorila belošská vláda v Juhoafrickej republike. Pohyb Palestínčanov je prísne kontrolovaný a kto chce prejsť z jednej oblasti do druhej musí ukázať zvláštne povolenie izraelskej tajnej polícii Šin Bet. Útoky na Izrael majú na svedomí organizácie ako Hamas a vplyv Yasira Arafata postupne, ale isto slabne. Po začiatku týchto útokov sa znížil počet turistov v celom Izraeli, ale hlavne Jeruzaleme.

Intifáda spôsobila pokles HDP Izraelu. K Západnej stene (k Múru nárekov) Skalného domu chodí stále menej veriacich, všetci bez výnimky musia prejsť kontrolou. Arafat pre svoju podporu robí to, že za každého mŕtveho syna dostane jeho matka 2000 $ a za každého raneného 300 $. Hamas, ktorý ma na svedomí väčšinu útokov na izraelské ciele vznikol začiatkom 90 – tych rokov a jeho politické a vojenské krídlo ma neznámy počet členov a má tisíce stúpencov. V súčasnosti je jeho lídrom Ahmed Jásin, bol jedným zo spoluzakladateľov Hamasu. Za atentáty na Palestínčanov „kolaborujúcich s Izraelom“ sedel sedem rokov vo väzení. prepustili ho v roku 1997 a Izrael ho vymenil za dvoch svojich agentov. Začiatkom septembra došlo k tajnému útoku na sídlo Jásina, ale útok bol neúspešný. Napriek slabému hlasu chorého muža má tento človek veľký vplyv na Palestínčanov. Nekonečné mierové rokovania a zlá ekonomická situácia sú vodou na mlyn pre jeho extrémistickú rétoriku. Katastrofálna situácia Palestínčanov v pásme Gazy a na Západnom brehu sú živnou pôdou na to, aby bežní obyvatelia islamským fundamentalistom, ako je Jásin naleteli. Duchovní lídri Hamasu dokázali presvedčiť veľa mladých ľudí na samovražedné atentáty. Teroristické útoky sú podľa Hamasu jedným z prostriedkov džihádu, svätej islamskej vojny. Množstvo Palestínčanov považuje samovražedné operácie za najlepšiu pomstu za životy a okupáciu. Napríklad uvádzam vyjadrenie 17 – ročného Mohammeda Sahara z roku 2001 „Keď vyberú ďalšieho martýra, určite tam pošlú mňa. Umriem ako živá bomba na dvoch nohách a v ústrety smrti so sebou vezmen toľko Izraelčanov, koľko len bude možné.“ Jeho otec bol v tej dobe jedným z vodcov Hamasu. Odpoveď otca na otázku, či dopustí, aby jeho syn zomrel s výbušninou na opasku odpovedal: „Samozrejme, som nekonečne pyšný, že môj prvorodený zobral na seba túto povinnosť.“ Títo fanatici uznávajú kult smrti a každému samovražednému atentátnikovi sa sľubuje posmrtný raj, v ktorom ich bude stále obšťastňovať 72 panenských sexuálnych otrokýň. Rozkaz na útok dostanú niekoľko hodín predtým. Dobrovoľníci sa na zásah pripravujú v špeciálnych táboroch, sú úplne izolovaní od rodiny a priateľov a pred útokom ešte strávia niekoľko nocí v hroboch, pričom hľadajú kontakt so smrťou. Atentátnici sú opásaní výbušninou z trinitrotoluénu a na jeden atentát sa nepoužíva viac ako 10 kilogramov výbušniny. Elektronické zapaľovacie zariadenie je pripevnené priamo na opasku alebo vedie cez rukáv košele.

Trinitrotoluén kupujú na izraelskom čiernom trhu, pričom sa väčšinou platí drogami, najmä kokaínom. Po odpálení nálože ostane z atentátnika väčšinou len hlava a nohy, ostatné časti tela výbuch rozmetá. Po každom „vydarenom“ atentáte sa koná slávnostný sprievod zahalených aktivistov ulicami mesta Gaza. Zástup nesie obraz mŕtveho martýra v zlatom ráme ako trofej. Mladíci majú opásané atrapy bômb, strieľajú z automatických zbraní do vzduchu a oslavujú celú rodinu mŕtveho ako hrdinov. Televízne stanice bez prestania ukazujú videozáznamy mŕtveho samovraha, ktorý pred atentátom v jednej ruke s Koránom, v druhej s automatom, zlovestným hlasom hovorí: „Roztrhám Izraelčanov na tisíc kúskov a vložím im chuť smrti do úst!“ Podľa palestínskeho psychiatra Khaleda Dahlana nevplýva na odvahu teroristov len náboženský fundamentalizmus, ale aj sľuby o raji. Izrael ako odvetu nasadil vyše stotisícovú armádu, do zbrane povolala desťtisíce záložníkov a na palestínske územie vyrazili stovky tankov. Takisto používa aj stíhačky typu F – 16. Izraelskí vojaci obsadili celé územie Západného brehu a Gazy, v júni roku 2002 zničili sídlo Yasira Arafata. Z jeho úradu prezývaného Muqataa zostala len centrálna a jedna vedľajšia budova. Premiér Sharom systematicky podkopáva Arafatovu autoritu, chce ho ponížiť pred svetom, lebo Izrael v ňom dávno nevidí partnera na dialóg. Celkový počet obetí druhej intifády ku koncu septembra 2003 bol 3413, pričom na strane Palestínčanov to bolo 2595 a na strane Izraelu 818. Po útokoch sa na mieste nehody ako prví objavujú členovia ZAKA, čo je pomenovanie vychádzajúce zo skratky hebrejského spojenia Zihuki Korbanot Asson – Identifikácia obetí katastrof. Je to dobrovoľnícka organizácia vzniknutá v roku 1995, keď sa ukázalo, že policajti nezvládajú nápor na psychiku, ktorú spôsobujú vnemy na mieste výbuchu, vyše 600 členov tejto organizácie asistuje pri zachránarských prácach, poskytuje prvú pomoc, ale predovšetkým – zbiera pozostatky obetí teroristických útokov a zabezpečuje, aby ich pochovali v súlade s predpismi židovského náboženstva. Dobrovoľníkov zo ZAKA volajú k autonehodám, samovražedným pokusom, vraždám, požiarom, teroristickým útokom... Každý z nich má za sebou 88 hodín výcviku, kde ich učili ako poskytnúť prvú pomoc, zvládnuť šok z brutálnosti scény, ale aj spôsobu ako šetrne informovať pozostalých. Členovia sú rozdelení po celom Izraeli. K ich neodmysliteľnému vybaveniu patria motocykle, ktoré sú veľmi vhodné do úzkych izraelských uličiek. Židovské náboženské predpisy vyžadujú, aby telo bolo pochované do 24 hodín.

Len čo sa postarajú o zranených, začínajú plniť ďalšiu úlohu, starajú sa o mŕtvych, doslova zbierajú kúsky tiel z chodníkov, stolov a stoličiek, stien budov, nájdené kúsky dávajú do špeciálnych igelitových vrecúšok a pozorne zapisujú, kde ktorý kúsok našli. Členovia sú pripravení na zásah neustále, dokonca aj počas šábesu, majú výnimku, pretože záchrana ľudských životov je dôležitejšia ako náboženstvo. Za psychickú odolnosť vďačia okrem iného aj skupinovým stretnutiam u psychológa. Ako problém však mnohí vnímajú, že o tom, čo videli nesmú hovoriť s manželkami. Paradoxne, členom ZAKA môže byť len ženatý a riadne zamestnaný muž, pretože podľa psychológov sú takíto ľudia psychicky najstabilnejší. Ale len 20 % tých, čo prešli náročnými kurzami, vydrží v ZAKA po prvých desiatich zásahoch na mieste incidentov. 4.9 Izraelsko – palestínsky plot Kvôli stále nekončiacim útokom Sharon stavil na vojenskú silu a jeho najnovším plánom je vybudovanie hraničného plotu medzi palestínskymi územiami a Izraelom. Plánovaných bolo 120 kilometrov, mal by to byť plot so systémom ciet, zátarasov, moderných kamier s termovíziou, radarmi s elektronickými senzormi, problém, je že hranica je popretkávana židovskými osadami, kde žije okolo 170 000 ľudí. Tí budú potrebovať ešte väčšiu ochranu, keďže po vystavaní plotu sa dostanú do ešte väččej izolácie. Tieto osady sú tŕňom v oku mnohých Palestínčanov, kým za Ehuda Baraka sa s ich výstavbou prestalo, za Sharona sa ich počet zvýšil o niekoľko desiatok. V dôsledku nových samovražedných atentátov Izrael urýchli výstavbu pohraničného oplotenia medzi svojím a palestínskym územím na západnom brehu Jordánu. Bezpečnostný plot povedie pozdĺž línie prímeria medzi židovským štátom a palestínskymi územiami v Predjordánsku. Na mítingu so starostami izraelských obcí v blízkosti hraníc s Predjordánskom o tom prítomných informoval izraelský minister obrany Benjamin Ben-Eliezer. Stretnutie so starostami sa uskutočnilo v Tel Avive deň po ďalšom palestínskom samovražednom atentáte v meste Netanja, pri ktorom okrem útočníka zahynuli traja Izraelčania. Plot bude pozostávať z neprerušovanej zábrany pozdĺž celých 364 kilometrov demarkačnej čiary vo forme ohrady a elektronického zariadenia. Je to vlastne realizácia myšlienky separácie izraelského a palestínskeho územia, ktoré už dávnejšie presadzoval najmä bývalý izraelský premiér Ehud Barak a ďalší izraelskí politici. Práce na ochrannom systéme sa začnú výstavbou opevnenia na úseku 70 a 80 kilometrov, na čo už boli vyčlenené finančné prostriedky. Podľa informácie ministerstva obrany začala izraelská armáda geodetické merania na západnom brehu Jordánu už pred niekoľkými dňami.

Novovybudovaný ochranný systém by mal zabrániť infiltrácii palestínskych teroristov, automobilov a výbušnín na izraelské územie z Predjordánska. Vytvorenie nárazníkových zón na hraniciach medzi židovským štátom a palestínskymi územiami, ktoré by mali izraelské obyvateľstvo ochrániť pred útokmi extrémistov, prisľúbil premiér Ariel Sharon vo svojom televíznom prejave vo februári po vlne palestínskych samovražedných atentátov. Ako informoval izraelský verejnoprávny rozhlas, budovanie oplotenia by mali dokončiť do šiestich mesiacov. Náklady na vybudovanie zariadenia budú predstavovať približne 50 miliónov eúr. Izraelský krok Palestínčania ostro kritizovali a hlavný palestínsky vyjednávač Saíb Iríkat uviedol, že predseda Palestínskej autonómie Yasir Arafat vyzval medzinárodné spoločenstvo, aby zabránilo novému apartheidu na západnom brehu Jordánu zo strany Izraelčanov. Arafat zaslal viacerým zahraničným vedúcim činiteľom protestné posolstvá, v ktorých vyjadruje nesúhlas s rozdelením palestínskych území Izraelom. V dokumente, ktorý najvyšší palestínsky predstaviteľ adresoval zástupcom USA, Ruska, Francúzska, Španielska a generálnemu tajomníkovi OSN Kofimu Annanovi, sa požaduje, aby medzinárodné spoločenstvo zamedzilo túto novú kapitolu apartheidu, ktorého cieľom je podľa palestínskej strany transformácia Predjordánska a pásma Gazy na kantóny obklopené nárazníkovými zónami a zintenzívnenie kolonizácie. Izrael zavádza nový systém apartheidu, ktorý je horší, ako býval kedysi v Juhoafrickej republike, vyhlásil Iríkat, podľa ktorého Izrael prikročil k rozdeleniu Predjordánska na osem častí a pásma Gazy na štyri časti. Okrem nenahraditeľných strát na ľudských životoch má izraelsko-palestínsky konflikt aj neblahý vplyv na hospodárstvo oboch strán. Nestabilita a násilie na Blízkom východe sa prejavilo ekonomickými problémami a zvýšením nezamestnanosti v Izraeli. Aký devastujúci dopad má palestínske povstanie aj na palestínsku ekonomiku, vyplýva z informácie palestínskeho ministra financií Muhammada Zuhdí an-Našašibího, podľa ktorého predstavujú doterajšie straty pre palestínsku ekonomiku objem 9 miliárd 570 miliónov amerických dolárov. 4.10 Pásmo Gazy Pre väčšinu Izraelčanov je pásmo Gazy neznáma zem, do ktorej nevstupujú a poznajú ju len z televízie. Zdržujú sa tam len vojaci a stúpenci mierového hnutia. Na tomto území žije približne 850 000 ľudí. Viac ako polovica Palestínčanov, ktorí v pásme Gazy žijú sú tam nedobrovoľne. Sú to utečenci pochádzajúci z osád, dedín, miest a obcí, ktoré ležia v dnešnom Izraeli.

Približne tretina týchto utečencov sa rozhodla odísť do Gazy z vlastnej vôle a druhá tretina odišla v dôsledku psychického nátlaku Židov, keď im bolo povedané, že je pre nich lepšie, aby odišli dobrovoľne a posledná tretina bola v pravom slova zmysle násilne vyhnaná. Tu ľudia žijú bez elektriny, bez tečúcej vody, na holej udupanej podlahe, medzi neomietnutými betónovými stenami, pod strechami z vlnitého plechu. Uličky medzi domami sú niekedy také úzke, že nimi neprejdú dve osoby vedľa seba naraz. Po daždi sa nespevnené cesty zmenia na potoky, ktoré odplavujú odpadky povaľujúce sa všade naokolo. Len v meste Gaza na severe oblasti môžeme zahliadnuť domy, ktoré pripomínajú lepšie časy, ale aj v tomto meste sú cesty nespevnené a pri prvom daždi sa premenia na jazernú krajinu. Pozdĺž ciest sa hromadia kopy odpadkov, na ktorých vidieť pobehujúce krysy. Vplyv moslimov urobil z Gazy bezalkoholovú zónu, ale nie tak dokonalú, existuje niekoľko miest, kde chodia cudzinci a kde sa predávajú alkoholické nápoje. Pivo a nápoje s vyšším obsahom alkoholu sa predávajú aj pod pultom, ale za prehnané ceny. Voda z vodovodu nie je podľa medzinárodných noriem pitná, ale väčšina obyvateľstva ju pije, lebo si nemôže dovoliť ju kupovať vo fľašiach.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk