USA vystupujú ako „bašta demokracie“ a garant svetového mieru, podobne EÚ, celkom nekriticky získala obdobný status. Navyše EÚ z uhľa pohladu slovenských médií, je jediným možným prostredím pre akýkoľvek pozitívny vývoj Slovenska („Všetci tam budú a my nie?“), preto značná časť slovenských občanov predpokladá po vstupe do EÚ veľmi rýchly rast životnej úrovne.
Z toho výchádzajú aj ústretové kroky voči týmto autoritám. Pre nás je to zvlášť citeľné na Slovensku, kde je informačné vákuum relevantných autorít, čo sa týka negatív vstupu do organizácií, ktoré tieto štáty (predovšetkým USA) predstavujú. Toto informačné vákuum by si možno zaslúžilo aj výstižnejšie pomenovanie propaganda. Samotný fakt, že sa pokúšajú eliminovať povedomie o NATO ako o vojenskej organizácii je nebezpečný. Na jednej strane totiž nadpolovičná väčšina Slovákov si želá vstup do tejto organizácie, na strane druhej sa celkom jednotne stavajú proti nasadeniu slovenských síl vo vojenských akciách, odmietajú zvyšovanie výdavkov na zbrojenie aj pobyt iných vojsk na slovenskom území. Tento rozpor majú na vine sami politici argumentujúci za vstup do NATO hovriac o ňom ako o klube štátov, ktoré vyznávajú hodnoty demokracie a pokroku, zabúdajúc však pripomenúť jeho skutočné poslanie.
Ako vidíme, slovenské médiá a politici v oboch prípadoch vyvolali sekundárny efekt. Zrejme nechcený, ale celkom pochopiteľný.

4.1 NATO a stredná Európa

Na prvý pohľad sa zdá byť celkom legitímne a rozumné v prípade vojensky slabých štátov otázku bezpečnosti riešiť kolektívnou obranou. Takým riešením vyzerá byť aj vstup Česka, Poľska a Maďarska do NATO. Na strane druhej si treba uvedomiť, že štáty, ktoré pre systém kolektívnej obrany prinášajú málo prostriedkov (v prípade týchto troch štátov je to existenčné minimum), ťažko môže očakávať eminentný záujem ostatných na jeho bezpečnosti. Takzvaná „mušketierska zásada“ jeden za všetkých, všetci za jedného, síce ušiam stredoeurópana lahodí, ale o svetovej politike nerozhodujú heslá. Fakt je taký, že stanovy NATO neobshujú žiaden mechanizmus automatickej obrany. O vstupe do vojny preto rozhodujú právne mechanizmy členských krajín, nie centrála NATO. Je teda otázne, či pasívni členovia NATO môžu vidieť v tejto organizácii záruku bezpečnosti. Samozrejme, samotné členstvo krajiny v NATO výrazne znižuje riziko napadnutia zo strany tretieho štátu. V dnešnej dobe však paradoxne práve členstvo v NATO môže byť príčinou útoku na členský štát. NATO stále (a ešte dlho bude) predstavuje hlavne USA, ktorých politika zďaleka nie je želateľná pre väčšinu štátov sveta.