1. Úvod

Otázka menšín je v súčasnosti asi najvypuklejší kultúrny a politický problém Lotyšska. Napriek tomu, že tento štát nie je pre Slovákov príliš zaujímavý, vybrali sme si ho, keďže postavenie menšín v Lotyšsku a riešenie problematiky zo strany lotyšských autorít tvoria v Európe nevídaný precedens V našej práci sa chceme zamerať na príčiny dnešného stavu, pohľady jednotlivých strán na túto problematiku, reálne uskutočňovanie vládnej menšinovej politiky a jej dôsledky. Zaráža nás totiž, ako málo priestoru venujú slovenské médiá tomuto problému, keďže je predmetom mnohých kritík a odporúčaní ako Európskej Únie, tak aj Rady Európy a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
Rovnako je táto téma pre nás mimoriadne zaujímavá, keďže aj na Slovensku boli v minulosti posielané mnohé nóty zo strany spomenutých organizácií vo vzťahu k potlačovaniu práv menšín na Slovensku. Aj na Slovensku totiž žije veľká národnostná menšina Maďarov. Informácie sú výhradne z internetových zdrojov, keďže neexistuje iný relevantný zdroj informácií žiadaného druhu.

2. Definovanie problematiky

História tejto problematiky siaha do roku 1940 kedy bola sovietskou armádou násilne obsadená krajina a pripojená k Zväzu sovietsky socialistických republík. V nasledujúcich dekádach sa v rámci politiky premiešavania národov muselo z krajiny odsťahovať veľké množstvo Lotyšov a prisťahovalo sa veľa obyvateľov iných sovietskych republík, hlavne tej ruskej. Výsledky tejto politiky sú šokujúce: z 2,4 milióna obyvateľov Lotyšska až 42 percent je príslušníkov národnostných menšín. V hlavnom meste Lotyšska, Rige, je pomer dokonca opačný- etnických Lotyšov tu žije len približne 39 percent. Lotyši sa nezmierili s krutosťou a krivdou, ktorá na nich bola páchaná a rozhodli sa odňať občianstvo všetkým obyvateľom, ktorí sa prisťahovali do Lotyšska v období, keď bolo časťou Sovietskeho zväzu a aj všetkým ich potomkom, ktorí sa narodili v danom období. 3. Základné informácie

Na pochopenie problematiky je nevyhnutné poznať štatistické informácie o početnom stave menšín, o tom, koľko z nich je občanov, keďže občianstvo v Lotyšsku zďaleka nemajú všetci tí, ktorí oň majú záujem. Nasledujúca tabuľka tieto informácie ukazuje:
Národnosť Občania Lotyšska Neobčania Cudzí občania Spolu Percent z pop.

Lotyšska
Lotyši 1 356143 2 660 905 1 359 708 58.5%
Litovci 16 804 14 035 1 312 32 151 1.4%
Estónci 1 470 812 306 2 588 0.1%
Bielorusi 25 419 63 692 1 785 90 896 3.9%
Rusi 323 233 330 536 19 107 672 876 29.0%
Ukrajinci 10 350 46 397 3 581 60 328 2.6%
Poliaci 40 097 16 977 473 57 547 2.5%
Židia 6 468 3 299 310 10 077 0.4%
Iní 17 503 15 911 4 598 38 012 1.6%
Spolu 1 7 97 487 4 94 319 3 2 377 2 3 24 183 100,00%

1 Takéto rozvrstvenie obyvateľstva je dedičstvom z čias existencie Sovietskeho zväzu. Sčasti za ne zodpovedajú samotní Lotyši, ktorí sa snažia problém riešiť asimiláciou obyvateľstva. Na druhej strane, zo strany menšín po rozdelení bolo cítiť veľkú nevôľu ku vzniku samostatného Lotyšska. Predovšetkým Rusi, ktorí boli takmer výhradne v úradoch riadiacich štát, sa nechceli vzdať svojho postavenia a to napriek tomu, že mnohí z nich v čase vzniku Lotyšska neovládali lotyšský jazyk. Nechuť Lotyšov je daná predovšetkým útlakom, ktorý v tejto pobaltskej republike vytvorili po obsadení vodcovia Sovietskeho Zväzu. Takýto tlak bol typický pre všetky neruské sovietske republiky. Na vysokých školách v Lotyšsku sa vyučovalo takmer výhradne v ruskom jazyku a tiež, keďže ruština bola štátnym jazykom vo všetkých republikách ZSSR, bola hojne využívaná na úradoch. A lotyština rozhodne nie je slovanským jazykom.
Pritom súčasný stav je už ovplyvnený politikou Lotyšska zo začiatku deväťdesiatych rokov. Vláda sa totiž usilovala zvýšiť pomer Lotyšova v celkovej populácii, čo sa nedalo dosiahnuť inak, ako odchodom mnohých (hlavne Rusov) z Lotyšska do svojej pôvodnej vlasti. Samozrejme treba pripomenúť, že dôležitým faktom pri zvažovaní masívnej reemigrácie z Lotyšska je, že v tomto období získali samostatnosť tiež ďalšie dve sovietske krajiny- Ukrajina a Bielorusko. Preto mnoho lotyšských obyvateľov, etnických Ukrajincov či Bielorusov, zamierilo do týchto krajín, keďže život v nich im poskytoval oveľa lepšie podmienky pre spoločenský a kultúrny život. Nič menej: v roku 1991 z Lotyšska odišlo o 11 200 ľudí viac ako sa prisťahovalo a roku 1992 toto číslo vzrástlo už na 47 200. Emigrácia z Lotyšska sa ukázala byť aj demografickým problémom, keďže z krajiny odchádzali (a táto tendencia z časti pretrvala dodnes) prevažne mladí ľudia. Zatiaľ čo počet imigrantov vo veku 30-44 rokov a pod 18 rokov tvoril 32 percent celkového počtu imigrantov, rovnaké skupiny tvorili až 61 percent emigrantov z roku 1993. 4. Právny rámec

V Lotyšsku, rovnako ako vo väčšine civilizovaných krajín, je zákonom zakázaná diskriminácia na základe národnostnej príslušnosti. Paradoxne, práve lotyšské zákony do značnej miery diskriminujú svojich obyvateľov.

V prístupe ku vzdelaniu, politickej participácii, informáciám a mnohých ďalších oblastiach, ktoré sú od týchto priamo či nepriamo závislé.

4.1 Občianstvo

Po vzniku samostatnej Lotyšskej republiky roku 1991 sa vynorila principiálna otázka- keďže v tom čase až 40 percent obyvateľov Lotyšska nebolo pôvodne lotyšskými občanmi ani ich potomkami , viedla sa diskusia o tom, komu má byť priznané občianstvo. Existovali v zásade dva varianty: 1. Občianstvo získajú všetci, ktorí žili v Lotyšsku v čase obnovenia samostatného Lotyšska. 2. Občianstvo bude priznané na základe legislatívy samostatného Lotyšska. Zákon (z roku 1994)pojednávajúci o tom, kto má právo získať lotyšské občianstvo, otvorene segreguje ľudí na základe etnickej príslušnosti. Napríklad vraví, že nárok na občianstvo majú všetci Lotyši, ktorí majú trvalé bydlisko na území Lotyšska. Nie však Rusi, Bielorusi, Ukrajinci,.. Ďalej zákon veľmi podrobne opisuje za akých podmienok môže byť priznané lotyšské občianstvo deťom (pochopiteľne rozlišuje, či bolo narodené pred alebo po vyhlásení samostatného Lotyšska, akej národnosti sú jeho rodičia, kde bývajú a pod.). Výhodu majú deti (t.j. obyvatelia Lotyšska narodení po 4. máji 1990) , ktoré navštevovali stredné školy, kde bol vyučovacím jazykom lotyšský, alebo predložia dokument, ktorý dosvedčuje, že plynulo ovládajú Lotyštinu. Takíto obyvatelia majú prakticky istotu, že občianstvo im štát prizná.

Keďže v Lotyšsku je veľké množstvo občanov, ktorí nespĺňajú vyššie uvedené podmienky a nie sú teda občanmi Lotyšska, parlament ustanovil inštitút naturalizácie. Ten umožňuje uchádzať sa a získať lotyšské občianstvo veľkej časti Lotyšských neobčanov. Aj tu však platia reštrikcie. Nielenže sú stanovené podmienky, kto sa môže stať občanom v procese naturalizácie, ale je aj dané, kto v žiadnom prípade lotyšské občianstvo nezíska. Tieto podmienky sú stanovené v 11 paragrafe :

- žiadateľ neústavne jednal v neprospech existencie samostatného Lotyšska a súd to uznal

- žiadateľ po 4. máji 1990 neústavne propagoval fašizmus, komunizmus, šovinizmus, nacizmus alebo inú totalitárnu ideológiu a súd to uznal

- žiadateľ je štátnym úradníkom alebo zamestnaný v armáde inej krajiny

- žiadateľ po 17. júni 1940 ako príslušník ozbrojených síl Sovietskeho zväzu sa počas demobilizácie usadil na území Lotyšska a nebol jeho obyvateľom predtým

- žiadateľ bol zamestnancom, informátorom, agentom akejkoľvek štátnej tajnej alebo informačnej služby v súlade so zákonom

- žiadateľ bol odsúdený v ktoromkoľvek štáte svete za čin ktorý je trestný aj v Lotyšsku v čase, kedy tento zákon nadobúda právnu silu

- žiadateľ po 13. Januári 1991 jednal v neprospech Lotyšskej republiky v určitých (zákonom špecifikovaných) organizáciách.

Z týchto podmienok neexistuje žiadna výnimka.

Ďalej sú stanovené podmienky, kto sa môže uchádzať o občianstvo Lotyšskej republiky.

Žiadateľ musí spĺňať všetky nasledujúce podmienky (paragraf 12) :

- Trvalé bydlisko v deň podania žiadosti musí byť minimálne päť rokov na území Lotyšska.

- Plynulo ovláda lotyšský jazyk.
- Pozná základné princípy ústavy Lotyšskej republiky a ústavného zákona „práva a povinnosti občana a osoby“

- Pozná text národnej hymny a históriu Lotyšska

- Zložil sľub lojality k Lotyšskej republike

- Predložil potvrdenie, že sa vzdáva predchádzajúceho občianstva a získal expatriačné povolenie od štátu, ktorého bol predtým občanom, alebo získal dokument potvrdzujúci stratu občianstva, alebo ak bol občanom bývalého ZSSR,, ktorého bydlisko dňa 4. Mája bolo na území Lotyšska a nezískal občianstvo iného štátu

- Nie je predmetom obmedzení a špecifikovaných v 11. paragrafe tohto zákona

Osoby, ktorým bolo z nejakej príčiny odmietnuté priznať občianstvo sa oň môžu uchádzať opäť, najskôr však rok po oznámení o odmietnutí. Existujú aj výnimky. Osoba, ktorá vykonala nejaký výnimočný čin v prospech Lotyšska môže výnosom parlamentu získať občianstvo aj keď nespĺňa všetky podmienky pre získanie občianstva prostredníctvom naturalizácie. Takáto osoba podá žiadosť o udelenie občianstva do lotyšského parlamentu (Saeima), priloží autobiografiu, dôkazový materiál, že takýto skutok vykonal a vyhlásenie, že sa ho netýkajú obmedzenia špecifikované v paragrafe 11.

Žiadosti a naturalizáciu sú vybavované v poradí podľa dátumu podania žiadosti. Ak žiadateľ vyjadrí želanie o urýchlenie tohto konania, môže mu byť vyhovené ak žiadateľ :

- je repatriujúcim sa etnickým Lotyšom, alebo

- bol 4. mája 1940 občanom Litvy alebo Estónska, alebo

- bol 1. Septembra 1940 občanom Poľska

- je osoba, ktorá je v manželskom zväzku s lotyšským občanom nie menej ako 5 rokov má trvalý pobyt na území Lotyšska nie menej ako 5 rokov v deň podania žiadosti

Čo sa týka detí naturalizovaných rodičov mladších ako 16 rokov, netýkajú sa ich podmienky stanovené v paragrafe 12 a občianstvo získavajú automaticky s rodičmi. V tejto oblasti prejavili lotyšskí zákonodarcovia neobvyklú benevolenciu k deťom, vynahradili si to však na ich rodičoch v nasledujúcich paragrafoch. Druhá hlava zákona končí citáciou textu sľubu lojality, ktorý je preložený a priložený v prílohe. V tretej hlave je definované, kto podľa zákona ovláda plynulo lotyšský jazyk. Je to taká osoba, ktorá :

- úplne rozumie informáciám spoločenskej a úradnej povahy

- vie voľne rozprávať, konverzovať a odpovedať na otázky týkajúce tém spoločenskej povahy

- vie plynulo čítať a rozumie akýmkoľvek, inštrukciám, smerniciam alebo inému textu spoločenskej povahy

- vie napísať esej na tému spoločenskej povahy zadanú komisiou

Podobne je zakotvené, kto ovláda na požadovanej úrovni lotyšskú históriu. Sú to všetci, ktorí absolvovali, základné, stredoškolské, alebo vyššie vzdelanie v lotyšskom jazyku. Kto tieto podmienky nespĺňa, absolvuje test, ktorého tézy zadáva komisia.

Z tohto procesu sú vyňaté všetky osoby staršie ako 65 rokov.
O obtiažnosti získať občianstvo najlepšie svedčí fakt, že do roku 1999 získalo na základe naturalizačného procesu lotyšské občianstvo len 5000 žiadateľov, zatiaľ čo až 685 000 žiadostí bolo odmietnutých. Neobčanom v Lotyšsku plynie z titulu ich statusu aj niekoľko výhod. Nemusia (a ani nemôžu) absolvovať povinnú vojenskú službu a je pre nich oveľa jednoduchšie cestovať po štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, keďže sú držiteľmi tzv. pasov pre neobčanov. 4.2 „Integration of society“

Lotyšská vláda, vedomá si problematického stavu v krajine, ktorý vedie ku vzájomnej nenávisti medzi občanmi, neobčanmi, rozličnými národnosťami, štátnymi inštitúciami a podobne vyhlásila štátny plán integrácie spoločnosti. Tento plán má za úlohu zmienené problémy, spolu s korupciou, sociálnymi a kultúrnymi problémy. Tento plán je v súčasnosti presadzovaný v Lotyšsku veľkou mediálnou kampaňou (nie nepodobnou tej, ktorá mala za úlohu v kandidátskych štátoch „lepšie informovať“ občanov, aby sa rozhodli „správne“) a jej forma sa nachádza aj na Internet. Lotyšská vláda vydala príručku, ktorá nesie názov- 10 otázok a je prístupná vo formáte pdf. Táto v stručnosti obsiahla všetky dôležité aspekty integrácie spoločnosti. Na začiatku formuluje, čo presne je cieľom integrácie spoločnosti v Lotyšsku.
1. vytvorenie občianskej spoločnosti
2. prekonanie nenávisti medzi ľuďmi a štátnymi inštitúciami
Ďalej sa píše, že takáto, integrovaná, spoločnosť ako jediná môže viesť ku stabilnej spoločnosti, ktorá štátu prinesie prosperitu. Až bude spoločnosť integrovaná, bude to znamenať, že- všetci občania sa budú dorozumievať jedným jazykom. Hneď v ďalšom odstavci, však táto brožúra odsudzuje násilnú asimiláciu menšín ako neprípustnú. Tento odstavec tiež popisuje inú ako integrovanú spoločnosť takto: Dezintegrácia spoločnosti hatí rozvoj a pohyb smerom k väčšiemu blahobytu. Dezintegrovaná spoločnosť často nevyužíva obmedzené možnosti na utváranie vzťahov, vyvíjanie spoločného úsilia proti korupcii, chudobe, zločinu, porušovaniu ľudských práv atď. Dezintegrovaná spoločnosť má tendenciu zmeniť sa na spoločnosť izolovaných skupín. Takáto spoločnosť je menej demokratická, zle sa bráni provokáciám a prejavom nenávisti. Dezintegrovaná spoločnosť má menej možností bojovať proti hrozbe totalitarizmu. Hrozba a neistota je charakteristikou dezintegrovanej spoločnosti. Pochopiteľne ani tomuto dokumentu, ako väčšine tých vládnych, nechýba zjavná tendencia používať komunisticko-demagogickú rétoriku. Ak totiž vraví o nevýhodách integrácie, tie podľa neho zasiahnu takmer výhradne len „tých zlých“.

Teda tých ktorí prosperujú na tom, že spoločnosť je nejednotná, existuje značná chudoba, problémy so vzdelávaním, prístupom ku kultúre a informáciám. Sú to tí, ktorí svoju popularitu založili na nenávisti k iným a ešte pomocou tohto zmnohonásobujú svoj majetok. A nakoniec, poškodení budú tí, ktorí, neželajú krajine rast blahobytu, ktorí sa cítia znevýhodnení úspechmi Lotyšska zvyšovaním bohatstva, a ktorí neveria, že Lotyšsko sa môže vyvinúť na demokratický právny štát s integrovanou komunitou občanov tvorenou jednotlivcami rôzneho etnického pôvodu. Ďalej vláda ubezpečuje vystrašených občanov aj neobčanov, že proces integrácie nebude a ani nemôže mať žiaden nežiadúci vplyv na Lotyšské či akékoľvek iné menšinové etnikum. Naopak, vytvorí im netušené možnosti ďalšieho kultúrneho a občianskeho rozvoja. Účasť v procese integrácie je samozrejme výhradne dobrovoľná! Nikoho nemožno nútiť aby sa jej zúčastňoval proti svojej vôli. Každý má možnosť zapojiť sa do činnosti politickej strany, mimovládnej organizácie, dobrovoľného školského spolku a pod. V brožúre sa ďalej tvrdí, že s procesom integrácie súhlasí až 75 percent lotyšských obyvateľov. Je to možné. Ale integrácia sa dá robiť aj inak. Podľa výskumu „Na ceste k občianskej spoločnosti“ až 82 percent neobčanov sa vyjadrilo, že najväčšou prekážkou pri získavaní občianstva je pre nich dokonalá znalosť (slovom aj písmom) lotyšského jazyka. V apríli 1997 sa ozvalo aj OBSE. Vysoký komisár OBSE pre záležitosti národnostných menšín, Holanďan Max van der Stoel poznamenal, že v Holandsku by test z holandského jazyka, histórie a hlavných zákonov, ako ich požaduje lotyšská vláda, úspešne absolvovalo len zopár Holanďanov. Vyzval preto lotyšskú vládu by svoje požiadavky prehodnotila.
Ak by sme aj tolerovali požiadavky lotyšskej vlády, je zarážajúce, že doteraz neuvolnila žiadne fondy na vzdelávanie dospelých, aby sa naučili lotyšský jazyk. Až do roku 2002 mohli kandidovať vo voľbách len občania, ktorí mali certifikát o ovládaní lotyštiny typu 3B- to jest najvyššia úroveň jeho znalosti.
Napriek všetkým nevýhodám, zavádzaniu, niekedy dokonca aj klamstvám treba priznať, že bez istého stupňa integrácie Lotyšsko naozaj nemá šancu civilizovane a kultúrne prežiť túto ťažkú etapu svojej existencie.

5. Prístup k verejným službám.

V Lotyšsku je zákonom zakázané písomne žiadať o informácie alebo ich podávať v inom ako štátnom jazyku. Výnimkou sú len niektoré krajné situácie, ako je volanie o pomoc pri zranení, prepadnutí, požiari a pod.
Dokumenty v cudzom jazyku sa prijímajú len ak k nim je priložený preklad, ktorý je schválený súdnym znalcom a notárom.

Tieto služby sú v Lotyšsku extrémne drahé, preto je pre niektorých obyvateľov neovládajúcich lotyšskú gramatiku prakticky nemožné dostať sa k požadovaným informáciám, alebo chrániť svoje práva vo vzťahu k rôznym inštitúciám. 5. apríla 2001 parlament odmietol schváliť dodatky k zákonu, navrhnuté štátnymi úradníkmi a regionálnymi politikmi, ktoré umožňovali, aby bola možná komunikácia aj v inom ako štátnom jazyku, ak je tento jazyk zrozumiteľný pre obidve strany.
12. mája 2001 renomovaný lotyšský denník „Diena“ (deň) priniesol správu o tom, ako sa narába s písomnými dokumentmi doručenými na Mestskú radu v Rige. Všetky listy napísané v ruskom jazyku sa neregistrujú, ale posielajú sa na adresu odosielateľa s poznámkou v lotyštine, aby boli prepísané do štátneho jazyka. Avšak listy napísané v anglickom, francúzskom, nemeckom jazyku sú preložené prekladateľmi Mestskej rady. Pre Mestskú radu oficiálne nepracuje žiadny prekladateľ z ruského jazyka. V Rige žije (r. 2000) 43,8 percenta zástupcov ruskej menšiny.
V meste Daugesvils, kde ruská populácia tvorí 95 percent obyvateľstva, sa tento zákon jednoducho ignoruje, keďže úradníci rusky rozumejú.
Podľa trestného zákonníka môžu byť svedectvá o spáchaní trestného činu spísané v rodnom jazyku. Avšak podľa spomenutého zákona o štátnom jazyku všetka dokumentácia poskytnutá prokurátorovi musí byť v lotyšskom jazyku. V rokoch 2000 a 2001 nemal policajný rozpočet žiadnu položku, ktorá by slúžila na financovanie prekladateľských služieb. Preto sa často stáva, že dokumenty sú súdu poskytnuté v ruskom jazyku. Proces však normálne pokračuje, keďže prokurátori aj sudcovia dokumentom rozumejú.
Koaličná rada bývalej vlády sa uzniesla, že nedostatok peňazí na preklad nie je dôvodom na novelizáciu zákona o štátnom jazyku.

5.1 Médiá

Mediálna prezentácia v menšinovom jazyku je v Lotyšsku predmetom rôznych sporov. Zákon totiž upravuje podiel, aký môže v audiovizuálnych súkromných a štátnych médiách predstavovať menšinové vysielanie. V minulom roku bol tento pomer v súkromných médiách 30 percent, bol však upravený na 25 percent z celkového času vysielania. Do tohto sa počítajú napr. aj filmy v menšinovom jazyku s lotyšskými titulkami. Na Slovensku by TV JOJ skrachovala asi okamžite.
Čo sa týka štátnych audiovizuálnych médií, ich prvý kanál môže vysielať len v Lotyštine, neexistujú žiadne výnimky. Druhý kanál môže vysielať v menšinovom jazyku do 20 percent celkového času vysielania. Obsah menšinového jazyka v tlačených médiách zákon neupravuje, a je teda neobmedzený. Jedinou povinnosťou je preklad názvu média na titulnej strane v Lotyštine. V Lotyšsku vychádza niekoľko novín v menšinovom jazyku.

Z nich najväčšie sú ruské „Panorama Latvii“.

5.2 Vzdelávanie

Roku 1995 vstúpil do platnosti zákon o vzdelávaní menšín, ktorý, ako deklarovala vtedajšia vláda, mal za úlohu zlepšiť ich vzdelávanie a integráciu do spoločnosti. Tento zákon vyvolal značnú nevôľu medzi menšinami, keďže značne zredukoval možnosti ich štúdia v materskom jazyku, a to tak, že stanovil kvóty na minimálny čas vyučovania v štátnom jazyku. V skutočnosti je zjavné, že jeho úlohou bolo potlačiť vzdelávanie menšín a v konečnom dôsledku presadiť asimiláciu menšín. Tento zákon bol novelizovaný tohto roku, keďže Lotyšsko chce uplatniť tzv. „switch policy“, ktorá umožní oveľa lepšiu integráciu menšín v spoločnosti. Upravený bol takým spôsobom, že od 1. septembra 2004 je v štátnych školách vyučujúcich v menšinovom jazyku minimum 60 percent vzdelávania v lotyšskom jazyku, nepočítajúc do toho lotyšský jazyk a literatúru (tieto predmety sú povinné na všetkých stredných školách), pričom čas vyučovania v štátnom jazyku nesmie klesnúť pod 70 percent, opäť nerátajúc do toho vyučovanie spomenutých predmetov.
Celkom inak ako vláda sa pozerá na reformu vzdelávania Lotyšská asociácia na podporu škôl s ruskojazyčným vzdelávaním (LAShOR). Na ich poslednom 36. zjazde sa uzniesli na vyhlásení. V ňom obviňujú lotyšskú vládu, že reforma nemá slúžiť na posilňovanie konkurencie schopnosti menšín na trhu práce a pod., ale jej cieľom je posilniť Lotyšsko na účet Rusov obmedzením poľa pôsobnosti ruského jazyka. Tvrdí, že reforma môže zhoršiť udržiavanie ruskej kultúry a ekonomickú konkurencieschopnosť Rusov. Ďalej protestujú proti ignorácii doporučení, na ktorých sa dohodlo zhromaždenie Rady Európy v rezolúcii č. 1236. Protestuje proti odmietaní dialógu zo strany úradov udržiavať dialóg s organizáciami združujúcimi rodičov. Upozorňuje na to, že v Lotyšsku funguje dobrý systém menšinového vzdelávania, ktorý fungoval už v samostatnej Lotyšskej republike z roku 1919. Upozorňuje, že reforma vzdelávania menšín poškodzuje predovšetkým menšinu ruskú, keďže 98,6 percent celkového počtu študujúcich v menšinovom jazyku je Rusov. Na záver hodnotí reformu celkovo ako zdroj spoločenského napätia a perspektívne najkritickejší zdroj vnútorných problémov Lotyšska. 5.3 Voľby a politická participácia

Problém volieb vychádza v Lotyšsku jednoznačne z obmedzeného udeľovania občianstva. Parlamentných volieb sa ako všade na svete smú zúčastniť len občania štátu. V čom sa líši lotyšský volebný zákon od väčšiny ostatných európskych je, že neobčania či cudzí štátni príslušníci nemôžu voliť ani v komunálnych voľbách .
Ďalšou kapitolou lotyšského volebného zákona je pasívne volebné právo.

Okrem podmienky občianstva musí občan kandidujúci v regionálnych alebo celoštátnych voľbách spĺňať ďalšie podmienky. Podľa zákona osoby, ktoré sú umiestnené na kandidátskych listinách, nie sú voliteľné, ak :

- boli zákonom uznané ako nesvojprávne

- si odpykávajú trest vo väzení

- boli usvedčené zo zámerného spáchania trestného činu, ktorý je trestným činom aj v Lotyšsku v čase, keď volebný zákon nadobudol právnu moc a ich predchádzajúce trestné záznamy neboli vymazané alebo zmiernené a osoby taktiež neboli rehabilitované

- spáchali trestný čin v akomkoľvek štáte sveta alebo mentálne ochoreli po spáchaní zločinu a sú neschopné vykonať vedomý čin, alebo ho kontrolovať a na základe tohto im bola uložená povinná liečba, alebo im boli takéto povinné prostriedky odpustené

- patria alebo patrili k platenému personálu Sovietskej, Lotyšskej sovietskej alebo inej cudzej štátnej bezpečnosti, rozviedke alebo kontrarozviedke

- po 13. januári 1991 boli aktívnymi členmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (Komunistickej strany Lotyšska), Medzinárodného frontu pracujúceho ľudu Lotyšskej sovietskej socialistickej republiky, Rady pracujúcich, Organizácie vojenských a pracovných veteránov, Celolotyšského výboru spásy alebo jeho regionálnych výborov

Následkom nízkeho počtu príslušníkov menšín s lotyšským občianstvom je v súčasnom parlamente len 16 percent zástupcov menšín zatiaľ čo tvoria 42 percent celkovej populácie .
Dodatky k lotyšskému volebnému zákonu z mája 2002 zrušili kontroverznú požiadavku o ovládaní štátneho jazyka zo zoznamu reštrikcií pre voliteľných zástupcov do Saeimy. Stávali sa totiž prípady, keď boli kandidáti vyškrtnutí zo zoznamu voliteľných kandidátov, keď sa zistilo, že ich skutočná znalosť lotyšského jazyka je nižšia, než na akú im bol vystavený certifikát.
Zdôvodnením niektorých reštrikcií je, že Lotyšská republika legálne existovala aj počas sovietskej okupácie. Preto osoby, ktoré jednali v záujme okupačných úradov a proti obnoveniu lotyšskej nezávislosti by nemali byť volení do legislatívnych orgánov Lotyšskej republiky.
Volebný zákon tiež vyžaduje, aby niektorí činitelia (prezident štátu, hlavný kontrolór, člen národnej rady kontrolného alebo auditného ústavu, zvláštny zvrchovaný ambasadór, sudca, prokurátor, policajný dôstojník alebo vojak) rezignovali zo svojich úradov či služieb, ak boli oficiálne nominovaní ako kandidáti do volieb.

Nedostatočná participácia menšín v rozhodovacom procese je však daná aj inými okolnosťami.

Aj keď sú niekedy zástupcovia menšín prizývaní na jednania, na ktorých sa rozhoduje o záležitostiach, ktoré priamo ovplyvňujú menšiny, sú prizývaní len ako konzultanti. Ich námietky zvyknú delegáti pri konečnom hlasovaní ignorovať.
Nadácia na integráciu spoločnosti, ktorá bola vytvorená, a ktorej úloha je a bude kľúčová pri presadzovaní integrácie menšín do spoločnosti, nemá žiadneho zástupcu z radov menšinových organizácií. Na základe výskumov politológov sa zistilo, že v niektorých sférach štátnej správy je podiel Lotyšov až 90 percentný. Možným vysvetlením je, že väčšina ministerstiev bola zriadená v rokoch 1991-1993, kedy bola pri moci nacionalistická strana Front lotyšského ľudu. Ďalším dôvodom je, že mnohí obyvatelia sa o možnom zamestnaní v štátnej správe nedozvedeli, keďže všetky oznámenia o výberových konaniach boli umiestnené len v lotyšsky písanej tlači a vysoká nedôvera menšín voči štátnej správe v tomto čase. Volebný zákon do celoštátneho parlamentu je teda celkom štandardný a nevykazuje nejaké zvláštne vybočenia zo zvyčajného udeľovania aktívneho volebného práva. Lotyšský neobčania sa oveľa viac sťažujú na to, v akej forme bol prijatý zákon o regionálnych voľbách. Tento zákon totiž nepriznáva aktívne ani pasívne volebné právo cudzím štátnym príslušníkom ani neobčanom žijúcim v Lotyšsku, na strane druhej ho priznáva občanom Lotyšska žijúcim kdekoľvek na svete. Výsledkom všetkých zmienených príčin je, že aj v lokalitách, kde podiel ruského obyvateľstva vysoko prevyšuje 50 percent, je v samosprávnych orgánoch len veľmi málo etnických Nelotyšov.

6. Možné alternatívy vývoja v budúcnosti

I keď je situácia v Lotyšsku mimoriadne komplikovaná, je v zásade možných niekoľko scenárov ďalšieho vývoja, ktoré sme si dovolili ako perspektívni študenti politológie načrtnúť. Zvažovali sme pri tom aj existujúce precedensy v histórii iných krajín (napr. aj maďarskú otázku na Slovensku). Treba tiež poznamenať, že akýkoľvek vývoj v Lotyšsku treba brať s ohľadom na situáciu v susednom Estónsku, ktoré sa stretáva s podobnými problémami. Je teda pochopiteľné, že obe strany (štátotvorný národ a menšiny) v oboch krajinách sú zainteresované vo vývoji v susednej krajine, keďže akékoľvek riešenie bude predstavovať dôležitý precedens.

6.1 „Tichý“ scenár

Otázka v Lotyšsku nebude uspokojivo vyriešená, ale menšiny sa neodvážia uskutočniť radikálne kroky, ktoré by mohli riešiť tento problém.

Spoločnosť bude naďalej rozdelená na Lotyšov a Nelotyšov, problémy pretrvajú ešte počas niekoľko generácií, počas ktorých si menšiny zachovajú svoju etnickú príslušnosť, kultúru aj jazyk.
Menšiny sa zmieria s diskrimináciou v krajine, rôzne inštitúcie budú naďalej vyvíjať platonický tlak na lotyšské orgány, ale ten nenájde u ústavných činiteľov odozvu.

6.2 Asimilačný scenár

Menšiny v Lotyšsku podľahnú tlaku vlády a zákonov. Na základe vzdelania v lotyšskom jazyku sa integrujú s väčšinovou populáciou a počas niekoľkých generácií sa budú identifikovať ako Lotyši. Tento scenár sa nám javí ako najpravdepodobnejší, keďže v Lotyšsku neexistuje perspektívny priestor na tvorbu mimovládnych organizácií, ktoré by podporovali zachovávanie kultúrnej identity menšín. Rovnako neexistencia alternatívnej komunikácie so štátnymi orgánmi bude mať zhubný vplyv na zachovávanie etnickej identity.
V štáte zostanú len osamotené, izolované enklávy etnických Rusov, ktorí časom nebudú mať vôbec žiadnu oporu v centrálnych štátnych orgánoch.

6.3 „Revolučný“ scenár

Príslušníci menšín otvorene vystúpia so svojimi požiadavkami vo forme demonštrácií, neustále budú bombardovať medzinárodné inštitúcie s upozorneniami na kritickú situáciu v Lotyšsku. Lotyšská vláda tomuto tlaku nebude chcieť podľahnúť a napätie dosiahne eskaláciu nevídaných rozmerov, ktorá môže vyústiť do bojkotu štátnych orgánov menšinami. Nelotyši založia vlastné školy ignorujúc právne podmienky platné pre vzdelávanie v Lotyšsku. Spoločnosť v tomto prípade zostane rozdelená na dva extrémne znepriatelené tábory. V úplne extrémnom prípade možno dokonca očakávať ozbrojený konflikt, v tomto prípade nemožno vylúčiť, že sa do konfliktu zapletie aj Ruská federácia. Jej predstavitelia už dnes často obťažujú lotyšských činiteľov rôznymi nótami a protestmi. Rusko tiež drží palec na energetickom tepe Lotyšska, ktoré je závislé od importu energetických surovín z Ruskej federácie.
Ak lotyšské orgány tlaku podľahnú a zmiernia zákony v mnohých sférach, priznajú väčšie práva menšinám na určitých územiach, kde majú výrazné zastúpenie, môže byť konečne otázka menšín v Lotyšsku uspokojivo vyriešená.

7. Záver

Riešenie menšinového problému v Lotyšsku je mimoriadne náročná záležitosť a nemá šancu na úspech, ak sa obe znepriatelené strany nedohodnú na vzájomnom dialógu a vzájomnom rešpektovaní argumentov. Problém určite nebude vyriešený v najbližších rokoch, ale je to otázka niekoľkých generácií.
Nepriateľstvo, historické aspekty konfliktu sú totiž hlboko zakorenené v mysliach obyvateľov, rovnako Lotyšov aj Nelotyšov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk