Je otázkou kedy a akým spôsobom sa EÚ rozhodne vyberať zisky zo svojej investičnej činnosti. Možno je ozaj pravdou, že majú záujem na našom rozvoji a zvyšovanie životnej úrovne bude pre EÚ satisfakciou a investujú pre zisk morálny. Pravdepodobné je, že z nášho rozvoja bude EÚ skutočne schopná ťažiť, ale nevieme si dosť dobre predstaviť akým spôsobom.
Toto sú vśak len špekulácie. Fakt je taký, že od roku 2004 skutočne budú stredoeurópske štáty členmi EÚ. Dôsledky je dnes problematické predvídať. Sme presvedčení, že po vstupe do EÚ sa skutočne zvýšia investície investorov v tomto priestore. Otázne je, ako dlho sa tu udržia, ak scenáre o dynamickom hospodárskom raste budú reálne. Investorov totiž priťahuje lacná (kvalifikovaná) pracovná sila viac ako čokoľvek iné.
Najproblematickejší aspekt vstupu do EÚ je jasný- unifikácia. Unifikácia v rámci EÚ by síce mohla predstavovať kultivovanejšiu podobu globalizácie ale naráža na významné problémy. Zatiaľ EÚ nemá žiadnu jasnú doktrínu, podľa ktorej by sa mala vyvíjať, preto nikto nevie akým smerom sa bude uberať proklamovaná unifikácia. Možné sú v zásade dva varianty- konfederácia a federácia. Vznik konfederácie sa javí byť veľmi blízkou realitou- v súčasnosti sa zoširoka debatuje o spoločnej ústava. Deklarovanie ústavy ako základného právneho dokumentu štátu by bolo možné chápať ako snahu deklarovať nový štát. Forma konfederácie by bola možno cieľovou stanicou európskeho integrovania, ale sú isté predpoklady tvrdiť, že práve naopak by konfederácia bola len cestou k vytvoreniu federácie.
Takéto horizonty sú zatiaľ príliš vzdialené, preto je komplikované definovať ich príčiny i následky. Snáď ako príčinu možno uviesť, že Európa rozvinula myšlineku hospodárskej spolupráce do netušených rozmerov. Hospodárska spolupráca sa teraz netýka len samotného hospodárstva, ale zasahuje do takmer všetkých oblastí života v EÚ. Dokonca sa do takej miery odchýlila od hospodárskej spolupráce, že sa uvažuje o vytvorení spoločných európskych ozbrojených síl. Čo si od toho EÚ sľubuje ťažko povedať, keďže v tom istom priestore s takmer rovnykými členskými štátmi už operuje NATO. Takéto počínanie ťažko hodnotiť, zostáva len dúfať, že hospodárske ciele neeliminujú ciele civilizačné a ľudské v mene integrácie a spolupráce.

5. ZÁVER

Stredoeúrópske štáty sa nikdy nebudú podieľať na moci nielen svetovej, ale ani európskej. Ťažko to možno označiť za negatívum.Práve ich bezvýznamnosť garantuje bezpečnosť a možnosť ďalej sa pokojne tozvíjať, ako aj budovať spoluprácu s cudzími krajinami.